Najnovšie zistenia vedcov sú v rozpore s doterajšími predpokladmi o prenatálnom zívaní, ktoré sa objavuje už vo veľmi ranom štádiu vývoja plodu.
Zívanie sa prenáša aj z ostatných živočíchov na ľudí, nielen z človeka na človeka. Zdroj: iStock/LSOphoto
To, prečo zívame, neprestáva vedcov fascinovať. Mnoho ľudí si myslí, že zívanie je najčastejšie spôsobom, akým sa telo snaží vyrovnať s únavou a so zvýšenou potrebou kyslíka a s vylučovaním prebytočného oxidu uhličitého. Táto hypotéza však bola už dávnejšie vyvrátená. V 80. rokoch vedci manipulovali s hladinami oboch plynov vo vzduchu vdychovanom dobrovoľníkmi a zistili, že hoci zmeny významne ovplyvnili iné dýchacie procesy, neovplyvnili pravidelnosť zívania.
Niekoľko ďalších štúdií naznačuje, že zívanie zvyšuje prísun arteriálnej krvi do lebky a rovnako aj rýchlosť, akou krv prúdi naspäť z hlavy do srdca. Ako uvádza The Guardian, zívanie pomáha regulovať teplo v lebke a jej okolí. Teplotu mozgu určuje rýchlosť toku arteriálnej krvi prúdiacej do mozgu, teplota tejto krvi a metabolická produkcia tepla, ktorá prebieha v mozgu na základe neuronálnej aktivity. Keď zívame, zhlboka sa nadýchneme vzduchu, ktorý sa dostáva na povrch úst, jazyka a do nosných dierok.
Mnohé ďalšie výskumy sa však úplne nezhodli na jednej príčine zívania. V súčasnosti okrem regulácie tepla tiež pracujú s dvomi ďalšími teóriami. Jednou z nich je aj tá, že zívanie aktivuje a prebúdza mozog. Počas zívania sa zvyšuje srdcová frekvencia, čo nám pomáha zostať v strehu, rovnako sa napína a rozťahuje niekoľko našich tvárových svalov, čo nám tiež pomáha prebudiť sa.
To, že je zívanie nákazlivé, je nám všetkým dobre známe. Predchádzajúce štúdie dokazujú, že zívanie sa prenáša aj z ostatných živočíchov na ľudí, nielen z človeka na človeka. V takomto prípade ide medzi stavovcami o všeobecný jav, ktorý zrejme plní dôležitú funkciu pri udržiavaní našich namáhaných mozgov. Vedeli ste však, že účinok zívania nezískavajú len narodené deti a dospelí? Najnovšia štúdia, publikovaná v časopise Current Biology, odhaľuje, že nákazlivý účinok zívania sa môže prejaviť už pred naším narodením.
Poukazuje na to tím pod vedením výskumníkov z Univerzity v Parme v Taliansku. Ich najnovšie zistenia sú v rozpore s doterajšími predpokladmi o prenatálnom zívaní, ktoré sa objavuje už vo veľmi ranom štádiu vývoja plodu, približne po 11. týždni tehotenstva.
Prenatálne zívanie je bežný a fascinujúci reflex, ktorý sa v prípade plodu objavuje už okolo 11. týždňa tehotenstva. Neslúži na prísun kyslíka, ale pomáha vyvíjať svaly čeľuste, podporuje vývoj centrálnej nervovej sústavy. Doteraz však nebolo úplne jasné, či plody zívajú čisto podľa vlastného rytmu.
Vedci sa rozhodli preskúmať 38 žien vo veku 18 až 45 rokov, ktoré boli v treťom trimestri, teda od 28. do 32. týždňa tehotenstva. Počas experimentov sedeli tieto ženy v tichej miestnosti s obrazovkou. Výskumníci zaznamenávali ich tváre a ich plody monitorovali pomocou ultrazvukového prístroja.
