Neurologička získala Cenu za vedu a techniku 2023 v kategórii Osobnosť vedy a techniky.
Osobnosť vedy a techniky – prof. MUDr. Zuzana Gdovinová, CSc., FESO, FEAN
Profesorka Zuzana Gdovinová, dlhoročná prednostka Neurologickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (LF UPJŠ) a Univerzitnej nemocice L. Pasteura Košice (UNLP), si v piatok na tohtoročnom Týždni vedy a techniky prevzala Cenu za vedu a techniku 2023 v kategórii Osobnosť vedy a techniky za vedeckú prácu v oblasti cievnych, neurodegeneratívnych a demyelinizačných ochorení nervového systému.
V rozhovore pre portál VEDA NA DOSAH sa rozprávame o tom, ako napreduje starostlivosť o pacientov s neurodegeneratívnymi a demyelinizačnými ochoreniami centrálnej nervovej sústavy na jej pracovisku, ale i o tom, čo renomovaná neurologička vo svojom náročnom povolaní považuje za najdôležitejšie a za čo je každý deň vďačná.
Osobnosť vedy a techniky – prof. MUDr. Zuzana Gdovinová, CSc., FESO, FEAN. Foto: Marián Zelenák, CVTI SR
Ako predsedníčka Slovenskej neurologickej spoločnosti ste prispeli k mnohým zlepšeniam v oblasti starostlivosti o pacientov s cievnymi mozgovými príhodami. Zameriavate sa aj na demyelinizačné ochorenia centrálnej nervovej sústavy a neurodegeneratívne ochorenia. Všetko sú to nesmierne zaujímavé oblasti, no práca s ľuďmi, ktorí trpia takýmito ochoreniami, musí byť značne psychicky náročná. Čo vás motivovalo, aby ste sa na túto cestu vydali, a ako sa priebežne motivujete, aby ste na nej zotrvali?
Pre štúdium medicíny som sa rozhodla s cieľom pomáhať ľuďom, takže som viac-menej rátala s tým, že bude niekedy náročné pracovať s chorými ľuďmi. Na druhej strane ak im pomôžeme, človeka to poteší. Keď som začala pracovať na neurológii, mnohí ľudia sa ma pýtali, prečo idem pracovať práve tam, keď sa väčšina ochorení na neurológii dá síce diagnostikovať, ale nedá sa liečiť. Som veľmi rada, že počas môjho pôsobenia sa to úplne zmenilo a mnohé neurologické ochorenia dnes vieme liečiť veľmi efektívne a dokážeme ľudí vrátiť navždy alebo na veľmi dlhý čas do každodenného života. To je to, prečo ma táto práca stále baví. A veľmi dôležitý je aj kolektív, v ktorom pracujem. Ak sú v kolektíve dobré medziľudské vzťahy, ľahšie sa prekonávajú prípadné prekážky.
Som veľmi rada, že mnohé neurologické ochorenia dnes vieme liečiť veľmi efektívne a dokážeme ľudí vrátiť navždy alebo na veľmi dlhý čas do každodenného života. To je to, prečo ma táto práca stále baví.
Dalo by sa povedať, že vo vás vaše povolanie vyformovalo a postupom času upevnilo nové vlastnosti, za ktoré ste dnes vďačná?
Pri svojej práci som sa naučila väčšej trpezlivosti, pretože niektoré výsledky neprichádzajú hneď – tak je to aj v bežnom živote – a na druhej strane som sa naučila aj schopnosti rýchlo sa rozhodnúť a prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie, keďže najmä v oblasti cievnych mozgových príhod ide často o minúty, ktoré rozhodujú o osude pacientov.
Ako sa vyvíjala vaša profesionálna cesta? Mali ste odjakživa jasno v tom, čím chcete byť a čo presne chcete robiť, alebo sa za vaším rozhodnutím skrýva nejaký dlhší príbeh?
Keďže obidvaja moji rodičia boli veterinári, občas som chodila za nimi na veterinu. Mama sa venovala skôr vedeckej práci, ale otec bol na internom. Videla som tam rôzne zvieratká, tak som ich chcela liečiť aj ja, aj keď som mala pred nimi rešpekt. Žiaľ, otec zomrel, keď som mala desať rokov, a tak sa môj bližší kontakt so zvieratami skončil. Keď som sa rozhodovala pre vysokú školu, mama ma priviedla k logickej otázke: Ako chcem študovať veterinu, keď sa zvierat bojím? Ako obyčajne, mala pravdu, tak som sa rozhodla pre medicínu a neľutujem, i keď aj práca s ľuďmi je náročná.
V ordinácii počas neurologického vyšetrenia. Zdroj: archív Neurologickej kliniky LF UPJŠ a UNLP v Košiciach
Ako si spomínate na obdobie spolupráce s holandskou Univerzitou v Groningene?
Spolupráca s Univerzitou v Groningene sa začala vďaka projektu „double degree“ medzi UPJŠ a University Medical Center Groningen (UMCG). V Holandsku sme mali spoločných doktorandov. To znamená, že lekári a psychológovia z LF UPJŠ robili PhD. na Univerzite v Groningene a súčasne na LF UPJŠ a toto štúdium garantoval profesor z Univerzity v Groningene. My sme totiž v tom čase (teda do roku 2016) nemali akreditáciu na doktorandské štúdium v neurológii, pretože sme nemali profesora neurológie. V rámci tejto spolupráce som tam bola hosťujúcou docentkou.
Od roku 2012 som profesorkou (aj vďaka tejto spolupráci, keďže som splnila podmienku vychovať dvoch doktorandov a, samozrejme, aj ďalšie kritériá) a v roku 2016 naše pracovisko získalo akreditáciu na doktorandské štúdium v odbore neurológia a následne aj akreditáciu na habilitačné a inauguračné konanie v odbore neurológia. Keď sa skončili spoločné projekty, prestala som byť hosťujúcou docentkou. Spolupráca s Univerzitou v Groningene však naďalej pokračuje.
Musím povedať, že táto spolupráca nám veľmi pomohla. Pomohla mi inaugurovať sa a ďalší šiesti kolegovia tam ukončili doktorandské štúdium, čo nám umožnilo získať vyššie spomenuté akreditácie. Predovšetkým sme sa však priučili vedeckej práci – ako si stanoviť ciele vedeckého výskumu a publikovať články v kvalitných časopisoch, čo sa dnes odráža vo vysokom počte citácií. Umožňuje nám to uchádzať sa o granty, vďaka ktorým máme zasa finančné prostriedky na ďalší výskum. Výsledkom je, že okrem tímu, ktorý sa venuje problematike cievnych mozgových príhod, boli na našom pracovisku vybudované dva ďalšie výskumné tímy. Jeden sa venuje problematike neurodegeneratívnych ochorení a ďalší problematike demyelinizačných ochorení, predovšetkým sclerosis multiplex. Naše centrum pre poruchy spánku a bdenia so všetkými troma tímami veľmi úzko spolupracuje. Všetky majú významnú medzinárodnú spoluprácu.
Máte životné krédo, ktorého sa držíte?
Ťažko povedať. Možno to, že aj keď je ťažko, netreba sa vzdávať, lebo bez odhodlania, výdrže a trpezlivosti sa nám ciele nepodarí dosiahnuť. A druhé, že len v kolektíve, a predovšetkým v kolektíve s dobrými medziľudskými vzťahmi, môžeme niečo dosiahnuť. Preto sa na našom pracovisku snažím udržiavať príjemnú atmosféru. Myslím si, že sa mi to darí, teda aspoň ja naše vzťahy tak vnímam.
Ste dlhoročnou zástankyňou systematického transferu vedomostí a internacionalizácie vedy. Ako prednostka Neurologickej kliniky UPJŠ a UNLP v Košiciach ste pravidelne zabezpečovali stáže mladším šikovným kolegom na medzinárodných pracoviskách. Je dnes transfer vedomostí medzi zahraničnými klinikami a neurologickou klinikou, na ktorej pôsobíte, dostatočný? Ste spokojná? Čo by sa dalo zlepšiť?
Naša medzinárodná spolupráca je aktuálne celkom dobre rozvinutá, snažíme sa, aby všetci doktorandi aspoň časť doktorandského štúdia absolvovali v zahraničí na pracoviskách, ktoré súvisia s témou ich doktorandskej práce. A netýka sa to len doktorandov, ale aj ďalších kolegov, lebo ich to výrazne posúva v ich práci a predovšetkým nadviažu cennú medzinárodnú spoluprácu do budúcnosti. Umožní im to preniknúť do medzinárodných pracovných skupín, vďaka čomu potom napreduje celé pracovisko.
Aj keď je ťažko, netreba sa vzdávať, lebo bez odhodlania, výdrže a trpezlivosti sa nepodarí dosiahnuť vytýčené ciele.
Veľmi sa nám to osvedčilo, len potom vždy nejaký čas zápasíme s ich neprítomnosťou pri práci na oddelení a pri učení. Musí ich niekto zastúpiť a niekedy je to dosť na hrane. Vedela by som si predstaviť aspoň o trochu väčší počet zamestnancov, aby sa to dalo zvládnuť ľahšie. Získavanie finančných prostriedkov na tieto pobyty je takisto niekedy veľmi administratívne komplikované. No zatiaľ to zvládame.
Dnes sa venujete výskumu demencií v spolupráci s Neuroimunologickým ústavom Slovenskej akadémie vied (SAV). Čo konkrétne je predmetom vašej štúdie a čo je jej cieľom?
