Rastlina s kvetmi s „papuľkou“ zmierňuje rôzne bolesti brucha a kedysi mala aj povesť lieku na pokazené vzťahy.
Pyštek obyčajný (Linaria vulgaris). Zdroj: iStockphoto.com
Pyštek obyčajný (Linaria vulgaris), bylina s nápadnými hustými žltými kvetmi, ktoré tvoria strapec má vo fytoterapii široké využitie. Kedysi ju preslávila pyšteková masť, ktorej zloženie sa udržiavalo veľmi dlho v tajnosti.
Pyštek obyčajný si mnohí z nás pamätajú z detstva ako kvietok, ktorý vie otvoriť „papuľku“. Ak stred kvetu zboku mierne stlačíte medzi palcom a ukazovákom, jeho pysky sa rozostúpia a uvoľnia prístup k čnelke, tyčinkám aj medovým žliazkam vnútri koruny.
Kvety opeľuje blanokrídly hmyz s dlhým cuciakom, ktorý mu umožňuje prístup k nektáru na dolnom konci dlhej ostrohy. Výrazný nafúknutý pysk krikľavej farby sľubuje hojnosť potravy. V skutočnosti sa však k nej musí hmyzí návštevník prepchať pomedzi horný a spodný pysk. Silné čmele a včely to dokážu tak, že kĺbovito spojené pysky kvetu roztlačia. Potom už záleží iba od dĺžky ich cuciaka, či dosiahne k medovým žliazkam, aby si pochutil na sladkom nektári. Pritom sa mu z chlpov bruška uvoľní peľ, ktorý sa naň nalepil na iných kvietkoch pyšteka a opelí bliznu. Cez bliznu a čnelku prerastie peľ do semenníka a oplodní vajíčka, z ktorých sa vyvinú semená.
Etymológia
Antickí lekári pravdepodobne pyštek nepoznali. Jeho sláva začína až v 15. a 16. storočí, keď nesmel chýbať v žiadnom slávnom herbári. Ordinoval sa najmä proti chorobám pečene, sleziny, pri poruchách činnosti močového mechúra a tuberkulóze. Slúžil aj ako prostriedok na úpravu stolice, zvonka sa dokonca sa používal na liečenie niektorých rakovinových ochorení. Veľkú slávu si získala masť Unguentum linariae, ktorú vymyslel známy nemecký lekár Johann Wolpius (*1521 – †1572) a jej zloženie dlhú dobu tajil. Masť sa uplatnila predovšetkým pri tzv. zlatej žile (hemoroidoch), zápaloch kŕčových žíl a predkolenných vredoch.
Najstarší český herbár Jána Černého-Nigera (*1456 – †1530) z roku 1517 o pyšteku okrem iného píše: „…, že svojou mocou zrušuje nepriateľstvo medzi ľuďmi a milosť priateľskú zavádza.“ Ľudové povery opisujú túto rastlinu ako čarodejnícky prostriedok („hexakraut“) proti čarom a porobeniu. Zväzoček pyšteka sa vešal dokonca nad kolísku, aby bolo dieťatko chránené od všetkého zla (Rystonová, 2007).
Rodové vedecké pomenovanie rastliny Linaria pochádza z latinského linum = ľan, pretože listy týchto dvoch druhov rastlín sa podobajú. Odvodili ho už v roku 1578, keď sa v anglickej literatúre objavuje Wilde Flaxe = divý ľan.
Podobnosti s ľanom sa drží i druhé anglické pomenovanie z roku 1630, teda Toad Flaxe, čo znamená ľan ropuchy a naráža na tvar pyskov na kvetoch. V tom čase si však ľudia pyštek často mýlili s veľmi podobnou záhradnou papuľkou väčšou (Antirhinum majus L.), ktorej pomenovanie znamená ústa draka. Je to vzpriamená, na báze rozkonárená, rýchlo rastúca letnička.
Má kopijovité listy a klasy rôzne sfarbených kvetov s dvomi pyštekmi. Jej nízke odrody sa používajú do vegetačných nádob a na výsadbu záhonov, vysoké kvety k rezu. Na základe tejto podobnosti ho opísal aj švédsky prírodovedec, lekár, entomológ, botanik a zakladateľ taxonómie Carl Linné (*1707 – †1778) a priradil mu vedecký názov Antirhinum linaria L.
