Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Nezlomná Gerty Coriová: prvá žena ocenená Nobelovou cenou za fyziológiu alebo medicínu

Zuzana Šulák Hergovitsová

Po dlhom rade mužov bola prvou a do roku 1977 jedinou laureátkou Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu. Na počesť vedkyne pomenovali krátery na Mesiaci a Venuši.

Manželia Gerty a Carl Coriovci v laboratóriu, Gerty Coriová portrét

Manželom Carlovi a Gerty Coriovcom v roku 1947 udelili Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu za objav mechanizmu, ktorým sa glykogén v tele mení na glukózu. Gerty sa tak stala prvou ženou, ktorá získala Nobelovu cenu v tejto kategórii. Zdroj: Wikimedia Commons

Manželia Carl a Gerty Coriovci v rámci dlhoročnej vedeckej spolupráce objavili, ako telo metabolizuje glukózu, a svojím výskumom prispeli k vývoju liečby diabetu. Za objav mechanizmu, ktorým sa glykogén v tele mení na glukózu, boli v roku 1947 ocenení Nobelovou cenou za fyziológiu alebo medicínu.

Partneri v živote aj vo vede

Gerty Theresa Coriová, rodená Radnitzová, sa narodila v Prahe v roku 1896 ako najstaršia z troch dcér židovského úradníka. Už ako žiačka dievčenského lýcea si veľmi obľúbila chémiu. V roku 1914 začala navštevovať nemeckú univerzitu v Prahe, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom a partnerom vo vede Carlom Ferdinandom Corim.

Carl bol svojej žene veľmi oddaný, a to až do posledných chvíľ, keď už trpela ťažkou chorobou. Podľa neho to bola „mladá žena, ktorá mala šarm, vitalitu, inteligenciu, zmysel pre humor a lásku k prírode – vlastnosti, ktoré ma okamžite zaujali. Nasledovalo veľmi príjemné obdobie, počas ktorého sme spolu plánovali a študovali alebo chodili na výlety do prírody či na lyžiarske výpravy“.

V prvom roku spolu študovali organickú a anorganickú chémiu, fyziku a biológiu, v druhom roku aj biochémiu, fyziológiu a farmakológiu. V roku 1920 obaja promovali na spomínanej univerzite.

Sťahovanie do Viedne

Po promóciách v roku 1920 Carl a Gerty odišli za prácou do Viedne, kde mali ešte v tom istom roku svadbu. Rodičia Gerty vraj so sobášom nesúhlasili, lebo ich dcéra konvertovala na katolícku vieru. Carl sa zamestnal na internej klinike a vo Farmakologickom ústave Viedenskej univerzity, Gerty v detskej nemocnici Karolinen Kinderspital. Tu sa okrem starostlivosti o chorých venovala aj výskumu ochorení štítnej žľazy.

Platené miesto vo výskume však bolo pre Gerty nedosiahnuteľné. Bola žena a navyše mala aj židovský pôvod. Ani život v povojnovej Viedni nebol jednoduchý. Gerty trpela podvýživou a z toho sa u nej vyvinula xeroftalmia (vysychanie spojovky a rohovky z nedostatku vitamínu A). Pred stratou zraku ju zachránil dočasný návrat k rodičom do Prahy, ktorá bola v tých časoch lepšie zásobená ako Viedeň.

Emigrácia do Ameriky

V roku 1921 Carl krátky čas pôsobil v Grazi, situácia v Európe však bola čoraz napätejšia. Pre silnejúci antisemitizmus sa manželia nakoniec rozhodli pre emigráciu do Spojených štátov amerických. Carl prijal ponuku zo Štátneho ústavu pre štúdium zhubných chorôb v americkom Buffale. Gerty ho po polroku nasledovala ako výskumná pracovníčka na oddelenie patológie.

Neskôr sa manželia presunuli do Saint Louis v Missouri, kde Carl prijal profesúru na Lekárskej fakulte Washingtonovej univerzity a Gerty uňho nastúpila ako výskumná pracovníčka. Pokračovali vo svojich výskumoch a v roku 1936 izolovali zo žabieho svalu dôležitý medziprodukt. Nazvali ho glukóza-1-fosfát, dnes sa nazýva Coriho ester.

Neľahká pozícia ženy vo výskume

Gerty to ako žena vo vede nemala jednoduché ani v Amerike. Mnohí považovali za nevhodné, že spolupracuje s manželom. V tých časoch to nebolo v súlade s predstavou o úlohe manželky, ktorá mala byť v domácnosti. Manželia sa stretli nielen s negatívnymi ohlasmi na svoju spoluprácu, ale Gerty hrozilo, že príde o prácu.

Gerty bojovala aj s inými formami diskriminácie. Keď ju prijímali na Washingtonovu univerzitu, dostala len desatinu manželovho platu, hoci boli rovnocennými partnermi v laboratóriu. Podľa syna Coriovcov Toma to pritom bola Gerty, kto prinášal nápady, ktoré potom s Carlom realizovali.

Nadšenie pre vedu

Gerty vedou doslova žila. Napriek tomu, že už nebola najmladšia, pracovala aj vo vysokom štádiu tehotenstva v náročných podmienkach – teplota v laboratóriu sa niekedy šplhala až k 37 stupňom Celzia. Do práce sa vraj vrátila už po troch dňoch od pôrodu syna Carla Thomasa. O jej zápale pre vedu a o tom, čo ju poháňalo vpred, svedčí aj jej výrok:

Nezabudnuteľnými okamihmi môjho života sú tie vzácne chvíle, ktoré prichádzajú po rokoch zdĺhavej práce, keď sa akoby náhle podvihne závoj nad tajomstvom prírody, a to, čo bolo temné a chaotické, sa objaví v jasnom a krásnom svetle a vzorci.

Štúdium enzýmov a Nobelova cena

Na konci tridsiatych rokov 20. storočia sa manželia začali venovať štúdiu enzýmov. Hybnou silou bola práve Gerty, ktorá v tom čase viedla laboratórium; Carl pracoval na vojenských projektoch. V roku 1947 získala profesúru. V tom istom roku boli manželia ocenení Nobelovou cenou za svoj objav katalytickej premeny glykogénu.

Manželia Coriovci počas slávnostného udeľovania Nobelovej ceny v roku 1947.

Manželia Coriovci počas slávnostného udeľovania Nobelovej ceny v roku 1947. Zdroj: Wikimedia Commons

Posledné roky výskumu

Po úraze počas dovolenky zistili u Gerty vážne ochorenie kostnej drene, myelofibrózu. Ani tieto okolnosti ju však neprinútili poľaviť vo výskumnej činnosti. Neúnavne pokračovala v práci, a to aj vtedy, keď už sa kvôli postupujúcemu ochoreniu nedokázala poriadne hýbať a obetavý Carl ju na pracovisku prenášal.

Pokračovala v štúdiu glykogénu a posledných šesť rokov života (1951 – 1957) venovala dedičným detským chorobám nazývaným glykogenózy (choroby z nedostatku glykogénu, pre ktoré sa dodnes používa jej triedenie Cori classification). Niekoľko z nich aj sama opísala.

Zdroj: Historický ústav AV ČR, ACS Chemistry for life, The Nobel Prize

(zh)

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky