Prof. Ing. arch. Jana Pohaničová, PhD., architektka, pedagogička a historička architektúry, pôsobí v Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Špecializuje sa na výskum dejín architektúry 19. storočia na Slovensku v širšom európskom kontexte.
Študovala na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (v súčasnosti STU), odbor architektúra, zameranie na rekonštrukciu a ochranu pamiatok. Po skončení štúdia (1989) pracovala v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti v Bratislave. Od decembra 1996 pracuje na Fakulte architektúry STU v Bratislave. V Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok pôsobí na poste profesorky. Od roku 2007 je zástupkyňou vedúceho ústavu.
Prof. Jana Pohaničová realizuje špičkový výskum v oblasti histórie architektúry a prezentáciou nášho architektonického dedičstva doma i v zahraničí úspešne rozvíja regionálnu i medzinárodnú spoluprácu. Je laureátkou prestížnej Ceny Martina Kusého 2016 za významný prínos k skúmaniu dejín architektúry 19. storočia na Slovensku a nositeľkou ďalších významných ocenení – Slovak Gold 2001, Vedec roka STU a SR 2009, 2011, Prémia Literárneho fondu 2009, Briliantt 2015 za inovácie vo vzdelávaní, Profesorka roka STU 2016, nominantka ankety Slovenka roka 2019 v kategórii Veda a výskum.
Stanica konskej železnice na dobovej litografii. Foto z knihy Storočie Feiglerovcov, Trio publishing
Autorské a kurátorské výstavné projekty úspešne uviedla v renomovanom prostredí doma i v zahraničí. Aj prostredníctvom umelecko-tvorivej činnosti sa zameriava na skúmanie života a diela osobností slovenskej architektúry, založenom na medzinárodnej spolupráci, reflexii výskumnej činnosti či hľadaní a prezentácii spoločných kultúrnych i umelecko-historických väzieb v širšom európskom priestore.
Prof. Ing. arch. Janu Pohaničovú, PhD., sme v súvislosti s jej úspešnými aktivitami požiadali o rozhovor.
Mohli by ste nám priblížiť obsah svojej činnosti?
Moja práca na univerzitnej pôde (FA STU) v sebe zahŕňa vedeckovýskumnú, pedagogickú a umelecko-tvorivú činnosť. Všetky tieto zložky sú vzájomne prepojené. Ako historička architektúry výskumom objavujem nepoznané, odhaľujem či hľadám súvislosti, ktoré neskôr za pomoci vedeckých metód spracovávam a vyhodnocujem. Mám rada najmä prácu v archíve, kde môžem zažiť špecifickú radosť z objavovania nielen nových faktov, ale napríklad aj nepoznaných či zabudnutých, často pohnutých životných osudov samotných tvorcov architektúry. Práve osobnostné pozadie vzniku architektonických diel je témou, ktorej sa dlhodobo venujem a na ktorú sa viažu moje kľúčové publikačné výstupy – vedecké monografie.
Obdobie, na ktoré sa špecializujem už viac ako dvadsať rokov, je 19. storočie – tzv. dlhé storočie, ktoré patrí k najmenej prebádaným etapám v dejinách slovenskej architektúry. Je to výhoda i nevýhoda zároveň. Prináša to často objavné a prekvapivé zistenia, malé víťazstvá, ale aj dočasné prehry. Najviac ma však napĺňa písanie kníh a teda v rámci vedeckovýskumnej práce fáza reflexie, odovzdávania poznatkov či ich interpretácia v rôznych súvislostiach. V tom vidím svoj najväčší prínos pre rozvoj vedného odboru, v ktorom pôsobím. Iba nedávno vyšla v renomovanom zahraničnom vydavateľstve kniha o M. M. Harmincovi, nestorovi slovenskej architektúry, ktorá zavŕšila môj viac ako desaťročný systematický výskum na teritóriu bývalého Rakúsko-Uhorska a jeho nástupníckych štátov – v Srbsku, Maďarsku, Rumunsku a na Slovensku. Práve knižné projekty, podporené kontinuálnou grantovou činnosťou a sprievodnými domácimi i zahraničnými výstavnými podujatiami, vytvárajú výbornú platformu pre prezentáciu slovenskej architektúry a jej tvorcov doma i v zahraničí s cieľom vytvoriť tradíciu komunikovania a prezentácie nášho architektonického dedičstva ako dôležitej súčasti európskej kultúry a jej udržateľnosti.
Zákonitým zrkadlom vedeckovýskumnej a umelecko-tvorivej činnosti je aj pedagogický rozmer mojej práce. V rámci neho je pre mňa prioritou nadviazať tvorivý dialóg so študentmi a sprostredkovať príbeh dejín architektúry inovatívnym spôsobom. Už niekoľko rokov tento prístup na pôde Fakulty architektúry STU v Bratislave predstavuje projekt Modelujeme diela významných tvorcov architektúry (fyzické a virtuálne modely stavieb). Dialóg pedagóg – študent vo vzťahu k dejinám architektúry tu nadobúda kreatívny rozmer, ktorý napĺňa nielen mňa, ale verím, že aj mojich študentov. Mám to šťastie, že robím prácu, ktorá ma teší a to, myslím si, vôbec nie je málo.
Ktoré svoje pracovné úspechy si najviac ceníte?
V profesionálnej sfére je pre mňa najväčším uznaním udelenie Ceny Martina Kusého 2016 za významný prínos k poznaniu a reflexii vedeckého výskumu v oblasti dejín architektúry 19. storočia na Slovensku v kontexte európskych súvislostí. V mojom vednom odbore – v oblasti dejín a teórie architektúry – je to najprestížnejšie ocenenie, aké môžem ako vedkyňa za svoju prácu získať. Za mimoriadny prínos pre výskum dejín architektúry 19. storočia považujem aj sériu vedeckých monografií, štúdií a článkov, či výstavných autorských a kurátorských projektov doma i v zahraničí, venovaných kozmopolitne pôsobiacim osobnostiam našej architektonickej scény v kontexte širších európskych súvislostí. Spomeniem prvú monografiu o dejinách architektúry dlhého storočia na Slovensku Rozmanité 19. storočie (Lukáčová, E. – Pohaničová, J., Perfekt 2009).
Významnou mierou som prispela aj k poznaniu života a diela niekoľkých generácií pôvodom bratislavských architektov, staviteľov a stavebných podnikateľov Feiglerovcov a ďalších tvorcov architektúry nielen na území Slovenska. Európsky význam nadobudol aj viac ako desaťročie trvajúci výskum života a diela Michala Milana Harminca, nestora slovenskej architektúry, sprevádzaný množstvom závažných domácich a zahraničných publikačných výstupov a výstavných projektov, zavŕšený vedeckou monografiou #Harminc v renomovanom vydavateľstve (Gasset 2018, anglická a slovenská mutácia, spoluautor P. Vodrážka). V roku 2015 som bola najmladšou a v poradí iba treťou ženou – profesorkou v odbore Architektúra a urbanizmus na pôde Slovenskej technickej univerzity. Podotýkam, že vo viac ako 70-ročnej histórii architektonického vzdelávania na Slovensku dominovali medzi profesormi muži. Považujem za úspech, že som systematickou a dlhoročnou vedeckovýskumnou a pedagogickou prácou, ako aj umelecko-tvorivou činnosťou dosiahla oprávnenie uchádzať sa o najvyššie méty v tomto odbore.
Odkedy sa zaoberáte prácou slovenského architekta Michala Milana Harminca a prečo ste si vybrali práve jeho tvorbu na knižné spracovanie?
Téme o nestorovi slovenskej architektúry som sa začala intenzívne venovať v roku 2008. Prvá kniha, ktorú som napísala spolu s prof. Matúšom Dullom, vyšla v roku 2014 pod názvom Michal Milan Harminc. Architekt dvoch storočí (1869 – 1964). Publikácia reflektovala predovšetkým architektovu tvorbu na území Slovenska. Z objektívnych dôvodov, akými bola dočasná neprístupnosť archívnych prameňov, nebolo možné spracovať širší kontext jeho diela.
V roku 2014 mi vnučka pána architekta pani Dana Harmincová poskytla rodinný archív, v ktorom boli cenné dokumenty, fotografie, plány a listiny. Spolu s možnosťou opätovne bádať v architektovej pozostalosti v Slovenskej národnej galérii (istý čas boli tieto fondy z dôvodu rekonštrukcie SNG neprístupné) či v iných pamäťových inštitúciách, za pomoci grantových projektov v spolupráci s prof. Petrom Vodrážkom, otvorili sa nám možnosti ďalej skúmať rozsiahle dielo nestora. Na základe dôkladného terénneho a archívneho výskumu po stopách architektovho pôsobenia na území bývalého Rakúsko-Uhorska a jeho nástupníckych štátov podarilo sa nám komplexne zmapovať život a dielo tohto výnimočného tvorcu.
V druhej knihe pod názvom #Harminc sme si kládli za cieľ vyzdvihnúť predovšetkým európsky rozmer architekta dvoch storočí a nadregionálny význam jeho pozoruhodného diela. Harminc bol dlho považovaný len za priemerného staviteľa či regionálneho tvorcu, internacionálny dosah jeho tvorby nebol primerane reflektovaný. Komplexnosť spracovania umocňujú vzácne autentické dokumenty z rodinného archívu, spolu s ďalšími archívnymi zdrojmi a prameňmi objektivizujú tvorbu európsky výnimočného architekta.
