Vyžaduje si výchova psieho maznáčika osobitné (aj) jazykové znalosti? Lingvistka Oľga Orgoňová sa pýta lingvistky a psičkárky Kristíny Piatkovej.
Lingvistka prof. PhDr. Oľga Orgoňová, CSc., s kolegyňou – lingvistkou aj psičkárkou – Mgr. Kristínou Piatkovou, PhD. Foto: Mgr. Barbora Hurtuková
Jestvuje psičkárska reč? Pozná psičkár „inú“ slovenčinu ako „nepsičkár“?
Na začiatok treba povedať, že nie je psičkár ako psičkár. „Bežný“ sídliskový psičkár si vystačí s vykrikovaním: „Lucky, ku mne!“ Vystačí si tiež s drobným predvádzaním sa pred prípadnou návštevou povelmi, napríklad: „Dorka, daj packu!“ Zapálený psičkár, psovod, je človek, ktorý sa intenzívne venuje výcviku psa (či už profesionálne, alebo je to jeho koníček) a na „Luckyho“, zatiaľ, čo Lucky kontroluje obsah nákupnej tašky, nevykrikuje povely: „Ku mne! Nesmieš! Fuj!“
Mnoho majiteľov psov navštevuje kurzy, kde sa ich psy učia základnú poslušnosť, za čo dostávajú diplomy či certifikáty. Tam sa, pravdaže, učia aj majitelia psov optimálne komunikovať so svojím miláčikom. Najdôležitejšia je práca s hlasom, dôraz, vyslovovanie sykaviek, napríklad pri Sadni! je dôraz na prvej slabike, pri Stoj! je tendencia sykavku mierne zamlčať a dôraz dať na spoluhlásku T. Pretože v momente, ako pes počuje s, môže mať tendenciu si sadnúť. V bežnom „netréningovom“ režime psovod drží psa na prechádzke pod kontrolou voľnejšími pokynmi, napríklad Vedľa! (ako náhrada povelu K nohe!), prípadne Poď!/Poď sem!. Pes sa drží v blízkosti pána a povel Nie! slúži na odvrátenie čohokoľvek nežiaduceho.
Psovod si zvykne povelovú techniku upravovať podľa svojho psa. Niekto povely skracuje, napríklad Sadni! → Sad!, Ľahni → Ľah! a ni „prehltne“. Iní preferujú veliť po nemecky Sitz! – Sadni!, Platz! – Ľahni!, Aus! – Pusť!, Fuss! – K nohe!, Hier! – Ku mne! a i. sú kratšie, údernejšie. Povely si psovod môže zvoliť aj z angličtiny či francúzštiny alebo ich môže tiež kombinovať a mať multilingválneho psa.
Ako sa „rozpráva“ váš pes s vami, keď napríklad chce ísť na prechádzku, vyžaduje si vašu spoločnosť, chce jesť a podobne?
Mám dvoch psov. Moje psy sú pracanti. To znamená, že vždy velím ja a v svorke môže byť len jeden vodca. Doma iba odpočívajú alebo ležia v koterci (oplotený priestor pre psa, v ktorom môže byť aj búda). Reagujú na môj pohyb. Keď sa prezlečiem do „psieho“, tešia sa, že ideme von. Ak zoberiem do rúk misky, skáču dva metre do výšky, že „príde mäso“. Alebo na nich žmurknem: „No čo, chlapci, ideme pracovať?“ V momente vedia, že sa ide na cvičák alebo do terénu.
Lingvistka a psičkárka Kristína Piatková pri tréningu psa poslušnosti, chôdze nablízko. Foto: Mgr. Adam Brada
Spomínate cvičisko. Obyčajný človek má pri tomto slove sklon predstaviť si tréningový areál autoškoly na nácvik cúvania autom, parkovania či iných šoférskych zručností. Čo sa deje na tom, ktoré je určené pre psy?
