Dĺžku využitia mrkvy obyčajnej možno odhadnúť až na 5 000 rokov

Mrkva obyčajná, ktorá patrí medzi najdôležitejšie a najrozšírenejšie zeleniny, sa už oddávna využíva nielen v kuchyni, ale aj v liečiteľstve.

Pôvodne mrkva rástla ako burina, ktorá bola rozšírená takmer po celej Európe. Jej liečivými účinkami sa zaoberali viacerí starovekí aj stredovekí učenci. Oddávna sa využívala v liečiteľstve, ale aj v kuchyni ako lahodná a hodnotná zelenina.

Od svojho pôvodného použitia ako liečivej rastliny sa mrkva stala významnou svetovou zeleninou a je jednou z najrozšírenejších a najdôležitejších zeleninových druhov z čeľade mrkvovité (Apiaceae). V súčasnosti veľkoplošne pestovaná mrkva (Daucus carota subsp. sativa L.) sa vyvinula šľachtením z divej mrkvy (Daucus carota subsp. carota L.). Jej odrody rozdeľujeme do dvoch širokých tried: východné alebo ázijské a západné alebo európske.

Európske odrody sú pevné, sladké a silne aromatické. Majú žltooranžovú až výrazne oranžovú farbu. Pomaly klíčia a sú prispôsobené chladným teplotám. Ázijské odrody majú tendenciu mať mäkšiu textúru, sú menej sladké, menej aromatické, prispôsobené vyšším teplotám. Ich semená klíčia ľahko a korene sú červené alebo červenooranžové.

Pôvod názvu a história

Grécki lekári označovali rozličné mrkvovité rastliny názvom daukos, pričom pod toto pomenovanie zaraďovali aj paštrnák siaty (Pastinaca sativa L.).

O liečivých účinkoch vedeli viacerí starovekí učenci. Zmienky nájdeme napríklad v dielach Naturalis Historia rímskeho spisovateľa Plínia Staršieho (*23 – †79), v De Materia Medica gréckeho lekára a lekárnika Dioskurida (*40 – †90) a spomína sa aj v statiach Rimana Galéna (*129 – †199). Oficiálny záznam o mrkve ako o lahodnej a hodnotnej zelenine sa objavila v prvej kuchárskej knihe rímskeho labužníka a milovníka luxusu Marca Gavia Apicia (*27 pred n. l. – †14 n. l.). Je to epigrafický súbor kuchárskych predpisov a receptov, známy aj ako De re coquinaria (O umení kuchárskom), ktorý sa objavil ako kompilát až vo 4. storočí.

Pestovanie tejto zeleniny sa rozšírilo vďaka kráľovi Frankov a cisárovi Západu Karolovi I. Veľkému (*742/747/748  – †814). Vo svojom kapitulári Admonitio generalis z roku 789 odporúčal poddaným, aby ju hojne pestovali a nasledovali tak príklad kráľovských pestovateľov zeleniny. Rozsiahla ríša tohto panovníka zanechala na mnohých miestach mrkvové kultúry, ktoré prispeli k ďalšiemu rozmachu jej produkcie v neskoršom stredoveku a na začiatku novoveku.

Český botanik František Polívka (*1860 – †1923) vo svojom diele Názorná květena zemí koruny české uvádza, že koreň mrkvy je potrava pre ľudí a domáce zvieratá. Vychádzal zo skutočností, že v Anglicku ním kŕmili najmä kone, upražený ho používali ako kávovú náhradu a šťavu z neho ako antihelmintikum (proti črevným parazitickým červom). Na vidieku sa ňou farbilo bledé maslo nažlto, aby sa ľahšie predávalo.

Opis a výskyt

Dvojročná bylina má priame 0,3 až 0,8 metra vysoké ryhované a štetinaté stonky, hore takmer sediace striedavé listy so zreteľnými pošvami, v obryse vajcovité a perovito zložené čepele. Lístky druhého až štvrtého stupňa sú vajcovité alebo podlhovasté, perovito zárezové s čiarkovitými úrezkami. Okolíky sú počas kvitnutia rozvinuté, následne počas dozrievania plodov sa skrúcajú dovnútra. Majú nápadné zákrovy i zákrovčeky. Kvety sú obojpohlavné alebo samčie, sú pravidelné, päťpočetné a voľno lupienkové s bielymi, žltkastými korunami, majú päť tyčiniek a spodný semenník.

Pri kvitnutí mrkvy peľnice dozrievajú a opadávajú skôr, ako sa piestiky stanú vnímavými na peľ. Táto vlastnosť sa nazýva protogynia a predstavuje stratégiu na zvýšenie krížového opelenia hmyzom, predovšetkým včelami. Pre úspešné opelenie teda peľ pochádza z rôznych rastlín alebo z neskôr dozrievajúcich okolitých kvetov na tej istej rastline. Vytvorené semená sú prirodzenými mechanizmami samoopelenia a krížového opelenia, čo zvyšuje ich variabilitu. Existuje tak väčšia rozmanitosť tvarov a veľkostí koreňov. Preferencie tvaru a farby koreňa mrkvy sa líšia regionálne.

Mrkva kvitne v júni až v septembri a kvet obsahuje dostatok nektáru. Ako včelárska rastlina prichádza do úvahy tam, kde sa pestuje vo väčšom množstve na semeno. Nektár sa roní z medových žliazok, ktoré ležia na dne kvetu na spôsob žľaznatého terča. Med z mrkvy má tmavožltú farbu.

Plody (semená) sú rebrovité a štetinaté nažky. Šíria sa vetrom, ale zvyčajne do vzdialenosti menej ako tri metre od zdrojovej rastliny. Okolík sa však stočí do gule, odtiaľ pochádza názvov  „vtáčie hniezdo“, ktoré po oddelení od hostiteľskej rastliny pomocou vetra slúži na rozširovanie semien. Najbežnejším spôsobom šírenia je však prichytenie sa na zvieraciu srsť alebo ľudský odev. Dokázalo sa, že semená prilipnuté k vlne oviec sa preniesli až na vzdialenosť 400 kilometrov. Sedem percent nažiek zostane prichytených na srsti až šesť mesiacov.

Všeobecne sa predpokladá, že fialová mrkva s obsahom antokyánov pochádza z Afganistanu, z oblasti, kde sa spájajú pohoria Himalájí a Hindúkušu. Odtiaľ bola domestikovaná v priľahlých oblastiach Ruska, Iránu, Indie, Pakistanu a Turecka. Fialová mrkva sa spolu so žltým variantom rozšírila do oblasti Stredomoria a západnej Európy v 11. až 14. storočí a do Číny, Indie a Japonska v 14. až 17. storočí. Oranžová mrkva s obsahom karotenoidov pravdepodobne vznikla v Európe alebo v západnej časti Stredomoria postupným výberom v rámci populácií žltej mrkvy.

Rastlina u nás žije v lesnom plemene ako všeobecne rozšírená burina suchých stanovíšť so skalnatým i hlinitým substrátom, napríklad na suchých pasienkoch, lúkach a vo svetlých lesoch bez výškového obmedzenia. Nájdeme ju aj na mokrých stanovištiach, napríklad v pobrežných kroviskách na mokrých lúkach a rašeliniskách.

Zber

Rastliny mrkvy tvoria počas prvého roka ružicu listov a veľký dužinatý zásobný koreň. Stonka sa počas prvého roka nevytvára, sú to predovšetkým listy, ktorých výška je od 0,25 do 0,60 metra. Na liečebné účely sa zberá mrkvový koreň (Radix dauci sativi), vňať (Herba dauci) a plody (Fructus dauci). Korene sa vykopávajú z pestovaných odrôd vtedy, keď sú dostatočne veľké, dužinaté, od júna do októbra. Konzumujú sa čerstvé, prípadne tepelne upravené.

Z čerstvých koreňov sa pripravujú liečivé šťavy. Koreň aj vňať sa môžu sušiť. Predmetom zberu na liečebné použitie sú aj semená. Zbierané sú zrezávaním okolíkov krátko pred ich dozrievaním. Materiál sa po vymlátení dosuší. Plody majú korenistý pach, chutia horkasto a sú silne aromatické.

Liečebne aktívne komponenty

Koreň mrkvy nedodáva strave významné množstvo kalórií. Je však bohatý na prírodné látky a minerály, najmä draslík a vápnik. Predovšetkým sú to karotenoidy, hlavne vysoký obsah oranžového β-karoténu (8,3 mg/100 g čerstvého koreňa), α-karoténu (3,5 mg/100 g), luteínu a zeaxantínu (256 μg/100 g), a ďalej vitamíny: C (5,9 mg/100 g), A (835 μg/100 kg), E (α-tokoferolu, 0,66 mg/100 g) a K (13,2 μg/100 kg). Obsah karotenoidov a biogénnych prvkov v tejto časti rastliny závisí od kultivaru, ročného obdobia zberu, manažmentu pestovateľského postupu, podmienok prostredia pestovania, manipulácie a skladovania.

