Vďaka vesmírnemu ďalekohľadu Jamesa Webba sa môžeme kochať novými farebnými portrétmi.
Prstencová hmlovina. Zdroj: ESA/Webb, NASA, CSA, M. Barlow (University College London), N. Cox (ACRI-ST), R. Wesson (Cardiff University)
Vďaka vesmírnemu ďalekohľadu Jamesa Webba sa môžeme kochať novými farebnými portrétmi ikonickej Prstencovej hmloviny. Snímky zachytávajú zložité detaily planetárnej hmloviny, obrovského oblaku kozmického plynu a prachu, ktorý je domovom zvyškov umierajúcej hviezdy.
Krásna a guľatá
Prstencová hmlovina je dlhoročným favoritom astronómov. Nachádza sa v súhvezdí Lýra viac ako 2 000 svetelných rokov od Zeme a počas jasných letných večerov ju môžeme pozorovať ďalekohľadom.
Prístroje vesmírneho observatória spravili dva nové obrázky v rôznych vlnových dĺžkach infračerveného svetla, ktoré je ľudským okom neviditeľné.
„Keď sme po prvýkrát videli zábery, boli sme ohromení, aké množstvo detailov ďalekohľad zachytil. Jasný prstenec, ktorý dáva hmlovine meno, sa skladá z približne 20 000 jednotlivých zhlukov hustého molekulárneho vodíkového plynu, pričom každý z nich je približne taký masívny ako Zem,“ uviedol vo vyhlásení Roger Wesson z Cardiffskej univerzity.
Prstencová hmlovina. Zdroj: NASA
Planetárne hmloviny
Prstencová hmlovina (tiež známa ako Messier 57) je považovaná za jeden z najväčších príkladov planetárnej hmloviny, ktorú doteraz máme. Planetárne hmloviny sa v našej Galaxii radia medzi najkrajšie objekty, aj keď nemajú nič spoločné s planétami. Sú to v podstate oblasti kozmického plynu a prachu vytvoreného z vonkajších obalov umierajúcich hviezd, v tomto prípade podobných Slnku.
Majú zvyčajne zaoblenú (okrúhlu) štruktúru a boli tak pomenované, pretože keď ich v roku 1764 po prvý raz objavil francúzsky astronóm Charles Messier, spočiatku pripomínali disky, z ktorých sa planéty formujú.
O hmlovine
Messier spolu s astronómom Darquierom de Pellepoixom objavili Prstencovú hmlovinu v roku 1779.
Niektoré hmloviny sú hviezdne škôlky, kde sa rodia hviezdy. Prstencová hmlovina vznikla, keď umierajúca hviezda, nazývaná biely trpaslík, začala akoby zhadzovať svoje vonkajšie vrstvy do vesmíru, čím vytvorila žiariace prstence a rozpínajúce sa oblaky plynu.
Odhalili bližšie detaily o jej vzniku
Wesson a jeho medzinárodný tím s názvom ESSENcE použili infračervenú kameru a špeciálne zariadenie MIRI (Mid-Infrared Instrument) na zachytenie aj tých najmenších detailov hmloviny. Tie by podľa nich mohli pomôcť lepšie pochopiť, ako sa planetárne hmloviny časom vyvíjajú.
Snímky vytvorené prístrojom MIRI poskytli jasný a ostrý záber na slabé halo mimo prstenca, ktoré podnes nebolo dostatočne preskúmané. „Prekvapením bola prítomnosť až desiatich pravidelne rozmiestnených sústredných prvkov v tomto slabom halo,“ komentoval Wesson.
Snímka Prstencovej hmloviny z ďalekohľadu Jamesa Webba. Zdroj: NASA/ESA
Najprv si tím myslel, že pozorované oblúky sa vytvorili, keď centrálna hviezda uvoľnila v priebehu času svoje vonkajšie vrstvy. Ale vďaka citlivosti ďalekohľadu vedci teraz veria, že za oblúky v halo môže byť zodpovedné niečo iné.
„Tieto oblúky sa museli vytvárať približne každých 280 rokov, keď centrálna hviezda zhadzovala svoje vonkajšie vrstvy,“ povedal Wesson. „Keď sa z jednej hviezdy vyvinie planetárna hmlovina, neexistuje žiadny proces, o ktorom by sme vedeli, že by mal takéto časové obdobie. Namiesto toho tieto prstence naznačujú, že v systéme musí existovať sprievodná hviezda, ktorá obieha približne tak ďaleko od centrálnej ako Pluto okolo nášho Slnka,“ dodáva.
Za pomoci Webbovho ďalekohľadu si tím všimol niekoľko hrotov (výbežkov) smerujúcich od centrálnej hviezdy v prstenci. Tie boli doposiaľ na snímkach, ktoré urobil Hubblov vesmírny ďalekohľad, len slabo viditeľné. „Hroty vznikajú pravdepodobne vďaka molekulám, ktoré sa môžu tvoriť v tieni najhustejších častí prstenca, kde sú chránené pred priamym, intenzívnym žiarením horúcej centrálnej hviezdy,“ povedal Wesson.
(JM)