Ktoré stavby nesú rukopis tohto výnimočného architekta?
Prvá tzv. budapeštianska etapa tvorby bola pre Harminca a jeho tvorivé krédo kľúčová. Tento fakt predchádzajúci bádatelia prekvapivo opomínali. Nemali však prístup k takému množstvu autentických zdrojov z rodinného archívu. Rovnako fakt nedocenenia podporil modernistický prístup k dejinám architektúry, ktorý vyzdvihoval predovšetkým v moderne a funkcionalizme ukotvené princípy Harmincovej tvorby. Eklektická s tradíciou a historickými slohmi spojená budapeštianska tvorba dlho ostávala neprávom opomenutá.Po celý život mu bola blízka otázka národná, slovenská. Dokazoval to nielen svojou tvorbou národných inštitúcií, ale aj podporou národných aktivít. Postupne si získaval vysoké renomé ako staviteľ – architekt nielen v Budapešti, ale aj na Dolnej zemi, v srbskej Vojvodine a po roku 1900 získal prvé zákazky aj na Slovensku. Dostal sa k nim na základe dobrých odporúčaní, kontaktov, ale aj víťazstvami v architektonických súťažiach.
Harminc mal svoju architektonickú kanceláriu v Budapešti, v Liptovskom Mikuláši i v Bratislave. Rozsah, štýlová rozmanitosť a ekumenický jeho sakrálnej tvorby je mimoriadny. V dejinách nielen slovenskej architektúry by sme asi ťažko našli paralelu. Pripisuje sa mu okolo stovky kostolov rôznych konfesií a práve tento ekumenický charakter svedčí o kvalite jeho tvorby, ktorá bola akceptovateľná pre katolíkov, evanjelikov i srbskú ortodoxnú cirkev.
Ktoré Harmincove stavby na území Slovenska by ste vyzdvihli?
Pre mňa je snáď najvýznamnejšou stavbou Szontághovo sanatórium v Novom Smokovci, ktorá vystihuje tvorivé krédo pragmatického eklektika. Harmincova životná zákazka pod Tatrami znamenala zmenu paradigmy v otázke štýlu – prechod od historizmov k moderne. Zároveň to bola stavba s mnohými technickými inováciami, zaujímavá aj z hľadiska implementácie moderných európskych liečebných metód – klimatickej liečby tuberkulózy, ktoré architekt umne a účelovo zakomponoval do architektúry. Z hľadiska národného i architektonického si pozornosť zaslúžia tri slovenské národné múzeá, z kostolov najmä evanjelické – tie znamenali architektonický progres. Mohli by sme spomenúť aj mnohé ďalšie typologické druhy, v rámci ktorých architekt vytvoril pozoruhodné diela aj v širšom európskom kontexte.
Dodnes je väčšina Harmincových stavieb, najmä kostolov, v dobrom stave. Harminc ako skvelý znalec stavebného remesla používal vždy kvalitné a trvácne materiály, vyžadoval perfektnú realizáciu stavieb a to sa odráža aj na ich súčasnom stave. Ten je však závislý aj od toho, ako sa o pamiatky staráme, a aký je náš spoločenský prístup ku kultúrnemu dedičstvu. Opravy a najmä novú funkčnú náplň si vyžadujú najmä také skvelé stavby, akými sú Szontághovo sanatórium v Novom Smokovci a Vojenské sanatórium v novej Polianke. V zlom stave je aj Slovenské národné múzeum v Bratislave a napríklad rodinné hrobky v Sládkovičove.
V spoluautorstve s Petrom Budayom ste napísali knihu Storočie Feiglerovcov – príbeh bratislavských architektov, staviteľov a stavebných podnikateľov. Môžete nás oboznámiť so spracovaním a aspoň stručným obsahom tejto významnej a veľmi pútavej publikácie?
Myšlienkou napísať knihu o širokom zábere práce Feiglerovcov som sa zaoberala už dávnejšie. Keď sa mi podarilo získať grantovú podporu na jej vydanie, oslovila som kolegu Petra Budaya, môjho doktoranda, ktorý sa architektúre druhej polovice 19. storočia v Bratislave venoval už vo svojej diplomovej práci a Feiglerovci figurovali aj v jeho dizertačnej práci, zameranej na evanjelické cintoríny na Slovensku. Veľmi oceňujem prínos našej spolupráce pri skúmaní dejín architektúry – spolupráce historičky architektúry a umenovedca. Podkladom nám bola rodinná pozostalosť bratislavskej vetvy Feiglerovcov, ktorá sa nachádza v Archíve mesta Bratislavy. Našli sme tam, ale aj v iných archívoch v meste a okolí, najmä pôvodnú výkresovú dokumentáciu k jednotlivým stavbám. Reflektovali sme aj práce našich predchodcov v tomto výskume, ktorými boli – Gisela Weyde-Leweke, Andrej Szőnyi, Eduard Toran, moja mama Elena Lukáčová či Viera Obuchová.
