Ekologické a klimatické problémy súčasného sveta sa podľa varovaní vedcov stávajú pre nás v globále existenčnými a ohrozujú jestvovanie ľudstva na planéte Zem. Podobné problémy – aspoň čiastočne – sa museli riešiť od nepamäti. Už v staroveku sa civilizácie borili s množstvom problémov a s niektorými si dokázali poradiť iba útekom na iné teritórium.
Prognóza klimatických zmien naďalej zahŕňa nestálosť podnebia (a jeho extrémne prejavy), úbytok vodných zdrojov, nehovoriac o strate biodiverzity, ktorá už v podstate prebieha v nevídanom rozsahu. Nasledujúcimi príkladmi chceme poukázať na podobné udalosti v minulosti.
Zmeny podnebia
Zmeny podnebia, ku ktorým v dejinách dochádzalo, mali ďalekosiahle dôsledky pre ľudskú civilizáciu. Teplejšie obdobia striedali chladnejšie a obdobne vlhšie zasa suchšie. Jednotlivé spoločnosti na tieto zmeny reagovali odlišne. Charakteristickým znakom klimatickej zmeny, tak ako aj dnes, bola nestálosť podnebia v danej oblasti, nezriedka spojená s extrémnymi prejavmi počasia (vlny horúčav, dlhšie trvajúce a intenzívnejšie sucho, prudšie búrky, povodne, víchrice a pod.).
Krátkodobé klimatické zmeny boli zvyčajne spojené s tzv. sopečnou zimou, čiže ochladením podnebia po výbuchu sopky v dôsledku rozptýlenia prachu a plynov do atmosféry. Dlhodobé zmeny sa týkali najmä nerovnomerného rozloženia zrážok, čo malo za následok redukciu vodných zdrojov a vysychanie predtým úrodných oblastí. Ľudstvo svojou činnosťou v minulosti neovplyvňovalo zemský ekosystém do takej miery, ako je tomu dnes. Celkovo zmeny v geologickej minulosti Zeme je možné vysvetliť odlišnou intenzitou dopadajúceho slnečného žiarenia, zmenou parametrov obežnej dráhy Zeme, pohybom kontinentov či zmenou oceánskeho prúdenia.
Z prezentácie Mgr. Lucie Novákovej, PhD., Dejiny trochu inak: Človek a životné prostredie
Hlavné príčiny environmentálnej migrácie
Medzi hlavné príčiny environmentálnej migrácie patrili najmä prírodné katastrofy (záplavy, zemetrasenie, výbuch sopky), dlhodobé prírodné zmeny, ovplyvnené niekedy aj človekom (desertifikácia, degradácia pôdy, zmeny zrážkového režimu) alebo boje o prírodné zdroje (voda, pastviny, orná pôda). Asi prvým známym konfliktom o vodu (kontrolu zavlažovacích kanálov) a o pôdu bol niekoľko storočí trvajúci boj medzi sumerskými mestami Umma a Lagaš v 26. – 24. stor. pred Kr. Predmetom bojov bola úrodná oblasť Gu’edena, „okraj planiny“ na hraniciach oboch štátov. Víťazom bol napokon kráľ Ummy Lugalzagezi z 24. stor. pred Kr., ktorý sa však vzápätí musel podriadiť akkadskému kráľovi Sargonovi I.
Niekedy sa vyskytli aj katastrofické – globálne klimatické zmeny, na ktoré človek nemal a stále nemá dosah. Napríklad výbuch sopky Toba v Indonézii na Sumatre, približne pred 70 000 rokmi, pravdepodobne spustil poslednú dobu ľadovú a tým aj celosvetový pokles populácie predchodcov dnešného človeka a migráciu „moderného“ homo sapiens z Afriky do Európy a Ázie.
Z prezentácie Mgr. Lucie Novákovej, PhD.
