Mgr. Erika Chocholová z Chemického ústavu SAV hľadá s kolegami spôsob, ako diagnostikovať rakovinu rýchlo, lacnejšie a bezbolestne. Vraví, že snom vedcov sú rýchle diagnostické zariadenia priamo v ambulancii a podkožné senzory, ktoré by kontinuálne monitorovali kritické ukazovatele z krvi.
Mladá vedkyňa získala titul Študentská osobnosť Slovenska za 1. miesto v kategórii prírodné vedy, chémia.
O titul v národnej súťaži mladých talentov neziskovej organizácie Junior Chamber International – Slovakia (JCI) sa v minulom školskom roku usilovalo 86 mladých ľudí z vysokých škôl a vedeckých inštitúcií. Odbornými garantmi súťaže boli Slovenská rektorská konferencia a Slovenská akadémia vied a záštitu nad podujatím prevzala prezidentka SR Zuzana Čaputová.
Erika Chocholová pôsobí od roku 2015 v tíme chemika Jána Tkáča, ktorý je jediným držiteľom prestížneho ERC grantu na Slovensku. Jeho kolektív získal v roku 2018 Cenu za vedu a techniku v kategórii Vedecko-technický tím roka.
Čo sa deje v tele človeka, ktorý trpí rakovinou, a ako sa svojím výskumom snažíte vstúpiť do tohto procesu?
To, čo sa odohráva v tele napadnutom rakovinou, závisí od jej typu. Každá rakovina zodpovedá za iné zmeny. Napríklad pri rakovine prostaty dochádza k zvýšeniu špecifickej bielkoviny (PSA) v krvi. Tú preto lekári využívajú ako diagnostický ukazovateľ tohto ochorenia. Avšak súčasná diagnostika je založená na jej kvantitatívnom hodnotení. Laicky povedané – čím viac tejto bielkoviny je, tým je ochorenie závažnejšie. My sa však na ňu pozeráme kvalitatívne, konkrétne, sledujeme glykán (komplexný cukor), ktorý je na túto bielkovinu naviazaný, pretože počas vývoja rakoviny dochádza na tomto glykáne k rôznym zmenám. Na uľahčenie, je to taký rozdiel, ako keby ste červený cukor vymenili za zelený. Na základe týchto kvalitatívnych zmien vieme v ideálnom prípade rozlíšiť chorých jedincov od tých zdravých.
V roku 2015 sa Erika Chocholová dostala do tímu vedca Jána Tkáča (na fotografii), ktorý sa venuje včasnej diagnostike rakoviny prostaty.
Ako dnes pacienti vnímajú diagnostiku rakoviny a ako v praxi vyzerá? Mohol by existovať spôsob, ako ju robiť efektívnejšie, lacnejšie a netraumatizovať pri tom pacientov?
Pokiaľ chce lekár diagnostikovať rakovinu prostaty, vezme pacientovi krv a zisťuje v nej množstvo spomínanej bielkoviny. Medzi hraničnými hodnotami zdravých a chorých jedincov však existuje takzvaná sivá zóna, pri ktorej lekár nevie stopercentne určiť, či ide o rakovinu, alebo o iné ochorenie. Vtedy je nutná biopsia (zákrok, pri ktorom sa pacientovi odoberie vzorka tkaniva na vyšetrenie), ktorá predstavuje jednak finančné zaťaženie pre zdravotníctvo, ale najmä negatívny zážitok pre pacienta. Pomocou nášho výskumu a zariadenia by bolo možné tomuto kroku predísť. Lekár by mohol mať k dispozícii test podobný tomu tehotenskému. Stačila by aplikácia pacientovho moču alebo pár kvapiek krvi, a o pár sekúnd by vedel výsledok. Jedna čiarka – pacient je zdravý, dve čiarky – má rakovinu.
Ako by vo vašich ideálnych predstavách raz mohla vyzerať takáto diagnostika? Je možné, že by už pacienti vôbec nemuseli chodiť k lekárom?
Pevne verím, že náš výskum prispeje k vývoju diagnostických zariadení, ktoré uľahčia diagnostiku rakoviny. Snom do budúcnosti sú zariadenia, ktoré by mohol lekár použiť priamo v ambulancii a nemuseli by ste čakať na výsledky niekoľko dní. Ďalšou vecou sú senzory implantovateľné pod kožu, ktoré by kontinuálne monitorovali určité zložky z krvi, ako napríklad hladinu cukru v krvi pri cukrovke.
Vždy ste vedeli, že chcete byť vedkyňa, alebo vám to došlo v nejakom momente a odvtedy vás veda baví?
Už na základnej škole ma bavilo učiť sa, a to najmä predmety z oblasti prírodných vied. Išlo mi to akosi samo. Na strednej škole moju zvedavosť ešte viac podnietila skvelá učiteľka chémie a potom mojej ceste k štúdiu biochémie a biotechnológie už nič nestálo v ceste. Na vysokej škole som sa do bádania tak zahryzla, že som vedela, že to je tá cesta, po ktorej chcem kráčať. Veda si ma podmanila a každá nová otázka pre mňa znamenala výzvu ako sa posunúť ďalej. Veda je pre mňa skvelá disciplína, v ktorej môžem ostať zvedavým dieťaťom a svojím spôsobom hravou formou hľadať odpovede na tie najzávažnejšie otázky. Nikdy ma neprestane fascinovať.
Ste príkladom vedkyne, ktorá zvláda aj vedeckú prácu, aj „čerstvé“ materské povinnosti. Ako sa u vás vedcov dá harmonizovať rodinný život aj vedecká práca?
Nie je to práve jednoduché, ale myslím si, že to nie je jednoduché v žiadnej oblasti. Našťastie mám skvelého manžela, ktorý stojí pri mne a pomáha mi s dcérkou, keď to potrebujem. Potom sú tu, samozrejme, moji a jeho rodičia, bez ich pomoci by to taktiež nešlo. Nateraz mám štúdium síce prerušené, ale pracujem na dizertačnej práci, a keď to ide, pomáham kolegom aspoň s publikáciami. Po rodičovskej dovolenke by som sa rada vrátila, štúdium dokončila a ak by sa dalo, pokračovala ďalej vo vedeckej sfére.
Monika Hucáková
Foto: Martin Bystriansky, Vlado Šimíček