V rámci spolupráce s Neuroimunologickým ústavom SAV sú to vo sfére demencií dve oblasti. Jednak demencie ako také, kde sa snažíme zlepšiť diagnostiku demencií, posunúť ju do včasnejších štádií, keď má pacient len minimálne problémy. Stále ešte nemáme lieky na liečbu demencií, no verím, že ten čas sa blíži. Ako som spomenula vyššie, keď som začala pracovať, nevedeli sme liečiť veľa neurologických ochorení, ktoré dnes už liečiť dokážeme, tak verím, že sa v pracovnom živote dožijem aj liečby demencií. Vtedy je potrebné demenciu diagnostikovať čím skôr, aby sme mohli čím skôr zastaviť degeneratívny proces. Spolupráca Neuroimunologického ústavu SAV s nami, ale aj s ďalšími neurologickými klinikami na Slovensku je zameraná práve na možnosť čím skôr diagnostikovať demenciu.
Druhá oblasť je kognitívny deficit po cievnych mozgových príhodách, ktorý je vážnou komplikáciou po cievnej mozgovej príhode. Chceli by sme v spolupráci so SAV nájsť popri klinických markeroch aj laboratórne markery rozvoja kognitívneho deficitu, aby sme mohli vyselektovať skupinu pacientov, na ktorú sa máme v prevencii rozvoja kognitívneho deficitu viac zamerať. V súčasnosti ako možný marker vyšetrujeme u vybraných pacientov neurofilamenty ľahkých reťazcov. Považujú sa za nešpecifický biomarker neurodegenerácie a dajú sa ľahko vyšetriť z krvi. Z nášho pohľadu je výhodou, že netreba robiť lumbálnu punkciu na vyšetrenie likvoru.
Ako sme na tom v súčasnosti v rámci rozvoja neurodegeneratívnych a demyelinizačných ochorení na Slovensku v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami?
Čo sa týka počtu pacientov, myslím si, že sme porovnateľní s okolitými krajinami. Aby sme to vedeli presne, potrebovali by sme funkčné registre pacientov s týmito ochoreniami. Pri cievnych mozgových príhodách takýto register máme, i keď by potreboval určité zlepšenia. Návrh na riešenie tohto problému je na Ministerstve zdravotníctva SR už niekoľko rokov, žiaľ, zatiaľ bezvýsledne.
Na vyšetrovni CT. Zdroj: UNLP Košice
Pacienti na Slovensku však majú všetky možnosti diagnostiky týchto ochorení, i keď niekde by sme si dokázali predstaviť aj kvalitnejšie technické vybavenie, predovšetkým na zobrazovacie vyšetrenia. Na Slovensku je dostupná tá najmodernejšia liečba a treba dodať, že je dokonca hradená z verejného poistenia. Takúto možnosť niektoré okolité krajiny nemajú. Takže nie je v slovenskom zdravotníctve všetko zlé, ako sa to často hovorí.
A keď je tu reč o vede, v rámci oboch typov ochorení sme zapojení do medzinárodnej vedeckej spolupráce.
Uplynulý piatok ste získali Cenu za vedu a techniku v kategórii Osobnosť vedy a techniky. V takýchto okamihoch človek reflektuje, čo dokázal, čo sa podarilo. Čo by ste si priali zvládnuť v nasledujúcom období?
V oblasti cievnych mozgových príhod sa nám podarilo nielen zlepšiť akútnu starostlivosť, ale zaviesť aj kontrolu kvality vďaka registru, z ktorého preklápame dáta do medzinárodného registra. Tieto dáta sú okrem výstupov pre každodennú prax aj cenným zdrojom údajov pre vedeckú prácu. Boli by sme radi, nielen ja, ale aj moji kolegovia, keby sme takéto registre mali aj v iných oblastiach (najaktuálnejšie v oblasti demyelinizačných ochorení), aby sme na základe dát mohli dokladovať, čo robíme dobre a kde sa máme zlepšiť. O to sa snažíme už dlhšie, intenzívne možno posledné štyri roky, a stále neúspešne, aj keď sme predložili projekt na ministerstvo zdravotníctva. Možno sa zdá, že to s vedou nesúvisí, ale nie je to tak. V klinickej praxi sú dáta z reálneho života tým zdrojom, ktorý nás informuje, čo robíme dobre alebo zle a ako to môžeme robiť lepšie.
V ďalšom období určite chceme pokročiť v štúdiu biomarkerov Parkinsonovej choroby, ktorému sa venujeme na našom pracovisku, a pokročiť v diagnostike a verím, že aj v liečbe demencií. Na základe dát z registra cievnych mozgových príhod (CMP), ktoré nám ukazujú, že zaostávame v následnej starostlivosti po CMP (tak to, žiaľ, je aj v mnohých iných krajinách), zlepšiť predovšetkým rehabilitačnú a logopedickú starostlivosť o pacientov po CMP. Pretože výsledky každej vedeckej práce v našej oblasti by mali slúžiť predovšetkým zlepšeniu starostlivosti o pacientov.
Záznam z podujatia odvysiela RTVS na Dvojke 18. novembra 2023 o 20.10 hod.
