Plasty tvoria viac ako 80 percent morského odpadu. Každoročne tam končia milióny ton. V dôsledku pomalého rozkladu sa zhromažďujú v moriach, oceánoch a na plážach na celom svete. Zvyšky plastov sa nachádzajú v telách korytnačiek, tuleňov, veľrýb a vtákov, rýb a mäkkýšov, ale aj ďalších morských živočíchov, prostredníctvom ktorých sa dostávajú aj do stravy, ktorú konzumujú ľudia.
Na otázky súvisiace s plastovým odpadom sme zamerali aj rozhovor, ktorý nám poskytol Dr. Robert Hofrichter, zoológ, morský biológ, spisovateľ a ohranca prírody. Pôvodom je zo Slovenska, žije v Rakúsku, v Salzburgu. Študoval na Salzburskej univerzite. Je autorom približne 25-tich odborných a populárno-náučných kníh o prírode. Za účelom ochrany a zachovania morských ekosystémov založil tri environmentálne výskumno-vzdelávacie základne (na ostrove Krk v Chorvátsku, v egyptskom Dahabe a na ostrove Kréta). Spolu so svojím tímom sa tam venuje vzdelávaniu detí, mládeže a študentov, a to najmä v otázkach ochrany životného prostredia morí a oceánov. V súčasnosti tiež pracuje na svojom životnom vedeckom diele o Stredozemnom mori a aktívne sa venuje fotografovaniu.
M. BARTOŠOVIČOVÁ: Ekologická situácia na celom svete sa neustále zhoršuje. Čo spôsobuje plastový odpad v moriach a oceánoch?
R. HOFRICHTER: Plasty nachádzame v prírode v dvoch formách. Ide o takzvané makroplasty a mikroplasty. Makroplasty sú tie, ktoré vidíme voľným okom a tieto môžu, samozrejme, spôsobiť aj estetický problém. Nikto nemá rád, keď veľké časti morí a pobreží sú úplne znečistené. Skrátka tá krása a romantika zanikla, aj príroda zanikla, dá sa povedať, na mnohých častiach zeme, pretože všetko je pokryté plastami. To však nie je iba estetický problém, ale je to aj obrovský ekologický problém, pretože plast je neprirodzená látka, neodbúrava sa, zostane tam desiatky, stovky rokov a ešte aj dlhšie. Môže zahubiť zvieratá a aj ich zahubí. Denno denne sú veľmi ohrozené tisíce vzácnych zvierat, od tuleňov po morské vtáky, delfíny, veľryby, morské korytnačky a tak ďalej. Toto je to očividné.
Druhé, čo nevidíme, sú tzv. mikroplasty alebo sekundárne plasty. Tým, že sa tieto plasty neodbúravajú, oni sa len zmenšujú, stále sa rozpadávajú na menšie fragmenty a tieto malé fragmenty majú oveľa väčší povrch ako ten jeden pôvodný a síce jeden faktor, ktorý je mnohonásobok, stonásobok, tisícnásobok. To znamená, že z jedného jediného kusa nejakého plastu, nejakého igelitového sáčku vznikne 10 tisíc maličkých kúskov, ktoré majú obrovský povrch, a na tieto mikroplasty sa potom nalepia rôzne toxíny z prostredia, organické jedy, ktoré pochádzajú od nás, ľudí a ktoré sú všade na svete, aj na Antarktíde. Už sú naozaj všade, pretože sa šíria prúdením, atmosférou a tam sa nahustia na tieto mikroplasty, čiže každá tá čiastočka, ktorých sú bilióny a biliardy, je ako malá toxická bomba. To všetko pláva v mori. Sú miesta, kde, keď sa to skúma a kvantifikuje, sa zistí, že je viac čiastočiek mikroplastu ako planktónu, to znamená, že už sa to dávno dostáva do potravinového reťazca. Tie živočíchy to skonzumujú aj s tými toxínmi, čo sú na tom, stále sú viac otrávené a v tom potravinovom reťazci nakoniec to príde na naše taniere naspäť. To znamená, že sami seba otrávime.
M. B.: Dokáže človek zastaviť také valiace sa množstvo plastových odpadov?
R. HOFRICHTER: Každopádne človek spustil niečo, čo nevie zastaviť, čiže niečo vymyslel a nedohliadol na možné následky, čo to spôsobí. Plasty sa teraz rozšírili do celého sveta, do tých najjednoduchších území, kde ľudia zrazu dostávajú nejaké produkty, ktoré sú v umelej hmote. Oni s tým odpadom nevedia zaobchádzať a neexistuje ani nijaká infraštruktúra, že by na nejakom ostrove alebo v pralese prišiel odvoz smetí špeciálne rozdelených. Kam s tým? Problém je už v tom, že sa to transportuje tam, kde nie je možnosť to eliminovať alebo nejakým spôsobom si s tým poradiť.
