Konzultantka Zuzana Reľovská vysvetlila, prečo pri vyhorení nepomôže trojmesačný meditačný pobyt na Bali

Vyhorenie je dnes, bohužiaľ, už celkom častým javom a veľakrát si ani neuvedomujeme, ako rýchlo a jednoducho môžeme trpieť týmto syndrómom.

Dnes je na pracujúcich ľudí vyvíjaný oveľa väčší tlak ako v minulosti. Preto nie je žiadnym prekvapením, že mnoho ľudí vyhorí. Vyhorenie sa prejavuje ako dlhodobé fyzické či mentálne vyčerpanie spôsobené naakumulovaným stresom počas dlhšieho obdobia, ktorý sme dlhodobo prehliadali alebo nesprávne manažovali. Burn out syndróm však nemusí nastať iba v práci, vyhorieť môže napríklad aj matka na materskej dovolenke alebo študent, či športovec. Takisto je dôsledkom dlhodobého zanedbania oddychu po práci či aktivite, ktorá nás stresuje.

Vyštudovaná psychologička Zuzana Reľovská je dlhoročnou konzultantkou a koučkou v oblasti rozvoja lídrov a manažérov, s ktorými pracuje pri prevencii vyhorenia a s ktorými sa snaží budovať duševnú pohodu či celkovú kvalitu pracovného života. V rozhovore prezradila, ako vyzerajú jednotlivé fázy vyhorenia a ako sa môžeme pred ním chrániť.

Kto nie je vyhorený, nie je úspešný

Podľa približných údajov sa na Slovensku cíti byť vyhorených z práce 40 – 50 percent pracujúcich v produktívnom veku. Zvýšil sa za minulý rok nápor so žiadosťami o pomoc?

Áno, o vyhorení sa čoraz viac diskutuje na verejnosti, táto téma už nie je tabu ani stigmou. Všímam si však jeden extrém – slovo vyhorený sa trochu nadužíva. Takmer každý je už vyhorený, dokonca v podnikateľskej oblasti panuje tiež názor, že kto nie je vyhorený, nie je úspešný. Tento extrém nie je úplne zdravý, na druhej strane si ľudia už začínajú uvedomovať, že ak čelia skutočnému vyhoreniu, nemusia v tom byť sami.  Častejšie sa obracajú na odborníkov. Hľadajú pomoc v psychoterapii, psychológii, ale pri vážnejších stavoch aj v psychiatrii.

Pracujete s ľuďmi pôsobiacimi v podnikateľskom sektore. Čo je u nich najčastejšou príčinou vyhorenia?

Vraví sa, že vyhorenie sa objaví, keď človek zabudne, že je LEN človekom. Vždy ide o veľmi individuálnu kombináciu faktorov, väčšinou dlhodobého stresu a nedostatku efektívnej regenerácie. A to tak fyzickej, ako aj emocionálnej a mentálnej. Často sa prejavuje tým, že človek prestane mať rád prácu, z ktorej bol nadšený. Klienti majú pocit, že ich práca nie je zmysluplná, nevedia, prečo ju robia, a neteší ich. Takisto stratili kreativitu, nemajú nápady a sú fyzicky i mentálne vyčerpaní. Nie sú schopní prísť na nové nápady, nedokážu riešiť problémy, netušia, ako ďalej pokračovať, a nevedia pracovať s obrovským množstvom informácií.

Pridávajú sa problémy so zdravím a vo vzťahoch. Nejde však o  individuálne zlyhanie, ale o chronickú reakciu na zle nastavený pracovný systém. Veľkú váhu majú faktory pracovného prostredia, v ktorom človek funguje, ako napríklad firemná kultúra či procesy. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie ide o pracovný syndróm definovaný troma dimenziami, a teda emocionálnym vyčerpaním, mentálnym odstupom a cynizmom a zníženým pocitom efektivity a sebapodceňovania.

Nie vždy máme svoj deň, občas môže byť nudná i práca, ktorá nás napĺňala. Aj mne sa to deje. Niekedy mám horšie dni, inokedy som oveľa nadšenejšia a kreatívnejšia. Ako môže mladý človek rozlíšiť vyhorenie z práce od takéhoto chvíľkového nešťastia a kedy by mal spozornieť?

Nie každá únava je vyhorením. Vyhorenie je predovšetkým viazané na kontext práce a dlhodobé pracovné stresory. Je to stav, v ktorom sa mozog prestáva adaptovať a začína sa chrániť. Nastupuje proces s rôznymi postupnými fázami. U mladých ľudí sa preťaženie prejavuje často ako úzkosť, emočná labilita, prípadne kognitívna únava.

