Priemyselnou revolúciou v Anglicku a politickou revolúciou vo Francúzsku v druhej polovici 18. storočia sa začínajú úplne nové časy nielen v krajinách Európy, ale aj celého sveta. Feudalizmus odchádza do priepasti dejín, ľudia sa hlásia k občianskym právam a slobodám, nastáva „jar národov“. O slovo sa hlásia aj tzv. nehistorické národy, medzi nimi aj Slováci.
Charakteristickým znakom priemyselnej revolúcie v Anglicku bol parný stroj Jamesa Watta. Spolu s priemyselnou revolúciou prichádza aj politická revolúcia. Začala sa útokom parížskeho obyvateľstva v roku 1789 na Bastilu, ktorá bola symbolom feudálneho despotizmu. Občania pod heslom: Rovnosť – Bratstvo – Sloboda likvidovali stáročný feudálny systém.
Hnutie za občiansku slobodu a slobodu ducha nieslo so sebou ešte jednu črtu, a to, že v rámci pohybu smerom k slobode sa vynárala aj otázka moderného národa. Predtým národy, v takom slova zmysle ako ich poznáme dnes, ani neexistovali. Táto idea sa dostala aj do priestoru, kde dovtedy žila, ako hovoria historici, slovenská feudálna národnosť – Slováci. Slováci vtedy žili v rámci Uhorského kráľovstva, ktoré bolo ako korunná krajina súčasťou Habsburskej monarchie. Maďari vyvíjali emancipačné snahy len pre seba a tzv. nemaďarské národy boli považované za nehistorické.
PhDr. Stanislav Sikora, CSc., v Bratislavskej vedeckej cukrárni
Slováci sa počas celej druhej polovice 19. storočia, ba i na začiatku 20. storočia usilovali o národnú samosprávu v rámci Uhorska – s neveľkým úspechom. Počas I. svetovej vojny však pochopili, že v prípade vojenskej porážky Rakúsko-Uhorska a v spojenectve s rozvinutejším českým národom je veľká šanca na vznik spoločného samostatného štátu. To sa už podarilo.
Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine
Československá republika bola vyspelým a demokratickým štátom, trpela však mnohými neduhmi. Najmä národnostná otázka bola jej „Achyllovou pätou“. Slováci neboli svojbytným národom, boli súčasťou tzv. jednotného československého národa. V roku 1938 to využil Adolf Hitler, ktorý po podpísaní Mníchovskej zmluvy oklieštil Československo o mnohé územia, obývané nemeckým obyvateľstvom. Zároveň sa oslabil aj pražský centralizmus. Od októbra 1938 malo Slovensko svoju prvú, aj keď len autonómnu vládu.
Po druhej svetovej vojne, najmä zásluhou Slovenského národného povstania, si Slováci konečne vyslúžili štatút samostatného a svojbytného národa. Bolo to zakotvené v Košickom vládnom programe z apríla 1945. Žiaľ, mimoriadne nepriaznivé medzinárodno-politické podmienky spôsobili, že sa Československá republika dostala do zóny satelitov Sovietskeho zväzu, čo malo vo februári 1948 za následok komunistický prevrat. V Československu potom vyše štyridsať rokov vládol totalitný, nedemokratický politický režim, potláčajúci ľudské práva a slobody s nevýkonnou plánovanou ekonomikou.
Aby mohol socializmus sovietskeho typu obstáť v súťaži so západnými demokratickými krajinami, musel zároveň obstáť v procese akceptácie takej civilizačnej výzvy 20. storočia, akou bola tzv. vedecko-technická revolúcia, prejavujúca sa najmä kybernetizáciou, komputerizáciou a elektronizáciou výrobných procesov. To si však vyžadovalo zásadnú demokratizáciu spoločenského systému, ktorá by uvoľnila energiu potrebnú pre takúto náročnú spoločenskú operáciu. Reformní komunisti na čele s Alexandrom Dubčekom sa o to pokúsili, nenašli však pochopenie u ostatných členov sovietskeho bloku. Demokratizácia socializmu v Československu bola udusená vojenskou inváziou.
S témou Osudové osmičky vo vzťahu k Slovensku a Slovákom vystúpil PhDr. Stanislav Sikora, CSc., z Historického ústavu SAV v Bratislavskej vedeckej cukrárni dňa 18. septembra 2018. Vedecká cukráreň, ktorej organizátorom je Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti pri CVTI SR, sa konala v Centre vedecko-technických informácií SR, Lamačská 8/A v Bratislave. Septembrová vedecká cukráreň bola sprievodným podujatím Európskej noci výskumníkov 2018.
PhDr. Stanislav Sikora, CSc. (1949), študoval históriu a archivistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je dlhoročným pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Zaoberá sa politickými dejinami Slovenska po roku 1945 so zvláštnym zreteľom na 60. roky 20. storočia. Je autorom viacerých monografií, spoluautorom publikácie Predjarie. Politický, ekonomický a kultúrny vývoj na Slovensku v rokoch 1960 – 1967 (2002), kolektívnych prác Rok 1968 na Slovensku a v Československu (2008) a Kľúčové problémy moderných slovenských dejín (2012). Je tiež spoluautorom knihy Miroslava Londáka, Slavomíra Michálka a kolektívu – Dubček, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Veda v tomto roku (2018), a autorom mnohých vedeckých štúdií a odborných statí. V roku 2014 získal prémiu Slovenského literárneho fondu za monografiu Po jari krutá zima. Politický vývoj na Slovensku v rokoch 1968 – 1971 (2013). V rokoch 1993 – 2008 pôsobil ako externý profesor dejepisu na Strednej súkromnej škole veterinárnej v Bratislave.
Spracovala a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Zdroj: vystúpenie PhDr. Stanislava Sikoru, CSc.
Foto: Ján Laštinec, NCP VaT pri CVTI SR