Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Nová štúdia: Ľudstvo prekročilo ďalšiu planetárnu hranicu

Alexander Ač

Vedci upozorňujú, že naša civilizácia je už za prahom bezpečného operačného priestoru pre svoju dlhodobú existenciu.

Horiaca planéta Zem. Zdroj: iStockphoto.com

Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphoto.com

Koncept planetárnych hraníc navrhla skupina prírodovedcov v roku 2009 z Centra resilience Štokholmskej univerzity. Vtedy si skupina vedcov pod vedením Johanna Rockstroma dala za cieľ definovať bezpečný operačný priestor pre dlhodobú existenciu civilizácie. Inými slovami, pokúsili sa zistiť, ktoré ukazovatele sú kľúčové vo sfére trvalej udržateľnosti a či sa ľudstvo pohybuje v bezpečných limitoch.

Keď v roku 2009 so svojím konceptom prišli, určili deväť rozhodujúcich indikátorov zachovania celistvosti biosféry planéty. Zároveň ukázali, že najmenej v troch oblastiach, konkrétne išlo o klimatickú zmenu, cyklus dusíka a stratu biodiverzity, ľudstvo bezpečné hranice už prekračuje. Dochádza pritom k trvalému poškodzovaniu schopnosti planéty zabezpečovať zdravé životné funkcie. Medzi faktory, kde nebol dostatok kvantitatívnych údajov na určenie vplyvu človeka, patrilo aj chemické znečistenie.

Následky doby plastovej vidno aj na ikonických miestach Zeme

Ľudstvo dnes do svojho životného prostredia vypúšťa približne 350 000 typov rôznych umelých chemických zlúčenín vrátane plastov, pesticídov, priemyselných zlúčenín či antibiotík. Následky tejto novodobej „doby plastovej“ si v posledných rokoch vyslúžili nemalú pozornosť odbornej aj laickej verejnosti. Nedávne štúdie potvrdili, že sa nevyhýbajú ani natoľko ikonickým (a súčasne aj odľahlým) miestam, ako je Mont Everest či Mariánska priekopa.

Niet sa čo čudovať. Stačí si len uvedomiť, že objem výroby plastov sa od roku 1950 zvýšil 180-násobne, pričom viac ako polovica všetkých plastov v histórii bola vyrobená po roku 2000. Iba v roku 2015 ľudstvo vyrobilo takmer 300 miliónov ton plastov. Ak by sa len jedna štvrtina chemikálií používaných pri výrobe plastov uvoľnila do prostredia, predstavovalo by to hmotnosť 5 – 8 miliónov ton za rok, teda približne dvojnásobné množstvo v porovnaní s pesticídmi.

Na štúdii sa pod vedením Linn Perssonovej zo Štokholmského environmentálneho inštitútu podieľal medzinárodný tím 14 vedcov, výsledky publikoval odborný časopis Environmental Science and Technology.

Autori poukazujú na skutočnosť, že ľudstvo už presahuje aj bezpečnú úroveň vypúšťania chemických zlúčenín, pretože rýchlosť ich výroby a uvoľňovania do prostredia vysoko prekračuje našu schopnosť ich monitorovať a sledovať. Za obzvlášť závažný problém možno považovať uvoľňovanie už spomínaných plastov do životného prostredia, z čoho vyplýva množstvo potenciálnych rizík v súčasnosti aj budúcnosti (nasledujúci obrázok).