Na cvičáku prebieha psí výcvik. Používa sa povelová technika (ako je opísaná vyššie), ktorá je špecifikovaná povedzme pre nácvik poslušnosti, pachových prác a obrany. Pri pachových prácach, ktoré sa robia na poli či v teréne, je hlavný povel Stopa! (pes má čuchaním sledovať našliapanú stopu a označiť na nej uložené predmety, najčastejšie zaľahnutím). Služobné psy trénujú napríklad aj čuchaním predmetu z pachovej konzervy (nádoby s pachovými vzorkami, z ktorých má pes označiť konkrétny hľadaný pach). V nácviku obrany sa okrem povelov poslušnosti používa povel Revír! (vyhľadanie osoby, ktorou je na cvičisku figurant, prípadne preverenie objektu, či v ňom nie je hľadaná osoba). Osobitnú skupinu predstavujú povely na zadržanie figuranta, napríklad Drž!, Pusť! (po zadržaní figuranta), psovod zvlášť velí figurantovi (napríklad Odstúp, ideme!) pri odvádzaní figuranta.
Ľudia majú svoje typické (aj módne) predmety, napríklad odevy, športovú a inú výbavu. Svoje špecifické predmety majú iste aj psy. Aké napríklad?
Výbava sa líši od plemena a výcviku. Z hygienických pomôcok je dobré mať okrem klasickej kefy na česanie furminátor (na vyčesávanie podsady, teda jemnejšej srsti, ktorá chráni kožu). Majitelia teriérov sa nezaobídu bez trimovania (mechanického vytrhávania odumretej srsti) pomocou trimovacieho noža. Psovodi venujúci sa športovej kynológii majú zväčša v aute kenelu (prepravný box pre psa), stopovačku (10 m dlhú šnúru s karabínou používanú pri tréningu stôp), nášľap (terčík na označenie začiatku stopy), pešky rôznych veľkostí (jutový „valček“ určený na hryzenie), klin či motorku (tréningové pomôcky na hryzenie, ktoré sa líšia tvarom, tvrdosťou, spôsobom úchytu). U profesionálov sa nájde aj rukáv (ochranná pomôcka určená na tréning obrany), a ich auto tak pripomína mini obchod či mini sklad. Niekto vozí vo svojom aute detské sedačky, ja v ňom mám okrem sedačky aj psie potreby.
Pozrite si
Aká je sila komunikácie psičkára so psom? Bol by pes hendikepovaný, keby sa mu majiteľ nedostatočne venoval, nerozprával sa s ním?
Pes je sociálny tvor a členovia rodiny v jeho očiach tvoria ľudskú svorku. To znamená, že pes potrebuje komunikovať so svorkou. (Moje psy napríklad večer ani nezaspia, keď niekto z nás nie je doma.) Ak je pes prehliadaný, stáva sa neovládateľným, čo sa deje aj vtedy, ak je majiteľ veľmi submisívny (všetko mu dovolí, vždy ustúpi). Potreba kontaktu s človekom sa líši aj vzhľadom na plemeno. Niektoré plemená potrebujú kontakt s pánom viac, iné menej, no každý potrebuje mať jasne stanovené svoje miesto. Majitelia služobných psov neraz hovoria, ako ich pes stratil chuť žiť, keď bol vyradený zo služby.
Čo by ste na záver „päťminútovky“ poradili menej skúseným psičkárom či úplným začiatočníkom?
Ak máte dojem, že je váš pes neposlušný, možno vám len nerozumie alebo ste ho „upovelovali“ natoľko, až vás „vypol“. V tom sa psy od ľudí až tak veľmi nelíšia. Výcvik sa nikdy nekončí a možno aj vo vašom štvornohom parťákovi drieme nadšenec pre iný kynologický šport, v ktorom je komunikácia so psom kľúčová. Za zmienku stojí napríklad dogdancing (tanec so psom), dogfrisbee (kde pes vo výskoku chytá lietajúci tanier, pričom sa odráža aj od majiteľa; v tomto odbore bývajú aj freestylové závody), treibball (kde je úlohou psa dostať gymnastické lopty do bránky), agility (teda beh po parkúre – cvičnej dráhe – cez prekážky). Pokojnejšie povahy skôr osloví canisterapia (forma terapie chorých ľudí, pri ktorej sa využíva kontakt so psom) a azda najvznešenejšou „sebarealizáciou“ psa je stať sa vodiacim psom pre nevidiacich alebo záchranárom. Na to sa, pravda, nehodí každý psík.
Ďakujem za rozhovor a želám vám aj čitateľom veľa psičkárskych úspechov s efektívnym jazykovo-nejazykovým dorozumievaním so zvieracím miláčikom.
Prof. PhDr. Oľga Orgoňová, CSc., Katedra slovenského jazyka, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Zdroje: FF Univerzity Komenského, juls.savba.sk, OZ Slovenčina