Najskôr matkám premietli minútové videá s neutrálnymi zábermi krajiny, čím výskumníci získali referenčný bod pre správanie matky a plodu v stave pokoja. Následne im premietli tri rôzne šesťminútové videá.
Jedno zachytávalo ľudí, ktorí zívali. Druhé zachytávalo ľudí, ktorí otvárali a zatvárali ústa pohybom podobným, ale nie úplne zhodným so skutočným zívnutím. A posledné video zobrazovalo neutrálne tváre v stave pokoja.
Zívanie je nákazlivé už v skoršom štádiu života
Po analýze záznamov vedci zistili, že väčšina matiek počas sledovania videa so zívnutím aspoň raz sama zívla. U osemnástich žien vyvolalo ich samotné zívnutie aj zívnutie ich plodov. Podľa autorov článku sa zívanie plodu selektívne zvyšuje po matkinom zívnutí.
Odborníci však nedokážu presne určiť, či premietnuté video nevyhnutne spôsobilo prenos vlny zívnutia z matky na plod, pretože mimo týchto podmienok sa zívanie v prípade plodu takmer nevyskytovalo. Počas všetkých premietaní videa so zívajúcimi osobami zívali matky a plody synchronizovane v polovici prípadov a v 33 percentách prípadov nezívala ani jedna strana.
Iba v 14 percentách prípadov zívala matka sama pri sledovaní záberov zívania, zatiaľ čo plody zívali samy len v troch percentách prípadov. Počas kontrolných sedení asi v 80 percentách prípadov nereagovala ani matka, ani plod. Navyše, čím častejšie zívali matky, tým častejšie zívali aj ich plody. To podľa vyjadrení odborníkov poukazuje na veľkú súvislosť medzi frekvenciou zívania matky a plodu. Tieto zistenia naznačujú, že nákazlivosť zívania má hlboké korene a začína sa v oveľa skoršom štádiu života, než sme si doteraz uvedomovali.
Vedci však upozorňujú, že ide o pomerne malú vzorku účastníčok, keďže všetky ženy zahrnuté do štúdie boli pacientkami v jednej talianskej pôrodnici. Štúdia sa tiež zameriavala na pomerne úzke časové obdobie tehotenstva.
Odborníci zatiaľ nevedia, kedy začínajú matky a plody synchronizovať svoje zívanie ani či sa tento jav vôbec vyskytuje konzistentne v širšej ľudskej populácii. Autori si tieto obmedzenia uvedomujú a vyzývajú na ďalší výskum na väčších a rozmanitejších populáciách, aby sa našli jasnejšie odpovede na tieto otázky.
Takisto poznamenávajú, že tento výskum neidentifikuje fyziologický mechanizmus, prostredníctvom ktorého materinské zívanie ovplyvňuje správanie plodu. Toto podľa nich vedie k ďalšiemu výskumu o tom, prečo vlastne zívame.
Najvierohodnejšou hypotézou je v súčasnosti tá, že zívame, aby sme ochladili mozog. Nové technológie, ktoré vedcom umožňujú nahliadnuť do ľudského mozgu, však neustále prinášajú nové vysvetlenia.
Prečo je zívanie tak neskutočne nákazlivé, zostáva tiež záhadou. V prípade matiek a ich nenarodených detí to však môže presahovať vnímanie zrkadlenia, ktoré u jednotlivcov spúšťa nákazu zívania. Skôr je v súlade s formou prenosu z matky na dieťa, keďže je známe, že matka na svoj plod prenáša napríklad aj rôzne ochorenia či infekcie. Autori štúdie uvádzajú, že nákazlivé zívanie možno chápať ako sociálne vyvolaný prejav motorického vzorca, ktorý je už pevne zakorenený a dostupný v ranom štádiu vývoja.
Zdroje: Cleveland Clinic, National Library of Medicine (1, 2), Current Biology, Science Alert, Plos One, The Guardian
(RR)
