Malá časť toho, čo vidíme – neplynulosť –, je nad vodou, no väčšia časť – psychická tenzia –, je pod ňou – hovorí logopedička Mocsári.
Mgr. Kristína Mocsári. Zdroj: KM
Mgr. Kristína Mocsári je tretiačkou doktorandského štúdia logopédie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Oblasť jej výskumu sa zameriava na novú terapiu porúch plynulosti reči – zajakavosti. Príčiny jej vzniku nie sú doteraz úplne objasnené. Trpel ňou dokonca aj anglický kráľ Juraj VI., otec súčasnej kráľovnej Alžbety.
V prvej časti rozhovoru sa dočítate:
- ako definujú logopédi zajakavosť,
- aké štádiá zajakavosti poznáme,
- aké psychické problémy so sebou prinášajú poruchy plynulosti reči,
- či stúpa počet detí so zajakavosťou.
Mohli by ste nám vysvetliť, ako je charakterizovaná zajakavosť?
Zajakavosť je veľmi ťažké charakterizovať. Rôzni autori ju vysvetľujú rôznym spôsobom, pretože ide o veľmi komplexne narušenú komunikačnú schopnosť. Na Slovensku platí definícia profesora Viktora Lechtu. Ten obsah tohto pojmu vymedzuje ako syndróm komplexného narušenia koordinácie orgánov, ktoré sa zúčastňujú na hovorení. Najnápadnejšími charakteristickými znakmi sú nedobrovoľné pauzy, ktoré narúšajú plynulosť hovorenia, čím narúšajú komunikačný zámer.
Existujú určité štádiá zajakavosti?
Môžeme povedať, že zajakavosť má určité štádiá. Okolo tretieho až štvrtého roka života sa v rečovom vývine objavujú prvé vývinové neplynulosti. Vznikajú, lebo deťom narastá slovná zásoba, začínajú tvoriť dlhšie vety, ale artikulačné orgány ešte nie sú plne pripravené a potrebujú čas na prepojenie. Tento jav je fyziologický a mal by do pol roka vymiznúť.
Ak však neplynulosti do pol roka neustúpia a zároveň na dieťa pôsobí nejaká genetická záťaž alebo naň vplývajú nesprávne reakcie pri komunikácii zo strany rodičov (okolia), vysoké nároky okolia alebo aj samotného dieťaťa, vzniká takzvaná incipientná alebo začínajúca zajakavosť. Objavuje sa okolo piateho až siedmeho roku a považujeme ju za patologickú. Charakteristické je opakovanie slov alebo ich častí – ja-ja-ja-jablko, alebo predlžovanie zvuku prvej slabiky – jaaa-blko. Deti cítia, že stratili kontrolu nad svojou rečou a môžu sa červenať, potiť, zažívajú frustráciu, nevedia identifikovať, čo sa s nimi deje. Snažia sa stav okamžite zmeniť, a preto zrýchľujú reč alebo hovoria hlasnejšie.
Keď pôsobenie rizikových faktorov pretrváva, rozvíja sa okolo siedmeho až trinásteho roku života fixovaná zajakavosť. Začína byť prítomné svalové napätie, deti sa hanbia a majú strach z komunikačných situácií. Od štrnásteho roku života považujeme poruchu za chronickú, plne rozvinutú zajakavosť s príznakmi neplynulostí, nadmernej námahy a psychickej tenzie (napätia). Niekedy sú fyzické prejavy horšie ako samotná neplynulosť reči. Problém zajakavosti môžeme prirovnať k ľadovcu. Malá časť toho, čo vidíme – neplynulosť –, je nad vodou, no väčšia časť – psychická tenzia –, je pod ňou.
Jednoducho vzniká cyklus. Človek je neplynulý, čím sa rozvíja psychická tenzia, a pretože je človek v psychickej nepohode, vznikajú opäť neplynulosti reči.
Aké percento detí/dospelých trpí zajakavosťou? Ak sa neliečia v skorom štádiu, zhoršuje sa? Pridružujú sa aj iné komplikácie?
Približne jedno až dve percentá dospelej populácie trpia zajakavosťou. V roku 2019 prebehol výskum, ktorý hovorí, že najvyšší výskyt (2,73 percenta populácie) zajakavosti je medzi tretím a piatym rokom života. Celkovo trpia zajakavosťou dve percentá detí, pričom v sedemdesiatich piatich percentách dôjde k spontánnej náprave.
So zvyšnými dvadsiatimi piatimi percentami detí je potrebné robiť terapiu. Z môjho pohľadu je však dôležité zaviesť terapiu ako formu prevencie pred neskoršími psychickými problémami (sociálna fóbia, úzkosť) u všetkých detí so zajakavosťou, pretože dopredu nevieme, či práve u toho daného dieťa dôjde k náprave bez pomoci alebo nie.
K problémom so zajakavosťou sa môžu pridružiť aj iné komplikácie, napríklad to, že nebudú chcieť čítať v škole, vystupovať, budú musieť znášať vysmievanie zo strany spolužiakov, čo vedie k sociálnej fóbii a úzkosti. Psychické problémy sa preto u nich objavujú vo vyššej miere.
Pomáha potom terapia aj u dospelých ľudí?
Existujú dva smery terapie u dospelých, a to tvarovanie plynulosti a modifikovanie zajakavosti. Okrem nich je dôležitá psychoterapia. Logopédi pracujú najmä s nápravou neplynulosti, keďže sú dospelí ľudia kognitívne schopní aktívne meniť reč. Postupne menia neplynulosti na ľahšie, ak majú napríklad rôzne bloky, odľahčia začiatok slova a podobne.
Terapia pomáha, ale zajakavosť nezmizne úplne. Dôležité je preto robiť terapiu ako formu prevencie už u detí. Včasnou terapiou predchádzame vznikom psychických problémov neskôr. Podstatné je, aby dieťa prijalo samé seba, pochopilo svoju narušenú komunikačnú schopnosť a nemyslelo si o sebe, že s ním niečo nie je v poriadku.
Existuje veľa teórií príčin vzniku zajakavosti. Jedna z nich je multifaktorálna. Z nej vychádza aj terapia, ktorú robím vo svojom výskume. Zajakavosť je ako vedro, ktoré sa plní vodou. Nejakú nám pridá genetická záťaž, niečo, čo nevieme zmeniť. Ďalšiu vodu prilejú skúsenosti, napríklad trauma a iné stresové situácie. A ďalšiu komunikačné prostredie dieťaťa. To, ako rýchlo sa vedro naplní, je individuálne u každého dieťaťa. Keď sa voda z vedra vyleje, vzniká zajakavosť. V terapii sa sústredíme na komunikačné prostredie a komunikáciu, pretože, ako hovoria autori terapie, to je to, čo môžeme zmeniť.
Kristína Mocsári počas terapie. Zdroj: KM
Je na Slovensku dostatok logopédov, ktorí sa venujú zajakavosti? Musí nás lekár k logopédovi odporučiť?
Rezorty, kde môže logopéd pracovať, sú tri. Ak chcete ísť k logopédovi do zdravotníckeho strediska, potrebujete od doktora výmenný lístok. Môžete navštíviť aj školské zariadenie – centrum špeciálno-pedagogického poradenstva, kde ho nepotrebujete.
Zajakavosť je veľmi komplexná, a preto sa veľa logopédov bojí s deťmi pracovať. U nás aj vo svete bola dlhodobo téma zajakavosti tabuizovaná. Terapia, ktorú robím, je nová tým, že sa s dieťaťom otvorene o zajakavosti rozprávame. Z môjho pohľadu je aktívny prístup potrebný. Dieťa vie, že sa s ním niečo deje, a ak sa o tom nebudeme rozprávať, automaticky bude mať zo seba zlý pocit.
Stúpa na Slovensku počet detí so zajakavosťou?
My na Slovensku, bohužiaľ, nemáme zodpovedajúce výskumy, ale jeden zahraničný z roku 2016 od profesora Yairiho hovorí, že počas života malo zajakavosť 360 miliónov ľudí a u 72 miliónov z toho stále pretrváva. Predpokladá, že do roku 2040 sa zvýši svetová populácia na 9 miliárd ľudí a zajakavosťou bude trpieť 450 miliónov, pričom u 90 miliónov bude dlhodobo pretrvávať.
Pomáhajú pri zajakávaní dychové cvičenia, respektíve hranie na hudobný nástroj (flauta, trúbka), kde sa využíva dych?
Dychové cvičenia sú dobré ako podporný mechanizmus, ale samotnú zajakavosť nevyliečia. Nato, aby sme mohli produkovať reč správne, potrebujeme disponovať primeranou dychovou oporou a nemôžeme sa nadýchnuť napríklad v strede slova. V tomto môžu dychové cvičenia pomôcť.
V nasledujúcom článku logopedičky Kristíny Mocsári, ktorý vyjde zajtra, si môžete prečítať, ako vyzerá jej projekt terapie, na ktorý dostala finančnú podporu Grantu Univerzity Komenského. Dozviete sa aj to, ako sa momentálne lieči zajakavosť na Slovensku.
