Jazykovedkyňa Oľga Orgoňová hovorí, že jazyková prax prijme len to, čo potrebuje a vylúči všetko „opotrebované“, nadbytočné.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Od roku 1999 si na celom svete pripomíname 21. február ako Medzinárodný deň materinského jazyka. Stanovila ho UNESCO na pamiatku Bengálčanov, ktorých v rovnaký deň v roku1952 usmrtila polícia pri pouličnom občianskom proteste za rovnoprávnosť bengálčiny s urdčinou.
Protest mal politické pozadie. Podľa vocabridge.com vznikol po rozdelení Britskej Indie v roku 1947 Pakistan s dvoma geograficky nesúvisiacimi provinciami a v roku 1948 pakistanská vláda určila urdčinu za jediný národný jazyk. Masová nespokojnosť a politické aktivity, ktoré vyvrcholili touto tragédiou, napokon viedli k tomu, že vláda v roku 1956 udelila bengálčine oficiálny štatút.
Bengálčania prichádzajú každoročne 21. februára ráno bosí k Pamätníku mučeníkov pripomínajúcemu zosnulých demonštrantov položiť kvety.
S Oľgou Orgoňovou, známou jazykovedkyňou, vedúcou Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a spoluzakladateľkou OZ Slovenčina, sme sa rozprávali aj o tom, ako do slovenčiny zasahuje globalizácia a či ju treba pred ňou chrániť.
Jazykovedkyňa Oľga Orgoňová. Foto: Barbora Hurtuková
Ste známa otvoreným, hravým vnímaním slovenčiny. Všímate si, ako ľudia prirodzene tvoria nové výrazy v rozličných povolaniach či oblastiach života. Píšete o tom. Existuje nejaká pomyselná hranica, ktorá určuje, čo ešte zachováva jazykovú kultúru a čo ju už degraduje? Ak áno, podľa čoho ju môže rozoznať bežný človek?
Slovenčina patrí k živým jazykom a tie sa vyvíjajú, menia tak, ako sa mení život sám. Najlepšie to vidno na pohyboch na úrovni slovnej zásoby: výrazne pribúdajú nové slová. Naše slávne slovenčinárske osobnosti (napríklad profesor Mistrík, ktorý by bol vlani oslávil sto rokov) by sa dnes divili, ako sa povedzme za dvadsať rokov obohatila slovná zásoba.
Nepoznali by mnohé názvy športov (paddleboardig, aquazorbing), čudovali by sa receptárom (napríklad na prípravu hubovej polievky so surovinami, ako sú huby shitake, rezance vermicelli, bylinky ako koriander, ochucovadlá ako pesto a iné). Nerozumeli by mládežníckym zvratom (kde všetko je mega či brutal, pokiaľ mladí nemusia vystúpiť zo svojej komfortnej zóny). Nevedeli by si dať rady s elektronickým bankovníctvom či smart telefónom. To sú „akvizície“, ktoré sa usadili v slovenčine 21. storočia, lebo ich ľudia v komunikácii potrebovali.
Ťažko stavať pomyselné „hranice“ pred tým, čo v slovenčine nechceme. Rozhodne ani (jazykovednými) „zákazmi“ nezabránime, aby do slovenčiny prenikali potrebné výrazy. Nič z toho, čo v komunikácii bežne funguje (hoci len v istej časti spoločnosti – napríklad medzi mládežou, koníčkarmi, odborníkmi v istej profesii), slovenčinu nedegraduje. Degradovať sa môžu len jednotliví ľudia. Napríklad takí, ktorí sú nezdvorilí, vulgárni, agresívni, nemiestni. Ubezpečujem vás, že to rozpozná každý z nás. Ale za to nemôže slovenčina.
Anglické slová vstupujú do slovenčiny najmä vplyvom globalizácie. Napriek tomu, že sa niektoré už udomácnili, poslovenčili, mnohí ľudia tento trend kritizujú. Ako ho vnímate vy? Považujete ho za ohrozovanie slovenčiny? Možno povedať, že tým náš materský jazyk niečo stráca alebo aj niečo získava?
Vlastne som už v predošlej otázke predvídala aj túto. Slovenčina je dnes výdatne presýtená anglicizmami. Ale zavádza ich do praxe niekto regulovane? Nie, je to spontánne. Bránil sa niekto, že má homeoffice (a nie „prácu z domu“) alebo mu pichli boosterovú dávku vakcíny? Že sa dištančné podujatia streamujú? To, ako ľahko, spontánne „vkĺzavajú“ aj do slovenčiny anglicizmy a zakoreňujú sa v nej, zasa len svedčí o tom, že dané výrazy sú životaschopné.
Angličtina ako zdrojový jazyk prevzatý do slovenčiny je akýmsi dobovým, všeobecne celosvetovo akceptovaným internacionálnym nástrojom komunikácie. Je prirodzené, že z neho pociťujeme najvýraznejší prílev slov do súčasnej slovenčiny.
Keď prekvitala v 19. storočí v Európe francúzština, prenikalo aj do slovenčiny veľa slov z nej. Dodnes tak máme v slovenčine veľa apartných slov, ktoré dodávajú reči ich používateľa šarm a brilanciu. Nikto nesúdil ani nesúdi francúzštinu, že priviedla slovenčinu do larmoajantného stavu. Som vyštudovaná francúzštinárka a som pyšná, že týmto elegantným archaickým slovám rozumiem. Považujem to za obohatenie.
A rovnako vnímam ako obohacujúce prírastky z iných jazykov, teda aj z angličtiny. Jazyková prax sa reguluje sama – prijme len to, čo potrebuje. Aj zo seba vylúči všetko už „opotrebované“, nadbytočné. Alebo to aspoň vysunie na perifériu, napríklad spomínané francúzske knižné slová. Kto ich už dnes pozná a používa okrem Laca Borbélyho?
Čo znamená slovo larmoajantný? Onlineový prekladový slovník uvádza, že plačlivý, ale veľmi to nedáva zmysel…
V mojom kontexte to znamená žalostný. Slovník slovenského jazyka ho vysvetľuje TU. … a máte pravdu, jeden z významov je aj plačlivý (základ slova je založený na francúzskom slove larme = slza; to slovo pozná málokto). Pamätám sa, ako som zachytila v jednej TV relácii (tuším v Inkognite), ako Zdena Studenková prekvapila všetkých kolegov hercov použitím tohto slova. A aj ona sa priznala, že ho pozná len vďaka režisérovi Jozefovi Bednárikovi, ktorý ho používal. Ja exkluzívnosť francúzskych slov v slovenčine necítim, lebo som si ich prirodzene osvojila pri učení francúzštiny, poznám ich. Tak občas „paralyzujem” svoje kamarátky (alebo svojich študentov) slovami, ako sú napríklad pitoreskný, apartný a podobne.
V odpovedi s využitím francúzskych slov som narážala na to, že sa niekedy pesimisticky konštatuje o dnešnej slovenčine zaplavenej anglicizmami, že je v poľutovaniahodnom, žalostnom, dokonca havarijnom stave. Tak som to vtiahla do analógie so situáciou v 19. storočí. Písala som o tom kedysi dizertačku, asi preto mi to zbehlo na um. Francúzskych slov sme ešte pred päťdesiatimi rokmi mali podľa Slovníka cudzích slov v slovenčine viac asi o tretinu než anglicizmov a nikomu nevadili. Ktovie, prečo niektoré cudzie slová „dráždia”, a iné vnímame ako vec „prestíže”. (Zasa som vhupla do francúzštiny.)
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Ako si môže človek zvýšiť úroveň ovládania materinského jazyka?
Čítaním (najmä) beletrie, „nasávaním“ reči profesionálov (takzvanej javiskovej reči), „imitovaním“ prejavov zručných redaktorov či moderátorov skôr verejnoprávnych než komerčných médií. Tá beletria to ale istí. Netreba sa báť ani poézie. Treba ale pociťovať pohnútky zvnútra, mať chuť cibriť si komunikačnú kultúru v ústnej reči či v písme. A nikdy nie je neskoro začať.
Na stránkach Ministerstva kultúry SR sa píše, že „materinský jazyk je jedinečný, pretože človeku vtláča pečať zaisťujúcu osobitné videnie vecí“. Viete povedať, aká je táto pečať v prípade slovenčiny?
Pestrá ako maliarova paleta či ako šatník márnotratnej parádnice. Taká pestrá, ako je samotný materinský jazyk. Totiž materinský jazyk je mnohotvárny. Nemá len spisovnú tvár – tá je dominantná a vo verejnom účinkovaní žiaduca, ale nie je jediná. Materinčina má aj necelonárodné podoby – nárečia, slangy, profesionálnu reč. Tie nepoznáme všetci, ale každý len niečo. Príslovie Čo dedina, to reč iná odkazuje práve na túto pestrosť nárečovej časti materinčiny.
Takto si to „osobitné videnie vecí“ predstavujem ja: postavme pomyselne vedľa seba Šarišana, gorala, Záhoráka, Slovákov rôznych vekových skupín či profesií. Ich prejavy reči aj na tú istú tému budú dokonalými ukážkami jedinečnosti, mnohotvárnosti, nevyčerpateľnosti slovenčiny ako ich spoločného materinského jazyka.
O slovenčine sa hovorí, že patrí k najťažším jazykom? Kde je pravda?
Nevidím svet okolo seba čierno-bielo, mám rada jeho farebnosť. Ani jazykové javy nevnímam polarizujúco v optike „ťažký – ľahký“. Spomínala som už, že som nielen slovenčinárka, ale aj francúzštinárka. Francúzština má oproti slovenčine omnoho zložitejšiu výslovnosť či pravopis, to nie je blízke nášmu Píš, jak slyšíš!. Vo francúzštine sa jeden zvuk „o“ zapíše aj pätorako. Okrem toho má tento krásny melodický jazyk vo výslovnosti nosovky či nemú (nevyslovovanú) hlásku „h“.
Pozrite si
Aká jednoduchá je oproti tomu slovenská výslovnosť! Súčasná slovenčina má jeden prítomný, jeden minulý a jeden budúci čas slovies. Ale francúzština má napríklad rozdiel medzi priebehovými a nepriebehovými tvarmi slovies, pozná rôzne „stupne“ minulosti (blízky minulý čas, ale aj dávno minulý čas alebo tiež „knižný“ minulý čas).
Niektoré kategórie francúzskej gramatiky slovenčina vôbec nepozná: nemáme napríklad systém členov ani slovesný spôsob konjunktív. Ale zasa francúzština nepozná ohýbanie mien, kým slovenčina má svoje skloňovanie.
To som nespomínala čínštinu či japončinu, ktorých písmo je rozhodne komplexnejšie než slovenská abeceda. Fínčina má zasa vyše dvakrát viac skloňovacích pádov než slovenčina. Opäť tu narážame na pestrosť, rôznorodosť, dobre vnímateľnú v širšom, medzijazykovom kontexte. Kde je pravda? Každý jazyk má svoje lákadlá aj zradnosti. Jazyky sa neučíme podľa toho, ako sa nám zdajú ľahké či ťažké. Učíme sa tie, ktoré potrebujeme, možno aj tie, ktoré sa nám páčia. Predsa v kontexte ďalších jazykov z toho slovenčina nevychádza najhoršie.