Veľmi nám pomohli aj práce maďarských kolegov, historikov – Józsefa Sisu a najmä autorov monografie o ostrihomských Feiglerovcoch – lebo aj tam žila jedna vetva, od súrodencov Szalayovcov. Pozostalosti nasmerovali naše bádania aj do ostrihomských archívov. Ostrihomská vetva sa tiež venovala stavebnému podnikaniu a architektúre, bratislavskí Feiglerovci s nimi udržiavali kontakty a získavali lukratívne zákazky.
Čím je táto kniha výnimočná?
Dielo Feiglerovcov je známe skôr v regionálnom kontexte, neprekračuje ten stredoeurópsky. Zmienky o nich sú v zahraničnej odbornej literatúre len sporadické a slovenský okruh prác reflektuje ich pôsobenie v primeranej miere. Naša kniha reaguje na tento stav – snaží sa o to, aby sme dielo Feiglerovcov vnímali v širších európskych kultúrnych prúdoch, ale aby sme nezabúdali ani na súvislosti regionálne. Pozoruhodné je architektonické dianie najmä v Bratislave, v meste, ktoré striedavo nadobúdalo status centra i periférie. Kniha Storočie Feiglerovcov je prvým výrazným krokom k tomu, aby tento zaujímavý fenomén začala intenzívnejšie vnímať celá verejnosť.
Ktoré stavby architektov Feiglerovcov sa nachádzajú v Bratislave?
Obdivujem ich komplexný prístup k architektonickej tvorbe, modernosť v stavebnom podnikaní, odvahu experimentovať s novými stavebnými materiálmi či pozoruhodnú vnímavosť k aktuálnym slohovým a štýlovým impulzom. Nemožno zabúdať ani na inšpiratívny stret tradície a moderných podnetov, ktoré dlhé 19. storočie ponúkalo a ktoré prinieslo naozaj výnimočné stavby. V sakrálnej architektúre za skvelé dielo považujem komplex špitála a Kostola sv. Ladislava na Špitálskej, pozoruhodné sú aj kaplnky na Ondrejskom cintoríne a Evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave.
Máme tu rad obytných nájomných domov a vilových stavieb s palácom Palugyayovcov, na svoju dobu progresívne školské i zdravotnícke zariadenia či moderné dopravné a industriálne stavby. Práve tie posledné utrpeli najväčšie straty – asanovali sa budovy pivovaru Stein, tovární Dynamit-Nobel, Stollwerck či Kablo, pri ktorých zrode tiež stáli Feiglerovci. Ľúto mi je aj za synagógou na Zámockej ulici v bratislavskom Podhradí, ktorá vynikala nielen pozoruhodným štýlovým a konštrukčným riešením, ale bola aj citlivo vsadená do zástavby.
Objavné sú aj nálezy pôvodnej dokumentácie k niektorým stavbám. Môžu to byť náhodné objavy alebo výsledok systematického bádania v archívoch. Práca na tejto téme sa teda vydaním knihy pre nás určite nekončí. Teší nás ohlas u maďarských kolegov, uvažujeme aj o anglickej mutácii knihy, ktorá by prispela k preniknutiu témy do širšieho európskeho povedomia. Aj týmto spôsobom by sme radi poukázali na spoločné kultúrne väzby, spájajúce nielen tieto dve mestá. Architektúra 19. storočia na Slovensku a jej osobnosti si odkrývanie týchto širších kontextov zaslúžia.
Prof. Ing. arch. Jana Pohaničová, PhD, bude prezentovať tému OD FEIGLEROVCOV K HARMINCOVI. O tvorcoch architektúry dlhého storočia vo Vede v Centre 26. septembra 2019 o 17.00 hod. v Centre vedecko-technických informácií SR, Lamačská cesta 8/A v Bratislave. Vstup pre verejnosť je voľný!
Septembrová vedecká kaviareň je sprievodným podujatím Festivalu vedy Európska noc výskumníkov 2019. Európska noc výskumníkov 2019 otvorí vedeckú jeseň podujatí zameraných na popularizáciu vedy a výskumu. Festival sa uskutoční v piatok 27. septembra 2019 v 5 slovenských mestách: Bratislava, Košice, Žilina, Banská Bystrica, Poprad. Projekt je spolufinancovaný Európskou komisiou v rámci programu Horizont 2020 Akciami Marie Skłodowska-Curie grantová zmluva č. 818109 a zo štátneho rozpočtu SR prostredníctvom MŠVVaŠ SR.
Zhovárala sa: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: z archívu prof. Jany Pohaničovej a Trio publishing
Uverejnila: MB