Krátkodobé zmeny podnebia v Stredomorí sa dávajú do súvisu s výbuchom sopky na Thére (Santorini), čo sa pokladá za jeden z najväčších zaznamenaných sopečných výbuchov v dejinách vôbec. Výbuch spolu s viacerými zemetraseniami pravdepodobne oslabil minojskú civilizáciu (nánosy sopečného popola, tsunami), ktorá o niečo neskôr podľahla nájazdom bojovných Achájcov. Odkazy na ich dobyvačnú politiku, resp. skôr na obdobie plné bojov na konci doby bronzovej, je možné nájsť aj v príbehoch o trójskej vojne.
Antickí autori pokladali trójsku vojnu za akýsi počiatok migrácie gréckych kmeňov (1200 – 750 pred Kr.). Tvorila však skôr dôsledok udalostí, ktoré sprevádzali pád civilizácií neskorej doby bronzovej, než ich príčinu. Tento koniec bol poznačený zánikom vyspelých spoločností Východného Stredomoria a Anatólie (napr. Chetiti a Ugarit). Spolu s nimi však okolo roku 1200 zanikla v pevninskom Grécku aj ríša Achájcov. Tento rozpad bol pomerne náhly, čo predpokladá prítomnosť krátkodobých – a skôr regionálnych – klimatických zmien (sopečné výbuchy na Islande, zemetrasenia, sucho). Tie vyvolali postupnú migráciu rôznych etník, trvajúcu viac ako sto rokov.
Z prezentácie Mgr. Lucie Novákovej, PhD.
Po páde civilizácií doby bronzovej nastalo obdobie, tradične označované ako temné. Charakterizovala ho strata znalosti písomníctva, väčšia izolovanosť komunít, pokles obchodu, zníženie počtu obyvateľov a opúšťanie sídiel. Ku koncu tohto obdobia nastali klimatické zmeny, ktoré sa označujú ako Homérske minimum (800 – 600 pred Kr.). Počas nich bol zaznamenaný väčší úhrn zrážok v západnej, ale výraznejšie sucho vo východnej časti Európy. Azda aj to bol jeden z dôvodov, prečo si začala spoločnosť v pevninskom Grécku – napriek opätovnému ekonomickému vzostupu – hľadať nové sídla.
Tento proces sa označuje ako veľká grécka kolonizácia (zhruba 750 – 480 pred Kr.). Príkladom je založenie Kyrény v Líbyi (asi 630 pred Kr.) kolonistami z ostrova Théra. Grécka kolonizácia predstavovala viac plánovaný a cieľavedomý proces než migrácia na prelome doby bronzovej a železnej, ktorej dôvodom bol väčšinou únik pred hroziacim nebezpečenstvom. Zakladanie nových miest často sprevádzali boje a o pôdu sa bojovalo aj v materskom Grécku, najmä teda v období, kedy zasiahlo juh Grécka sucho.
Klimatické zmeny
Klimatické zmeny pokračovali aj v nasledujúcich storočiach. V období medzi rokmi 600 –100 pred Kr. došlo k ochladeniu stredomorského podnebia, o čom existuje viacero historických záznamov. Spomínajú sa výdatnejšie dažde, sneženie a chlad.
Rekonštrukciu podnebia v globálnejšom meradle umožňuje Rímska ríša. Vo svojom najväčšom územnom rozmachu sa totiž rozprestierala na troch kontinentoch. Vulkanická aktivita je doložená v hospodársky menej stabilných obdobiach. Sopečná zima mala za následok zníženie úrody a tým hroziaci hladomor. Dlhodobé klimatické zmeny sa vyznačovali zmenenou intenzitou zrážok v rôznych oblastiach, čím sa presúvalo aj osídlenie. Rovnako dochádzalo k environmentálnej migrácii.