Takže odpoveď na vašu otázku je: Áno, človek to dokáže zastaviť, ale asi až vtedy, keď už bude dosť neskoro. Teraz sme v období, keď sa to povedomie naozaj rozšírilo, keďže je to denno-denne na všetkých sociálnych sieťach, v médiách. Keď to človek len trochu sleduje, vidí, že to je téma číslo jeden. Hovorí sa o tom skoro viac ako o zmene klímy a globálnom otepľovaní, čo je veľmi namieste, lebo to dosiahlo apokalyptické rozmery. Skrátka, sú časti na zemeguli, ešte aj v Európe, v Stredozemnom mori, ale najmä v Ázii, kde to dosiahlo neuveriteľné dimenzie. Muselo to takto ďaleko prísť, aby človek začal o tom vôbec rozmýšľať, musí nájsť nové materiály, nejaké nové látky, ktoré sú biologicky odbúrateľné. Musí sa postarať o tú recykláciu, aby sa to dostalo zase do obehu a nie do prírody, redukovať zbytočné plasty, pretože mnohé z toho čo používame je zbytočné, a vyvíjať tlak na výrobcov, na priemysel, na hospodárstvo, na obchod, aby sa to stále redukovalo.
Možno sa to bude zdať niekomu aj smiešne, ale každý má nejakú taštičku, dámy majú kabelku, mnohí majú ruksak so sebou a v obchode či na trhu predavač okamžite siahne po igelitovom sáčku a chce tam dať trebárs jablko. A ja mu poviem, ďakujem, nepotrebujem. Snažme sa zredukovať zbytočné používanie plastov. Dá sa to robiť aj veľmi malými krokmi, ale celkovo, keď milióny ľudí to pochopia a budú to robiť, tak to vyvinie veľký tlak na celý priemysel a obchod a aj tým sa to zredukuje.
M. B.: Podľa stratégie Európskej komisie majú byť do roku 2030 všetky plastové obaly na trhu Európskej únie recyklovateľné a spotreba jednorazových plastov a používanie mikroplastov sa má obmedziť. Nemyslíte si, že riešenie problémov s plastovým odpadom sa neustále odtláča do budúcnosti? Nie je ten časový horizont hodne vzdialený?
R. HOFRICHTER: „To je veľa, ešte ďaleko. Problém je aj v tom, že toto je globálny problém sveta. Tie krajiny, ktoré spôsobujú, že moria sú zaplavené plastovým odpadom, sú hlavne v Ázii. To znamená, že musíme rozmýšľať globálne a aj tie kroky musia byť globálne. Musíme už teraz v tom niečo robiť, aj keď len malé kroky, ale súčasne vyvíjať tlak na ten veľký svet. Svet nezachránime, keď my tu usporíme nejaké plasty a inde milióny ton nových sa dostávajú do mora.
M. B.: Založili ste tri environmentálne výskumno-vzdelávacie základne. Môžete nás s nimi oboznámiť?
R. HOFRICHTER: Áno, založil som rôzne environmentálne spolky, organizácie, nevládne organizácie. Momentálne najviac pracujem v neziskovej organizácii MareMundi. Je to organizácia hlavne na ochranu morí a má tri také hlavné piliere. Jeden je výskum, veda, skrátka najskôr musí človek vedieť, čo sa deje, o čo ide. Druhá je výuka. To znamená hlavne s mladými ľuďmi, ale nielen, pretože aj keď veda už niečo vie, tak to ničomu nepomôže, kým masa ľudstva o tom nevie a prichádza do styku s mikroplastami. To už vedci vedia pár rokov, ale široká verejnosť o tom dlho nevedela. To environmentálne vzdelávanie je veľmi dôležité. A tretia vec je samotná ochrana prírody. To znamená robiť nejaké kroky, ktoré k tomu vedú, aby sa konkrétne niečo zlepšilo. To je, samozrejme, veľmi ťažké.