Konečnú rekvalifikáciu urobil anglický botanik Philip Miller (*1691 – 1771†) vo svojom veľmi populárnom diele The Gardeners Dictionary (Záhradnícky slovník) z roku 1768, kde je tomuto rastlinnému druhu priradený vedecký názov Linaria vulgaris Mill. (Gubanov, 2004).
Tinktúra z pyšteka obyčajného (Linaria vulgaris). Zdroj: iStockphoto.com
Morfologická charakteristika a rozšírenie
Pyštek je trváca holá bylina s 0,2 až 0,5 m vysokou stonkou. Je husto listnatá a niekedy rozkonárená, pričom má striedavo sediace a úzko kopijovité celistvo okrajové končisté listy. Zakončuje ju strapec obojpohlavných súmerných zrastenoobalových päťpočetných sírovožltých kvetov s výraznou ostrohou, dvojzubým horným a trojzubým dolným pyskom, so štyrmi dvojmocnými tyčinkami a s vrchným semenníkom. Kvitne od júna do októbra. Plodom je dvojpuzdrová valcovitá tobolka (Jindrova a Malovcová, 2010).
Druh je rozšírený v celej Európe okrem najsevernejších oblastí a Sibíri, od nížin až po horské polohy. Rastliny rastú v skupinách na slnečných a suchých stanovištiach, na pasienkoch, medziach, úhoroch a roliach od hôr až po nížiny.
Pre pôvabný vzhľad kvetov pripomínajúcich malé žlté svietniky je rastlina peknou ozdobou prírodných záhrad. Na niektorých poliach sa však pyštek obyčajný považuje za veľmi nepríjemnú burinu. Jednak preto, že sa rozširuje podzemkami, ale tiež preto, že sa dokáže bohato rozsemeňovať – jedna rastlina prináša priemerne až 30 000 semien (Gubanov, 2004).
Zber
Predmetom zberu býva vňať v období kvetu (Herba lineariae). Zbiera sa za ustáleného počasia najskôr v ranných hodinách, keď je rastlina úplne rozkvitnutá. Materiál sa pred sušením zvyčajne viaže do neveľkých kytíc. Nedostatočne sfarbené časti, listy a stonky sa vopred odstránia. Zväzky sa sušia na tienistých a vzdušných miestach. Ak chceme použiť sušičku, je potrebné rýchle sušenie pri teplote do 40 stupňov Celzia. Príliš hrubé zväzočky sa rozdelia, aby sa umožnilo lepšie presušenie. Vnútrajšok zväzku treba dokonale vysušiť, aby nesplesnivel. Droga si musí zachovať farbu čerstvého materiálu. Pomer zoschnutia je asi 5 : 1 (Kresánek a Krejča, 1982).
Chemické zloženie
Hlavnými účinnými látkami sú horké flavonoidové glykosidy (linarín, linaricín, pektolinarín) a organické kyseliny (oxyglutanová, antirinová, mravčia, octová, askorbová). Prítomné sú i triesloviny, sacharidy, fytosteroly, minerálne soli a pektíny (Duke a kol., 2002).
Aktuálny výskum rastliny sa zameriava na prírodnú látku linarín, v prípade ktorej sa potvrdili viaceré významné fytochemické a biologické vlastnosti. Dokázaný bol najmä jej liečebný efekt na poruchy centrálneho nervového systému, pričom boli preukázané pozoruhodné účinky na zlepšenie spánku.
Okrem toho linarín efektívne vplýva na zastavenie proliferácie (chorobný rast) a diferenciácie (rozlíšenie) osteoblastov (kostných buniek), čo má významný efekt na tvorbu kostí, a tým na liečenie osteoartritídy a osteoporózy. Liečivé rastliny so syntézou a obsahom týchto flavonoidových glykozidov sa môžu stať potenciálnymi kandidátmi na nové liečivá (Mottaghipisheh a kol., 2020).
Liečebné využitie
Vo fytoterapii má pyštek široké uplatnenie. Droga je vhodná pri poruchách trávenia (napríklad pri pálení záhy), chronických zápaloch, kde sa uplatňuje jej schopnosť pôsobiť ako preháňadlo, a pri meteorizme. Uplatňuje sa aj pri nedostatočnom vylučovaní žlče, obličkových a pečeňových poruchách spojených so zápchou. Výrazne tlmí kŕčové bolesti pri hnačkách a rozličných (žlčníkových a obličkových) kolikách (Gondolová a Hadrabová, 2008).