Hneď ako sa dva až tri týždne nedokážete zbaviť stavu, keď práca stratila zmysel, nebaví vás a neviete, ako ďalej pokračovať, a tento stav sa neskončí ani po oddychu a regenerácii vo fyzickej, v sociálnej či emocionálnej oblasti, môže ísť o znaky vyhorenia. Mladí ľudia majú dnes všeobecne na seba veľmi vysoké nároky, pridáva sa však aj existenčný stres, obavy z budúcnosti či nízky pocit autonómie a malý vplyv na rozhodnutia, ktoré sa ich bezprostredne v práci týkajú. Niektoré zadania sú náročné, mnohokrát sa niečo pokazí či zmení, čo nás frustruje. Otázkou je, či sa dokážeme aj po takejto frustrácii opäť naštartovať a pracovať na výsledku, na ktorý sa zároveň tešíme. Mladí ľudia však majú pocit, že tieto prekážky sa nikdy neskončia.

Vyhorenie je teda následkom dlhodobého stresu primárne v práci, ktorý efektívne neodbúravame. Veľa ľudí má stres celý deň, po práci sa venujú nejakým extrémnym športom, čo je pre organizmus ďalší stres navyše, neoddýchnu si. Na konci dňa tak zvyšujú ešte množstvo stresu, ktoré pochádza z práce.

Prečo tento stres ignorujeme a nepriznáme ho?

Istá miera stresu je zdravá a pre život potrebná. Stresové hormóny kortizol a adrenalín sú prvými, s ktorými sa ráno stretávame, predstavujú akýsi života budíček, potrebujeme ich. Fyzicky zdravý mladý človek má pocit, že stres prekoná či vydrží, napríklad keď sa jeden-dva dni nevyspí a neskôr spánok doplní. Organizmus však nedáva hneď najavo poškodenie stresom, zo začiatku máme iba zlú náladu či pociťujeme frustráciu. Navyše nedokážeme vnímať všetky stresové signály, ktoré vysiela naše telo. Viac „sídlime“ v hlave, zatiaľ čo naše telo je v strese a v napätí pripravené bojovať alebo zutekať. Presne na to sa organizmus totiž pripravuje, keď náš mozog naštartuje stresovú reakciu.

Pri takomto dlhodobom fungovaní však mozog preladí z režimu výkonu do režimu prežitia. Nedokážeme dobre regenerovať, máme narušený spánkový režim, rovnako aj toleranciu stresu. Dochádza k nerovnováhe medzi rôznymi časťami mozgu – konkrétne limbickým systémom a prefrontálnym kortexom –, čo jednoducho znamená, že sa nedokážeme sústrediť, cítime sa preťažení maličkosťami a sme výrazne podráždení a emocionálne nestabilní. Keď sa to opakuje niekoľko dní, začíname sa izolovať od ľudí, pretože je pre nás zaťažujúce s nimi komunikovať s nejakým emocionálnym vkladom, nemáme na to jednoducho silu či kapacitu. Ide o obranný mechanizmus, keď potrebujeme byť sami, pretože nevládzeme sociálne interagovať.

Fyzicky zdravý mladý človek má pocit, že stres prekoná či vydrží, napríklad keď sa jeden-dva dni nevyspí a neskôr spánok doplní. Organizmus však nedáva hneď najavo poškodenie stresom, zo začiatku máme iba zlú náladu či pociťujeme frustráciu.

Pociťujeme tento stres a následné vyhorenie aj fyzicky?

Chronický stres má, bohužiaľ, veľmi negatívny vplyv na naše zdravie. Znižuje sa imunita, môžu sa objaviť bolesti hlavy, chrbtice, problémy s tráviacim systémom či zvýšená chorobnosť. Pocit ťažkej únavy a emocionálneho vyčerpania skoro vždy sprevádza vyhorenie.

Ako sa k tomu prepracujeme?

Začína sa to tým, že som v novom zamestnaní a zo začiatku som nadšený, entuziastický, môžem prinášať nové nápady a všetku svoju pozornosť a energiu vkladám iba do práce. Chcem dokázať, že som kvalitný pracovník a práca ma veľmi baví, preto začnem zanedbávať ostatné oblasti – napríklad sa nestihnem najesť, pretože musím bežať na stretnutie, nechodievam pravidelne skoro spať, lebo si musím ešte niečo naštudovať, dlhodobo nevolám mame, pretože mám veľa práce. Začnem zanedbávať bežné činnosti, čo sa postupne ukazuje na mojom zdraví – som fyzicky vyčerpaný a už nemám toľko entuziazmu či energie na prácu.

Druhou fázou je návrat do reality, keď si priznám, že tej práce je asi na mňa príliš veľa a nevychádza to tak, ako som očakával. A príde prvá fáza frustrácie. Postupne sa to prejaví aj fyzicky, prichádza únava, bolesť hlavy či tela. Snažíme sa to preklenúť pomocou tabletiek proti bolesti, čo môže viesť k nechutenstvu či žalúdočným problémom. Ak telo po strese neregeneruje, prejaví sa to v nejakej dôležitej a najmenej vhodnej situácii. Potrebujeme zatvárať stresový cyklus, pretože problémom nie je stres samotný, ale jeho dlhodobá a neukončovaná aktivácia. Pokiaľ máme za deň niekoľko takýchto stresových situácií, tak až večer začne telo vyplavovať kortizol a všetky nahromadené emócie počas dňa. Z toho dôvodu v noci rozmýšľame nad prácou či zaspíme a zobudíme sa o tretej ráno, pretože náš mozog stále spracúva stres z celého predošlého dňa. Narúša sa nám spánok a prepadáme sa do hlbšieho vyčerpania.

Stretla som sa s názorom, že by som nemala brať prácu ako koníček, teda niečo, čo ma baví, ale iba ako nástroj na získanie peňazí. Keď príde totiž úloha, ktorú nedokážem zvládnuť, tak ma neúspech frustruje a rýchlejšie vyhorím. Aký máte na toto názor?

Je dobré vedieť, akú hodnotu v mojom živote práca zastáva. Práca je jednou zo súčastí nášho JA, ktoré nás robia tým, kým sme. Niekedy je primárne nástrojom na zarobenie peňazí, inokedy naším poslaním, rozvíjaním nášho talentu, možnosťou, ako pomáhať druhým. Ide však stále o jednu súčasť našej identity. Dôležité je rozlišovať medzi pracovnou a osobnou identitou, ktorá je oveľa širšia. často sa ľudia dostanú do štádia, keď práci venujú neprimerane veľa času, energie a pozornosti, a to dokonca aj v súkromí.

Dlhodobá frustrácia môže byť prvým náznakom vyhorenia, neskôr ideme na úkor fyzických síl. Napríklad nám začne pískať v ušiach, čo si už všímame. Z tejto fázy sa môžeme dostať až do fázy podráždenosti, výbušnosti a emocionálnej nestability, keď sa v rôznych situáciách rozplačeme alebo vybuchneme. Jeden z mojich klientov prišiel domov z prechádzky, rozplakal sa a tri hodiny nevedel prestať. Emocionálny pretlak ho takto prevalcoval. Keďže si dlhodobým stresom bez efektívnej regenerácie vytvárame emocionálny, mentálny a mnohokrát aj fyzický dlh, telo jedného dňa vypovedá službu.

Spánok a oddych nedoženieme cez víkend

Je pre vyhorených ľudí úplne bežné napríklad to, že sa nedokážu postaviť z postele a ísť do práce či plniť obyčajné činnosti?

Toto je už finálne štádium. V dôsledku dlhodobého zvládania stresu dochádza k akémusi biologickému opotrebovaniu organizmu. Z biologického hľadiska nemáte dostatok kortizolu a adrenalínu. Z tohto dôvodu mávajú ľudia problém vstať z postele, premôcť sa a dôjsť do práce.

Medzitým sa z výbušnosti stáva apatia, keď sa emócie zrazu sploštia, ba až vypnú. Pokiaľ sa už napríklad nedokážete ani nahnevať a je vám všetko jedno, ide o závažnú apatiu hraničiacu s depresiou. Takýto človek si nedokáže vychutnávať život. Klesá taktiež citlivosť dopamínového systému a oslabuje sa prežívanie zmysluplnosti a odmeny z práce. Človeku je jedno, či ho vyhodia z práce, nevládze cítiť ani komunikovať. Je príšerne vyčerpaný, no pri vyhorení ide primárne nie o fyzické, ale o emocionálne „poškodenie”.

Ako dlho sa ľudia dostávajú z finálneho stavu vyhorenia a čo im pomáha najviac?

Tak kombinácia faktorov a príčin vyhorenia, ako aj proces zotavenia je veľmi individuálny. Dôležité je priznať si problém a v prípade potreby nájsť odvahu a vyhľadať pomoc. Ak si dokážeme priznať, že niečo nie je v poriadku a takto to ďalej nechceme, vieme zaviesť zmeny a relatívne skoro opäť fungovať. No príčiny vyhorenia sú často uložené hlbšie, a ak sa neadresujú, môžeme čeliť čoskoro podobnému scenáru.

Veľakrát si povieme, že to máme ťažké a uzavrieme sa do seba. V takýchto štádiách popierania či apatie kedysi ľudia dokázali fungovať niekoľko rokov, čo je však veľmi prázdny život. Nepríjemné pocity či myšlienky máme tendenciu kompenzovať aj alkoholom či extrémnym športom, čo vedie ku kolapsu alebo k panickým atakom. Telo nám dáva najavo, že už nevládze. Napríklad sa nám zrazu môže stať, že na chvíľu prestaneme počuť či vidieť alebo odrazu dostaneme panický atak a máme pocit, že zomierame.

Ak sa dostaneme až sem, je potrebné sa najprv poriadne zregenerovať, musíme sa vyspať a najesť, pretože naše telo je vyčerpané. Záchrannou brzdou môže byť aj medikamentózna liečba pod dozorom psychiatra. Až keď je telo silnejšie, človek sa dokáže pustiť do potrebných zmien v živote a do riešenia príčin, ktoré ho k vyhoreniu priviedli. Výskumy tvrdia, že ak vyhorenie necháme zájsť príliš ďaleko, môžeme sa zotavovať do stopercentnej kondície aj viac ako 24 mesiacov.

Pri vyhorení dochádza k biologickému opotrebovaniu organizmu, človek nemá dostatok kortizolu a adrenalínu. Preto majú ľudia problém vstať z postele, premôcť sa a dôjsť do práce.

Veľa mladých ľudí má v súčasnosti minimálne dve zamestnania, chodia z práce do práce. Minimálne koľko dní do týždňa by si mali určiť na oddych a ako by mal vyzerať?

Ideálne by bolo, aby sme mali funkčnú regeneráciu, čiže oddych už v rámci týždňa. Dnes zažívame úplne iný level stresu ako v roku 2010, je o niečo intenzívnejší. Potrebujeme si preto vybalansovať nervový systém a regenerovať už cez týždeň, minimálne raz alebo dvakrát týždenne je potrebná intenzívna regenerácia. Najlepšie je však mať niekoľko mikroregenerácií už počas dňa. Po hodinovom mítingu si môžeme dať napríklad krátku prestávku – dýchaciu techniku, mikrocvičenie na reset nervového systému, pohár vody či pár skokov. Ide však iba o fyzické riešenie akútneho stresu.

Každý z nás potrebuje i dobrý mentálny oddych, vyživovať vzťahy, ako aj duchovnú oblasť našej osobnosti. Na to slúži šport, manuálna práca, meditácie, divadlo, kniha, koncert či túra. Každý však musí začať sebapozorovaním a vybrať si také možnosti regenerácie, ktoré mu najviac pomôžu. Je dôležité nájsť balans medzi prácou a oddychom, napríklad keď pracujete s množstvom ľudí, oddychujte sami a naopak. Ak pracujete na dlhodobom vedeckom výskume, kde uvidíte prvé výsledky o päť rokov, v rámci oddychu urobte niečo, čo vám poskytne okamžitý výsledok, napríklad upečte koláč. Týmto si kompenzujete dopamín.

Myslíte si, že musíme vyhľadať psychologickú pomoc už pri prvých príznakoch vyhorenia?

Prevenciou je sebapoznávanie a starostlivosť o seba. Potrebujeme si do svojho kalendára vtesnať momenty na spomalenie a reflexiu. Učiť sa metakognícii – teda pozorovať sami seba a svoje rozmýšľanie o sebe, o situáciách, v ktorých sa nachádzame, či o iných ľuďoch. A to v nielen spätne, počas reflexie, ale v priamom prenose. Túto zručnosť nás, bohužiaľ, nikde neučili a veľa ľudí s ňou má problém. Nie je jednoduché vedieť, ako sa máme sami o seba postarať. Toto tvorí súbor rôznych procesov, mali by sme sa pozorovať, potrebujeme pracovať na sústredení či pozorovať, ako sa cítime.

Rôzne techniky nám pomôžu spomaliť, zastaviť a spoznať, ako sa máme o seba starať. Ak už cítime dlhodobú frustráciu, smútok či diskomfort aj mimo práce, niečo nefunguje. Mali by sme si preto ujasniť, čo je pre nás v živote dôležité, určiť hodnotu práce v našom živote a keď sa netešíme z ničoho – napríklad zo stretnutia s priateľmi či z návštevy divadla –, mali by sme sa pozrieť na to, čo nám túto radosť odoberá. Analyzujte, čo vás najviac stresuje, čo vám robí radosť a čo vám energiu odoberá a, naopak, čo vám ju dáva. Hneď ako cítite, že to sami nezvládnete, porozprávajte sa s blízkymi. A ak už cítite, že nechcete byť s ľuďmi, máte pocit, že nič nemá zmysel a dlhodobo spochybňujete samého seba, nepomôže vám vyspať sa, cítite márnosť, beznádej či prázdnotu, vyhľadajte odbornú pomoc.

Náš vnútorný dialóg nám môže brániť v bežných činnostiach

Je pri vyhorení často prítomná aj depresia?

Stredne ťažká až ťažká depresia má podobné znaky ako vyhorenie. Veľakrát sa stane, že človek navštívi odborníka a ten mu diagnostikuje stredne ťažkú depresiu, pretože príznaky a správanie sú veľmi podobné vyhoreniu. Rozdiel je v príčine a liečbe. Príčiny vyhorenia veľmi úzko súvisia s vychýlením sa – venujem sa iba práci a ničomu inému. Vyhorenie je jasnou diagnózou, pri depresii to tak byť nemusí.

Ako vyzerá liečba diagnostikovaného vyhorenia v praxi?

Psychiatrická liečba podporí človeka liekmi na upokojenie, spanie či zvládanie úzkostí. Medikamentózna liečba pomáha v prípadoch, keď pacient nedokáže spracovať stres, nevie spať a normálne fungovať. Nasledovať môže, no nemusí terapia, ktorá ide viac do hĺbky príčin vyhorenia. Klient skúma svoje vzorce správania a ich prípadný vznik v minulosti – napríklad prejavy ako perfekcionizmus, people pleasing, silná potreba mať veci pod kontrolou a podobne. Mnohokrát si ľudia napríklad na seba berú príliš veľkú zodpovednosť a to ich pri náročnejších úlohách veľmi vyčerpáva.

Dôležitou témou je aj sebahodnota a schopnosť porozumieť a postarať sa komplexne o seba samého. Je potrebné uvedomiť si, čo nám nefunguje, prípadne ubližuje a ako s tým možno ďalej pracovať. Nevenujem sa terapii, ale snažím sa v práci kombinovať systematický prístup a koučing – s klientom ideme viac do minulosti, zisťujeme, čo bolo faktorom vyhorenia, ale zároveň sa snažíme nastaviť si realistické kroky či plány na ceste k zotaveniu.

Dokážeme po vyhorení opäť získať lásku k svojej práci?

Niekedy môže byť spúšťačom vyhorenia aj to, že nie sme v správnej práci. Práve preto by sme si mali určiť, kde v našom živote má práca miesto. Pokiaľ sa aj venujeme niečomu, čo milujeme, stále nemusíme na seba myslieť na poslednom mieste. Pokiaľ človek zapracuje na týchto faktoroch, dokáže opäť milovať svoju prácu, avšak je dôležité robiť ju s rozumným nastavením hraníc, aby nevyčerpávala.

Ľudia si myslia, že im s vyhorením pomôže, keď po dlhoročnej práci napríklad v korporácii odídu na trojmesačný meditačný pobyt na Bali. Toto nie je riešením, pretože fyzický oddych je len súčasťou liečenia. My si musíme určiť, čo nás doviedlo k vyhoreniu. V mojom prípade to bola silná potreba mať veci pod kontrolou a robiť všetko najlepšie, ako sa dá. Keď som sa pri dvoch malých deťoch dostala na pozíciu, ktorá bola komplexnejšia, už nebolo možné mať pod kontrolou úplne všetko. Skúšala som robiť nadčasy, pracovať v noci, ale nefungovalo to a jedného dňa som skolabovala.

Ako sa zbaviť výčitiek počas voľna či dovolenky, keď máme pocit, že len ležíme na gauči a nič nerobíme?

Uvedomte si, že aby ste mohli pracovať, musíte oddychovať. Aby ste mali radosť z práce, musíte byť oddýchnutí, vyspatí, najedení a pripravení pracovať. Pokiaľ si musíte splniť nejakú povinnosť a ste namiesto toho na zmrzline či na prechádzke, vtedy sú výčitky oprávnené. Na druhej strane, ak ste dlhodobo neoddychovali, dáte si kávu, vyložíte si nohy a vtedy príde vnútorný kritik – napríklad v podobe myšlienok okamžite sa postav, si lenivá a neschopná a podobne –, nie je to zdravé.

Často sa s klientmi snažíme nájsť pôvod týchto myšlienok. Ak vám vnútorní sabotéri pomáhajú zdravo fungovať a podávať zdravý výkon, je to v poriadku. Len čo je to na hranici sabotáže, už to nie je zdravé. Jedným z príznakov vyhorenia je tiež veľké spochybňovanie a sebapodceňovanie. Napríklad ak má lekár, ktorý absolvoval mnoho operácií, zrazu pocit, že jednu operáciu nezvládne, sám seba dokáže vnútorným dialógom dostať do takej nemohúcnosti, že operáciu nie je schopný vykonať.

Ak ste dlhodobo neoddychovali, dáte si kávu, vyložíte si nohy a vtedy príde vnútorný kritik – napríklad v podobe myšlienok okamžite sa postav, si lenivá a neschopná a podobne –, nie je to zdravé.

Doteraz sme hovorili iba o vyhorení z práce. Stretli ste sa s ľuďmi, ktorí vyhoreli aj mimo zamestnania, napríklad s matkami na materskej dovolenke alebo s mladými ľuďmi, ktorí ešte chodia do školy? Ako sa odlišuje takéto vyhorenie od pracovného vyhorenia?

Áno, mala som aj klientky, ktoré mali päť-šesť detí a boli blízko vyhorenia. Príznaky sú podobné, vyhorenie sa u nich prejavovalo tak, že pozornosť a energia sa sústreďovali len na jednu oblasť – v tomto prípade na deti. Pre niekoho je to poslanie a môže sa v tom nájsť, ale aj pri výchove detí musíme dbať na seba, stretávať sa s priateľmi, oddychovať či hýbať sa. Ak sa veľmi silno upneme na akúkoľvek oblasť, začíname nabiehať na proces vyhorenia a nerovnováhy. Pracovala som aj s mladou 16-ročnou vrcholovou športovkyňou, pre ktorú bol profesionálny šport príliš veľký tlak. Vyhorenie je síce pracovnou diagnózou, no nemusí byť špecifické iba u pracujúcich ľudí.

Líšia sa príznaky vyhorenia na základe veku či pohlavia?

Zvyknem hovoriť, že keďže sú muži fyzicky silnejší, v procese vyhorenia to často dotiahnu ďalej. Dokážu efektívne potlačiť emocionálne výkyvy a príznaky vyhorenia, často ich dokážu spomaliť až stavy úzkosti či paniky. Ženy zvyknú vyhorenie riešiť oveľa skôr, pretože im dlhodobá vyčerpanosť a únava obmedzujú každodenné fungovanie v živote. Vždy však ide o kombináciu individuálnych faktorov a vyhorenie nie je špecifické pre nejaký vek, nejaké pohlavie či nejakú profesiu. Môže sa líšiť v možných príčinách, prípadne v prežívaní, z pohľadu rôznych generácií je mechanizmus vyhorenia viac-menej rovnaký, kontext preťaženia sa však odlišuje.

Mladí ľudia nenájdu v prvej práci zmysluplnosť, a preto vyhoria. Tá sa však musí budovať.

Napríklad mladí ľudia sa zvyknú viac sťažovať na mentálne preťaženie a intenzívnejšie prežívajú stratu sebadôvery a sebaspochybňovanie. Staršie generácie trpia skôr chronickou únavou, cynizmom voči práci, kolegom či vedeniu firmy a stratou zmyslu v práci. V rámci veku je zmysluplnosť práce a života témou u ľudí stredného veku, čo sa však tiež presúva na mladšie ročníky. Mladí ľudia v prvej práci hľadajú zmysluplnosť, často ale narážajú na hodnotový nesúlad s organizáciou a aj preto môžu rýchlejšie vyhorieť. Zmysel práce či života nám totiž nikto neponúkne a ani ho nikde nenájdeme. Zmysel našej práci a životu prisudzujeme na základe našich skúseností a hodnôt a postupne ho budujeme krok po kroku.

(RR)