M. B. Na čo kladiete dôraz pri vzdelávaní detí a mládeže?
R. HOFRICHTER: Keď pozbierame so žiakmi na nejakej pláži všetky viditeľné plastové odpady, tak to je naozaj len kvapka v mori. A predsa aj to má zmysel, pretože tí mladí ľudia sú senzibilní, to sú ľudia, ktorí budú mať o pár rokov zodpovednosť, ktorí budú rozhodovať o ďalšom priebehu. Čiže to má úplne kľúčovú úlohu takéto veci robiť. O pár rokov to už môže byť úplne inak ako u generácie, keď my sme boli mladí, kedy sa o tom ešte tak nehovorilo. Toto robím, ale som si plne vedomý toho, že život je plný protikladov a nevyriešených otázok. Mnohé veci, ktoré sa dejú globálne, sa neriešia. Napríklad klímou sa síce teoreticky viacerí zaoberali, uzniesli sa, podpísali, ale to nepresadili. A všetky tieto nepresadené plány vlastne nič nepomohli, nič nezmenili na tej situácii.
To vzdelávanie má zmysel. Som si vedomý toho, že je to hrozne protikladné, že sa zdá, že na tom nemôžeme nič zmeniť. Mladí ľudia sú inteligentní a múdri a vedia to, že by nemalo zmysel tváriť sa, že zachraňujeme svet. Som si vedomý toho, že veľa nevieme zmeniť na tom, ako ten svet beží. Ale na druhej strane si uvedomujem, že vlastne nevidím ani jednu rozumnú alternatívu. Keby bola nejaká iná alternatíva, tak by človek povedal, dobre, tak si vyberiem, že to budem robiť takto alebo takto. Ale pre etický alebo morálne zmýšľajúceho človeka, ktorý je informovaný, nevidím žiadnu alternatívu, čo by sa dalo lepšie robiť, ako tú situáciu zlepšiť tak, ako sa dá. Najskôr definovať problém, potom hľadať riešenia na ten problém a pracovať na tom, aby sa to zlepšovalo. Čiže toto je asi, možno zdanlivo nezmyselné a beznádejné a predsa sa to počas niekoľkých rokov pomaly ukladá to povedomia.
M. B.: Je o Vás známe, že ste autorom viacerých knižných publikácií a že v súčasnosti pracujete na svojom životnom vedeckom diele o Stredozemnom mori. Ako ďaleko ste so spracovaním tohto diela a čo bude obsahovať? Zaoberáte sa v ňom aj problematikou plastového odpadu?
R. HOFRICHTER: Áno, táto kniha, to je také moje životné dielo, Das Mittelmeer, čiže Stredozemné more. Má mať dokopy štyri zväzky a 3500 strán. Zatiaľ sa jedná o 900 strán prvého zväzku – všeobecné poznatky od vzniku tektoniky, geológie, zemepisu, ekológie, oceánografie atď. Len životné prostredie má asi 200 strán a tie plasty tam hrajú úplne kľúčovú úlohu. Ale mnohé iné veci, napríklad rádioaktivita, kriminalita, korupcia, ktorá je úplne kľúčová príčina alebo hnací motor ekologických katastrof.
Spomeniem niečo, čo väčšina ľudí nevie, napríklad pokiaľ ide o piesok. Teraz je boom, že sa stavajú byty, ktoré nikto nepotrebuje, lebo je v tom korupcia. V Španielsku 70 % bytov stojí prázdnych. Na každú stavbu človek potrebuje piesok, to je základná surovina ako voda, bez piesku sa nedá stavať a piesok z púšte sa nedá použiť, ten nedrží. Piesok sa berie z riek a morí a mnohé pobrežia sú už zničené. Polovica marockého pobrežia je zničená, pretože ten piesok tam už nie je. To je neuveriteľné, že sa transportuje piesok okolo celej zemegule. Dubaj kupuje z Austrálie piesok, aby robil tie svoje šialené projekty. Ako sa píše v biblii o babylonskej veži, že chceli až do neba postaviť vežu až kým sa to všetko nezrútilo, tak aj v modernej dobe sa bezhranične tie zdroje vyťažia, až do úplného zničenia. To by človek neveril, že aké má dimenzie otázka piesku ako suroviny. Takže tých aspektov sú stovky, ktoré hrajú úlohu v tej celkovej ekologickej budúcnosti Stredozemného mora.
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.
Dr. Robert Hofrichter prezentoval tému Veľryba plná plastu: Prečo záleží na tom, ako zaobchádzame so životným prostredím v Bratislavskej vedeckej cukrárni, ktorá sa konala 19. marca 2019 v Centre vedecko-technických informácií SR.
Zhovárala sa a rozhovor uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: Ján Laštinec, NCP VaT pri CVTI SR a z archívu Dr. Roberta Hofrichtera