Protizápalové pôsobenie prírodných látok pyšteka sa využíva pri zápale močových ciest, obličiek, žlčníka, prostaty, ale aj pri žltačke, liečbe hemoroidov či očných zápaloch. Močopudný účinok a jeho schopnosť znižovať krehkosť ciev sa osvedčuje napríklad pri liečbe bercových vredov, varixov, hemoroidov atď. (Gondolová a Hadrabová, 2008).
Receptár
Pyštek sa pre svoju nepríjemnú chuť samostatne užíva menej. Uplatňuje sa skôr v čajových zmesiach napríklad s lipou, nechtíkom, medovkou a rumančekom, ktoré môžeme použiť na tlmenie kŕčových bolestí najmä v zažívacom ústrojenstve.
Odvar na obklady je výborný na rôzne kožné ochorenia, vredy, nečistú pleť s uhrami, vriedkami alebo pehami. Na prípravu potrebujeme 3 polievkové lyžice sušenej drogy, ktoré zalejeme 0,3 litra vriacej vody a necháme vylúhovať 15 až 20 minút. Silný odvar potom vo forme obkladov prikladáme na poranené miesto na pokožke (Golasovská, 2020).
Tinktúru z pyšteka je najlepšie pripraviť z nerozkvitnutých kvetov. Čerstvými pukmi naplníme polovicu uzatvárateľného pohára a zalejeme alkoholom (najmenej 40-percentným). Necháme macerovať 3 až 4 týždne na slnečnom mieste. Prefiltrovanú tinktúru zlejeme do fľaštičiek s kvapkadlom. Odporúča sa užívať 1- až 3-krát denne po 20 kvapkách pri rôznych tráviacich ťažkostiach či problémoch s pečeňou alebo obličkami. Tinktúra však zvyšuje krvný tlak a tiež rýchlosť krvného obehu.
Veľmi účinným pyštekovým olejom môžeme masírovať miesta, kde sa tvoria drobné červené popraskané žilky, najmä na tvári alebo stehnách. Priaznivo ovplyvňuje aj stav ciev, žiliek a varixov. Kvety pyšteka nazbierame na čistom stanovišti výskytu. Postačí toľko rastlinného materiálu, aby sa pohár naplnil do polovice. Kvety najskôr rozprestrieme na plochu uteráka, až kým ovädnú. Asi o 2 až 3 hodiny ich vložíme do čistej alkoholom opláchnutej fľaše, zalejeme ich slnečnicovým olejom a poriadne uzavrieme. Olej necháme na slnečnom mieste niekoľko týždňov (Galasovská, 2020).
Vnútorné užívanie pyšteka sa odporúča po dohode s lekárom, pretože pôsobí ako preháňadlo. Droga sa nemá užívať dlhodobo a deti, tehotné i dojčiace ženy by ju nemali užívať vôbec (Gondoloá a Hadrabová, 2008).
Použitá literatúra: Duke, J.A., Bogenschutz-Godwin, M.J., duCellier, J., Duke, P.A. 2002: Handbook of medicinal Herbs. 2nd eds., CRC Press: Boca Raton, FL, USA, 870 pp.,
Golasovská, M. 2020. Bylinková terapie – Léčivé elixíry pro zdraví a krásu. 1. vyd., Grada Publishing: Praha, ČR, 253 s., ISBN: 9788027129195,
Gondolová, M., Hadrabová, V. 2008: Herbár. Nestorprint, s.r.o.: Bratislava. 535 s.,
Gubanov, I.A. 2004. Linaria vulgaris Mill. – Ľnjanka obyknovennaja – ilustrovannyj operedeliteľ rastenij strednej Rossiji. Targovoje naučnoje izdateľstvo: Institut technologii i isledovania Jekaterinburg. 181 s.,
Kresánek, J., Krejča, J. 1982: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. 2. vyd., Vydavateľstvo Osveta, n.p.: Martin, 767 s.,
Mottaghipisheh, J., Taghrir H., Dehsheikh A. B., Zomorodian, K., Irajie, C., Mohammad Mahmoodi Sourestani, M. M., Iraji, A. 2020: Linarin, a Glycosylated Flavonoid, with Potential Therapeutic Attributes: A Comprehensive Review, In: Pharmaceuticals MDPI, 14 (11) 4, 10 p., DOI: 10.3390/ph14111104,
Ottov sprievodca prírodou – liečivé rastliny (preklad: Jindrova, J., Malovcová, M.). 2010: Ottovo nakladateľstvo: Praha, 485 s.,
Rystonová, I. 2007: Průvodce lidovými názvy rostlin i jiných léčivých přírodnin a jejich produktů. Praha: Academia, 380 s.