Anatómia stonky a silica

Stonka je v priereze zaoblená, slabo rebrovaná, tvorená kôrou, centrálnym valcom a dreňou. Kôra obsahuje periderm a základné tkanivo. V hlavnom tkanive kôry, oproti veľkému vodivému zväzku, ktorý sa zhoduje s rebrom stonky, sa nachádza schizogénny rezervoár silice. Bilaterálne vodivé zväzky sú tvorené zo sekundárnych ciev, sitových rúrok a zvyškov primárneho xylému. Na konci vegetačného obdobia dochádza ku sklerifikácii hlavného tkaniva kôry a interfascikulárneho parenchýmu, ktorý sa spája s tvrdým lykom zväzku a tvorí súvislý mechanický kruh. Vnútri je stonka vyplnená parenchýmom s veľkými bunkami.

Mrkva vo svojich stonkách a semenách obsahuje až 1,6 percenta silice. V jej zložení dominujú hlavne aromatické substancie:  α-pinén (20,9 až 44,8 %),  sabinén (11,3 až 19,5 %), germacén D (4,9 až 11,2 %), β-pinén (1,3 až 5,9 %) a karyofylén (1,2 až 3,7 %). Seskviterpénový chemotyp so zložením silice s karotolom, elemicínom a limonénom je charakteristický pre plody divej mrkvy rastlinných populácií z tureckej Anatólie. Viacerí autori vo svojich prácach dokázali pre silicu predmetného chemického typu antidiabetické, protizápalové a antioxidačné aktivity.

Fytoterapia

Mrkva zvyšuje odolnosť organizmu proti infekciám a má celkovo posilňujúci vplyv. Jej konzumácia sa odporúča rekonvalescentom, napríklad pri ťažkých virózach. Po dlhej liečbe antibiotikami dokáže harmonizovať črevnú mikroflóru. Odporúča sa pri pečeňovej diéte. Pre vysoký obsah vápnika má blahodarný vplyv na zdravé zuby a kosti.

Prítomný vitamín A pomáha zlepšiť zrak, osobitne v prípade šeroslepoty, vznikajúcej z jeho nedostatku.

Karotenoidy chránia organizmus pred voľnými radikálmi. Mrkva je mimoriadne účinná v prípade dlhodobého porušenia výmeny minerálnych látok, ako napríklad pri tvorbe močových kameňov či pri reumatických zápaloch kĺbov.

Pomáha pri málokrvnosti, slabosti neurčitého pôvodu a má aj močopudné účinky. Považuje sa za jeden z prostriedkov na liečbu neplodnosti. V podobe obkladov ju možno aplikovať na hojenie rán, spálenín, vredov a iných kožných problémov.

Najbežnejšou liekovou formou je mrkvová šťava (Succus dauci caroti recens expressus) alebo zahustená forma (Roob dauci), ktoré sú dôležitou súčasťou väčšiny liečivých zeleninových nápojov. Keďže ich organizmus väčšinou dobre znáša, môžeme vypiť aj niekoľko sto mililitrov denne. Sú pomocným liekom pri oxyúriách a askarídoch (chorobách vyvolaných mrľami a škrkavkami). Plody tvoria zložku antihelmintických čajovín.

Recepty

Mrkvová šťava s medom je vynikajúca na zvýšenie imunity. Pijeme ju dvakrát denne 0,15 litra nápoja s čajovou lyžičkou medu. Pri liečbe chrípky a iných virózach môžeme podávať mrkvovú šťavu tri- až štyrikrát denne asi 0,1 litra. Proti vráskam šťavu nanesieme na pleť a necháme zaschnúť.

Je tiež výborným liekom na kŕčové bolesti, čo možno využiť aj v pediatrii. Dojčatám podávame v polievke asi 40 gramov šťavy, batoľatám až 50 až 60 gramov. Diabetikom prospieva pitie 0,15 litra šťavy denne dlhodobo alebo v podobe troj- až šesťtýždňovej kúry s dávkou 0,4 litra denne.

