Život na našej planéte je takmer všadeprítomný. Svoju dnešnú podobu nadobúdal milióny rokov. Vo štvrtom pokračovaní Kroniky života sa vydáme na cestu časom do devónu, počas ktorého sa zazelenala pevnina a na suchú zem vystúpili prvé stavovce.
Po kambrickej explózii (Quark 1/2019) a ordovickej radiácii (Quark 2/2019) došlo na konci ordoviku k veľkému hromadnému vymieraniu. V silúre (Quark 3/2019) sa ekosystémy spamätali a navyše pobrežné oblasti začali kolonizovať prvé cievnaté rastliny nasledované živočíchmi z radov bezstavovcov. V devóne kolonizácia súše pokračovala.
V znamení kaledónskeho vrásnenia
Superkontinent Gondwana v devóne rotoval v smere hodinových ručičiek okolo osi k Austrálii, pričom premiestnil svoj západný okraj bližšie k rovníku a k Laurentii. Zrážkou Baltiky a Laurentie v strednom devóne pred asi 400 miliónmi rokov vznikla Euramerika a zároveň úplne zanikol oceán Japetus. Spojenie spôsobilo výzdvih kaledónskych horských pásem v dnešnej Škandinávii, severnej Británii a Grónsku a na začiatku severnej Apalačskej reťaze na východe Severnej Ameriky. Euramerika je známa aj ako kontinent starého červeného pieskovca, ktorého hrubé vrstvy vznikli zo sedimentov zvetraných z kaledónskych pohorí a uložených v panvách medzi nimi. Podnebie bolo pomerne teplé a suché a celkový teplotný gradient medzi rovníkom a pólmi bol nižší ako dnes. V skorom devóne boli teploty oceánu okolo 26 °C, čo je porovnateľné s dneškom. Neskôr sa pravdepodobne zvýšili na asi 30 °C. Polárne oblasti boli chladné, ale bez ľadovej pokrývky. V neskorom devóne však došlo k celosvetovému ochladeniu, čo zrejme súviselo s poklesom úrovne oxidu uhličitého spôsobeného rozvojom suchozemských rastlín.
Z vody na súš
Vnútorné oplodnenie sa môže javiť ako prispôsobenie sa na život mimo vodného prostredia. Podobne sa evolúcia nôh s prstami zdá odrazom prechodu štvornožcov z vody na súš. Nie je to však pravda. Tak ako vnútorné oplodnenie sa vyvinulo už pri morských rybovitých stavovcoch, aj končatiny schopné chôdze vznikli vo vode. Prvé štvornožce (tetrapódy), teda stavovce s nohami a nie plutvami, boli obyvateľmi potokov a riek. Najstaršie známe štvornožce sa objavili v neskorom devóne pred asi 365 miliónmi rokov v podobe rodov Acanthostega a Ichthyostega, ktorých skameneliny sa našli v Grónsku. Aj keď sa tieto tvory dokázali vysúkať na breh, mali pľúca a vedeli dýchať vzduch, ich nohy neuniesli váhu tela a na suchu boli veľmi nemotorné. Ich pádlovité končatiny boli oveľa lepšie uspôsobené na plávanie, pričom Acanthostega mala rybovitý chvost. Pôvodne sa myslelo, že štvornožce mali päť prstov, keď sa predné a zadné končatiny vyvinuli z plutiev rýb, Acanthostega ich však mala osem, zatiaľ čo zadná noha rodu Ichthyostega ich mala sedem. Počet prstov štvornožcov sa ustálil na počte päť až neskôr.
Autor a fotografie poskytol: Mgr. Matúš Hyžný, PhD.; Katedra geológie a paleontológie, Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave
Uverejnila: VČ
Viac o Devónskom dobytí súše, ako aj o iných zaujímavých témach, sa dočítate v časopise Quark (číslo 04/2019), ktorý nájdete v novinových stánkoch alebo si ho môžete predplatiť v elektronickej alebo papierovej verzii na www.quark.sk.