Bratislavská vedecká cukráreň, 17. 9. 2019
Po predošlom chladnejšom období nastúpilo tzv. rímske klimatické optimum, teda obdobie teplého počasia od polovice tretieho storočia pred Kr. až po začiatok piateho storočia po Kr. Počas tristo rokov (od prvého storočia pred Kr. až po koniec druhého storočia po Kr.) nastalo obdobie najväčšej klimatickej stability. Niektoré oblasti mali v tomto období lepšie podmienky pre poľnohospodárske aktivity ako dnes, a to aj v strednej Európe. Išlo však najmä o oblasť severnej Afriky, obilnice Ríma, a južnej Hispánie. Aj Egypt prosperoval vďaka pravidelným záplavám Nílu. Bohaté úrody tu nechýbali od vzniku rímskej provincie v roku 30 pred Kr. až do polovice druhého storočia po Kr. Zmena týchto klimatických podmienok bola jedným z faktorov urýchľujúcim sociálneho-ekonomický rozpad rímskej ríše.
Nárast vulkanickej aktivity priniesol náhle ochladenie v podobe sopečnej zimy. Obdobie zhruba 300 – 538 po Kr. je v dejinách známe ako obdobie sťahovania národov. Takmer dve storočia trvala tzv. Malá doba ľadová, ktorá zasiahla celú severnú pologuľu. Písomné pramene z tohoto obdobia spomínajú osem po sebe nasledujúcich hladomorov, počas ktorých sa rozšíril tzv. Justiniánsky mor. V hlavnom meste Byzancie mu malo na vrchole epidémie podľahnúť 5000, neskôr vraj aj viac ako 10 000 ľudí denne. Táto katastrofa, ktorá sa mala šíriť z Egypta od roku 541, postihla aj „barbarské” končiny západu (Franskú ríšu) i Peržanov (ríšu Sassánovcov). Toto obdobie opísal v roku 542 Prokopios, podľa ktorého mor takmer zahubil celé ľudstvo.
Tému Dejiny trochu inak: Človek a životné prostredie prezentovala Mgr. Lucia Nováková, PhD., v Bratislavskej vedeckej cukrárni dňa 17. septembra 2019 o 10.00 hod. v Centre vedecko-technických informácií SR, za účasti vyše stovky stredoškolákov a ich pedagógov.
Mgr. Lucia Nováková, PhD., vyštudovala klasickú archeológiu a klasickú filológiu na Trnavskej univerzite v Trnave, kde obhájila doktorandskú prácu a v súčasnosti pracuje v pozícii odbornej asistentky. Zúčastnila sa na archeologických výskumoch v Sýrii, Turecku, Taliansku či Čiernej Hore, absolvovala štipendijné pobyty na Varšavskej univerzite a viacerých tureckých univerzitách. Venuje sa archeológii antického Grécka, s dôrazom na prepojenie písomných a hmotných dokladov. Je autorkou zahraničných monografií zameraných na grécke osídlenie v Anatólii, migráciu, kolonizáciu a akulturalizáciu gréckych kmeňov. V súčasnosti sa venuje socio-environmentálnemu štúdiu antického sveta a skúmaniu vzťahu človeka a prírodného prostredia v staroveku.
Septembrová vedecká cukráreň je sprievodným podujatím Festivalu vedy Európska noc výskumníkov 2019. Európska noc výskumníkov 2019 otvorí vedeckú jeseň podujatí zameraných na popularizáciu vedy a výskumu. Festival sa uskutoční v piatok 27. septembra 2019 v 5 slovenských mestách: Bratislava, Košice, Žilina, Banská Bystrica, Poprad. Projekt je spolufinancovaný Európskou komisiou v rámci programu Horizont 2020, akciami Marie Skłodowska-Curie grantová zmluva č. 818109 a zo štátneho rozpočtu SR prostredníctvom MŠVVaŠ SR.
Z prednášky spracovala a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: Ján Laštinec, NCP VaT pri CVTI SR
Obrázky z prezentácie a portrét poskytla: Mgr. Lucia Nováková, PhD.