Je účinným pomocným prostriedkom pri liečbe ischemickej choroby srdca, ako i pri doliečovaní následkov infarktu myokardu.

Mrkvová kaša pomáha pri astme. Pripravíme ju z očistenej a na kocky nakrájanej mrkvy, ktorú v troške vody uvaríme domäkka, pretlačíme cez sito a ochutíme medom. Konzumujeme pred večerou alebo pred spaním.

Pri hnačke pomáha jedno- až dvojdňová mrkvová diéta, pri ktorej 500 gramov očistenej mrkvy nakrájame nadrobno a v troche vody veľmi rýchlo uvaríme domäkka. Pretlačíme cez sitko a podávame v malých dávkach cez deň.

Na vonkajšie použitie sa z mrkvovej vňate pripravujú kašovité obklady. Odvarom z nej možno vyplachovať ústa pri zápachu vyvolanom plesňami. Na prípravu odvaru použijeme hrsť čerstvej mrkvovej vňate, ktorú vložíme do pol litra studenej vody, 5 až 10 minút povaríme a prikryté necháme ešte 10 minút odstáť. Zo semien sa pripravuje zápar, ktorý pijeme dva- až štyrikrát denne po jednej šálke.

Iné využitie

Z koreňa sa varí cukrový sirup, ktorý s prídavkom sladkého výťažku a pomarančovej alebo citrónovej šťavy je základom osviežujúcich a zdravých nápojov. Pražené korene slúžia dodnes ako kávovina.

Najväčšie množstvá mrkvy sa zužitkujú v potravinárskom a konzervárenskom priemysle. Ako je známe, mrkva je aj nezameniteľnou základnou zeleninou nášho stravovania, vhodná do polievok, hlavných jedál i dezertov.

Hlavnou zložkou silice semien je karotol, ktorý sa podieľa na alelopatických interakciách rastliny a prejavuje sa ako antifungálna, herbicídna a insekticídna substancia. Na druhej strane sa aktuálne stáva kľúčovou zložkou mnohých renomovaných parfumov. Pre širokú verejnosť je to relatívne neznáma prírodná látka, pričom pre svoju jedinečnosť má vysoký trhový potenciál.

Upozornenie

Dlhodobo piť väčšie množstvo mrkvovej šťavy sa neodporúča. Môže totiž preťažiť pečeň, čo sa prejaví nežiaducim oranžovým sfarbením kože, spôsobeným priveľkým nespracovateľným množstvom karotenoidov. Nemá sa podávať pri žalúdočných a dvanástnikových vredoch ani pri akútnych črevných zápaloch.

Použitá literatúra:

Baranov, A. A. – Levickij, S. V. 2011. Enciklopedia celebnych rastenij. SPB Dilija publišing: Moskva, Sank Peterburg, 487 s.

Dale, H. M. 1974. The Biology of Canadian Weeds. 5. Daucus carota. In: Canadian Journal Plant Science, roč. 54, č. 5, s. 673 – 685.

Gondolová, M. – Hadrabová, V. 2008. Herbár. Nestorprint, s.r.o.: Bratislava, 535 s.

Char, C. D. 2017. Carrots (Daucus carota L.). In: Fruit and Vegetable Phytochemicals: Chemistry and Human Health, druhé vyd., roč. 1. John Wiley & Sons Ltd., London, UK, 1 406 s.

Chizzola, R. 2010. Composition of the Essential Oil from Daucus carota ssp. carota Growing Wild in Vienna. In: Journal Essential Oil Bearing Plants, roč. 13, č. 1, s. 12 – 19.

Ismail, J. – Shebaby, W. N. – Daher, J. – Boulus, J. C. – Taleb, R. – Costantine, E. D. – Mroueh, M. 2024. The Wild Carrot (Daucus carota): A Phytochemical and Pharmacological Review. In: Plants MDPI, roč. 13, s. 1 – 24.

Kresánek, J. – Krejča, J. 1982. Atlas liečivých rastlín a lesných plodov, 2. vyd. Vydavateľstvo Osveta, n. p.: Martin, 767 s.

Ottov sprievodca prírodou – liečivé rastliny (preklad: Jindrová, J. – Malovcová, M.). 2010. Ottovo nakladateľstvo: Praha, 485 s.

Roquet, N. 2024. All about Carrot Seed. In: Stories Shaping the Fragrance Industry, roč. 2, č. 1, s. 1 – 8.

(zh)