Kvantifikácia planetárnych hraníc pre budúce generácie ľudstva. Zdroj: Environ. Sci. Technol. 2022, 56, 3, 1510-1521

Schematické znázornenie planetárnych hraníc podľa pôvodnej práce Johanna Rockstroma. Bezpečný priestor holocénu je označený zelenou farbou, oranžová až červená farba naznačuje mieru prekročenia planetárnych hraníc. V prípade chemického znečistenia sa úroveň prekročenia hranice blíži k miere straty biodiverzity. Vedci brali do úvahy výrobu, používanie a uvoľňovanie látok do prostredia, ako aj ich účinok v biosfére.
Zdroj: Persson a kol., 2022 (Environ. Sci. Technol. 2022, 56, 3, 1510 – 1521)

Koncept bezpečných hraníc vychádza zo skutočnosti, že v priebehu holocénu, ktorý trval asi 10 000 rokov, vytvorilo pomerne stabilné podnebie dynamickú rovnováhu s ekosystémami Zeme. Do tejto rovnováhy prichádzajú ľudia a ich aktivity, pričom čím výraznejšie dochádza k prekročeniu bezpečnej hranice, tým väčšie riziká rozsiahlych a nevratných zmien môžu nastať.

Hmotnosť plastov prekročila hmotnosť živých organizmov

Chemické znečistenie sa od ostatných faktorov planetárnych hraníc odlišuje tým, že je naviazané výhradne na aktivity človeka, lebo v minulosti sa žiadne takéto zlúčeniny nevyskytovali; nie je teda ani možné určiť ich potenciálnu „bezpečnú koncentráciu“. Čo sa týka mnohých zlúčenín, tiež nie je možné stanoviť ich eventuálne chemické reakcie po uvoľnení do prostredia ako v prípade uvoľňovania freónov, pri ktorých sa až dodatočne zistilo, že narušujú prirodzenú vrstvu ozónu.

Vedci preto zvolili princíp „predbežnej opatrnosti“ a za nebezpečné považujú už samotné uvoľnenie chemických látok do prostredia, respektíve nemožnosť kontrolovať ich ďalší osud a možné pôsobenie v ňom. Množstvo chemických látok uvoľnených do prostredia je oproti roku 1950 až päťnásobne vyššie. Odborníci očakávajú, že v priebehu ďalších 30 rokov sa strojnásobí. Z celkovo približne 350 000 typov rôznych umelých látok dokážeme monitorovať iba ich zlomok. Vedci upozorňujú, že jednou z neklamných známok dosiahnutia nebezpečnej zóny je hmotnosť plastov, ktorá už prekročila hmotnosť živých organizmov.

Mikroplasty môžu poškodiť aj usmrtiť bunky

Okrem toho, že veľké kusy umelých hmôt výrazne ohrozujú mnoho druhov živočíchov, ich nebezpečenstvo pramení v premene na mikroplasty, ktoré nie sú voľným okom viditeľné. Hoci ešte donedávna neexistoval priamy dôkaz o ich toxicite, pretože plasty sú v zásade stabilné zlúčeniny a s látkami v životnom prostredí nereagujú, nedávna štúdia odhalila, že prítomnosť mikroplastov v bunkách ich môže poškodiť, ba dokonca aj usmrtiť.

Práca Linn Perssonovej a jej tímu predstavuje pre ľudstvo ďalšie varovanie pred nebezpečnými aktivitami, ktorými človek ohrozuje svoje okolie. Používanie plastov je v určitom meradle nevyhnutné, no tento problém nám už prerástol cez hlavu. Autori štúdie v úvode svojej práce vyzývajú na rýchlu akciu smerujúcu k zníženiu napáchaných škôd spôsobených prekročením hranice. Samozrejme, bez zníženia objemov výroby a zmeny nehospodárneho a necitlivého spôsobu používania chemických zlúčenín to nepôjde.

„Musíme prejsť na systém recyklácie plastov a hľadať nové možnosti ich opätovného použitia, navrhnúť nové druhy materiálov, ktoré nebudú natoľko zaťažovať životné prostredie, a musíme tiež oveľa lepšie detegovať prítomnosť chemikálií v ňom,“ povedala Patricia Villarubia Gomezová, spoluautorka štúdie z Centra resilience Štokholmskej univerzity.

Hlavný zdroj: https://pubs.acs.org/doi/10.1021/acs.est.1c04158

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky