Vedci vďaka moderným technológiám rozlúskli záhadu obsahu bronzových nádob aj rímskej rybacej omáčky garum.
Starogrécka bronzová nádoba a zvyšky starobylého medu. Zdroj: Americká chemická spoločnosť
Zvyšok neznámeho materiálu nájdeného v starovekých bronzových nádobách z jaskyne v oblasti dnešnej talianskej Kampánie vedci vďaka modernej chemickej analýze identifikovali ako jeden z najstarších známych medov. Trvalo im to však desiatky rokov.
„Podozrivý“ med
V roku 1954 v talianskom Paestume (asi 70 kilometrov južne od Pompejí – mesto je zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO) objavili v pohrebnej svätyni z obdobia asi 520 rokov pred n. l. osem nádob obsahujúcich zvláštne lepkavé zvyšky tuhého organického materiálu. Ich identita zostávala dlho záhadou, no už v testoch z rokov 1950 až 1980 bol prvým „podozrivým“ med, povedala archeologička Luciana da Costa Carvalhová z Oxfordskej univerzity.
Tri samostatné tímy, ktoré zvyšky študovali, dospeli k záveru, že v nádobách bol zrejme živočíšny alebo rastlinný tuk zmiešaný s peľom a časťami hmyzu. Med vylúčili. Vtedy sa však ešte museli spoľahnúť na menej citlivé analytické techniky so zameraním na testy rozpustnosti. Carvalhová a jej tím začali nové testovanie pomocou odrazu infračerveného svetla, aby získali predstavu o objemovom zložení zvyšku.
Zvyšky medu pochádzajúceho z obdobia vyše 500 rokov pred n. l. Zdroj: Luciana da Costa Carvalhová
Spočiatku to vyzeralo, že môže ísť o znehodnotený včelí vosk, keďže sa podobal na moderný včelí vosk s vysokou kyslosťou. Plynová chromatografia v kombinácii s hmotnostnou spektrometriou odhalili prítomnosť cukrov vrátane glukózy a fruktózy, čo sú hlavné cukry nachádzajúce sa v mede. „Objavili sme prekvapujúco zložitú zmes kyselín a znehodnotených cukrov,“ povedala Carvalhová. Tým sa otvorila nová cesta k správnemu určeniu obsahu nádob.
Stopy parazitického roztoča
Ďalšia analýza tímu Elisabete Piresovej z Oxfordskej univerzity, odborníčky na biologickú hmotnostnú spektroskopiu, odhalila nové podrobnosti – predovšetkým prítomnosť bielkovín obsiahnutých v materskej kašičke, ktoré vylučujú včely medonosné, ako aj prítomnosť niektorých peptidov s veľkou pravdepodobnosťou pochádzajúcich z parazitického roztoča Tropilaelaps mercedesae, ktorý sa živí larvami včiel.
„Tento parazit pravdepodobne pochádzal z ázijských úľov,“ vysvetlila Piresová, „takže rozložené bielkoviny, ktoré sme našli vo zvyšku, zrejme súvisia s iným typom parazita, ktorý ovplyvnil úle už v starovekom Grécku.“
Keď sa korkové tesnenia bronzových nádob rozpadli, dovnútra prenikli mikróby. Tie spotrebovali väčšinu zvyšného cukru a vytvorili ďalšie kyseliny. Takže nakoniec to, čo zostalo z pôvodného materiálu, bol len kyslý zvyšok vosku na dne a stene nádoby.
Starogrécka bronzová nádoba vystavená v Ashmolean Museum v Oxforde, o ktorej už teraz vieme, že obsahovala med. Zdroj: Americká chemická spoločnosť
Podľa Carvalhovej nám potvrdenie nálezu medu v starovekej svätyni v Paestume dokresľuje spôsob, ako vtedajší ľudia uctievali svoje božstvá, a naznačuje ich predstavy o posmrtnom živote. Med sa našiel už v egyptských hrobkách z obdobia pred vyše 3 000 rokmi vrátane hrobky Tutanchamóna. Lipový a lúčny med obsahovali aj nádoby nájdené na pohrebisku v gruzínskej obci Sakire, ktorých vek určili na 4 300 rokov.
Rímska rybacia omáčka garum
Zložitú úlohu riešili aj vedci, ktorí pátrali po presnom zložení starovekej fermentovanej rybacej omáčky zvanej garum. Táto pochúťka pochádzala zo starovekého Grécka a vyrábala sa fermentáciou malých rýb naložených v soli. V časoch Rímskej ríše bola veľmi rozšírená, rovnako ako dnešný kečup.
Rimania ju oceňovali pre jej špecifickú, s ničím neporovnateľnú chuť, hoci ju neobľubovali všetci. Napríklad slávny filozof Seneca opísal jednu jej verziu ako „predražené vnútornosti zhnitých rýb“.
Analýza starovekej rybej DNA
Garum sa v Ríme dodával stravníkom v niekoľkých formách: okrem tekutej omáčky existovala aj pevná pasta. Na jej prípravu sa museli ryby rozdrviť, čo veľmi sťaží až znemožní vizuálnu identifikáciu použitého rybieho druhu. Vedcom pátrajúcim po zložení garumu teda nezostávalo nič iné, než použiť zachované zvyšky genetického materiálu, teda rybích kostí.
„Tie sú však nielen extrémne malé a rozkúskované, ale aj veľmi staré. Okrem toho tým, že ležali v kyslom prostredí, sa znehodnotila DNA,“ povedala Paula Camposová z Univerzity v Porte v Portugalsku, ktorá sa špecializuje na analýzy starovekej DNA.
Camposová a jej kolegovia sekvenovali DNA kostných vzoriek pochádzajúcich približne z 3. storočia, ktoré pochádzali z rímskeho závodu na solenie rýb v severozápadnom Španielsku. Vedci porovnali viacero prekrývajúcich sa sekvencií DNA s genómom známych rýb, čím podľa Camposovej „získali väčšiu istotu, že identifikovali správne druhy“.
Európske sardinky aj ďalšie ryby
Zvyškami, ktoré tím analyzoval, sa ukázali byť európske sardinky, čo bolo v súlade s predchádzajúcou vizuálnou identifikáciou pozostatkov rýb nájdených v ďalších závodoch na solenie rýb z rímskej éry. Niektoré miesta výroby garumu však obsahovali zvyšky iných druhov, ako sú slede, tresky alebo makrely.
Vizualizácia zobrazujúca nádrže na solenie rýb. Používali sa na výrobu rybacej omáčky garum, ktorú si Rimania veľmi cenili. Rímske ruiny vily v Cerro da Vila v letovisku Vilamoura, Loule, Algarve, Portugalsko. Zdroj: Wikimedia Commons
Vedci tak v štúdii ukázali, že aj veľmi staré pozostatky rýb môžu poskytnúť identifikovateľnú DNA, čo „pomôže presnejšie určiť niektoré regionálne variácie v hlavných zložkách starovekých rybacích omáčok a pást,“ komentovala netradičnú „gastronomickú“ štúdiu historička Annalisa Marzanová z Bolonskej univerzity v Taliansku.
Štúdia porovnala DNA starovekých a moderných sardiniek. Vďaka tomu sa ukázalo, že v staroveku sa populácie sardiniek z rôznych oceánskych oblastí miešali menej než v dnešnej dobe. To by mohlo podľa Marzanovej „lepšie posúdiť účinky interakcie človeka a životného prostredia v priebehu stáročí“.
V ďalšom kroku tím Camposovej plánuje urobiť ďalšie analýzy DNA rybích druhov, používaných v rímskej ére na výrobu garumu. „Rozširujeme miesta odberu vzoriek, aby sme zistili, či budú výsledky konzistentné v celej Rímskej ríši,“ vysvetlila vedkyňa.
Zdroj: New Scientist
(zh)
