Deti vystavené nadmerným nadávkam a ponižovaniu majú zmenšené časti mozgu, ktoré sú dôležité pre sebahodnotenie a sebavnímanie.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Nestihli ste júnový Webinár Vplyv raného detstva na vývin mozgu a správania psychiatričky Natálie Kaščákovej, ktorý sprostredkovala Inspire Academy? Veľkú časť z prednášky sme prerozprávali v dvoch článkoch.
V tomto texte sa dozviete:
- prečo je pri výchove dôležité zrkadlenie pocitov a čo to znamená;
- akú rolu vo väzbe matky a dieťaťa zohráva oxytocín;
- aké formy zaobchádzania s dieťaťom majú negatívny vplyv na vývoj jeho mozgu a riziko psychických ochorení v dospelosti, prípadne na schopnosť vnímať svet ako relatívne príjemné miesto;
- aké sú deti púpavy a aké sú deti orchidey.
MUDr. Natália Kaščáková, PhD., je psychiatrička a psychoterapeutka, ktorá skúma súvislosti medzi traumatizáciou v detstve a v neskoršom živote, vzťahovou väzbou, odolnosťou a zdravím.
Takto zameranému výskumu sa venuje v Inštitúte sociálneho zdravia na Univerzite Palackého v Olomouci od roku 2015.
V súkromnej praxi pomáha prevažne dospelým pacientom s depresívnymi, úzkostnými, psychosomatickými a vzťahovými ťažkosťami. Je autorkou knihy Obranné mechanizmy z psychoanalytického, etologického a evolučno-biologického aspektu.
Zrkadlenie pocitov
Je veľmi dôležité, aby rodič dieťaťu hovoril, aké pocity práve prežíva: „Teraz si smutné, teraz si šťastné, teraz sa tešíš.“ Tým, že ho naučí rozoznávať a pomenúvať pocity, napomáha budovaniu a stabilizácii nervového prepojenia medzi amygdalou a prefrontálnou kôrou v jeho mozgu.
„Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí majú zníženú schopnosť orientovať sa vo svojich pocitoch, v krajnom prípade sa vtedy hovorí o alexithýmii, môžu s väčšou pravdepodobnosťou trpieť rôznymi psychosomatickými ochoreniami, lebo pocity skôr komunikujú cez telesné ťažkosti. Často za to môže emocionálne zanedbávanie v detstve a nedostatočné zrkadlenie pocitov, ale môže to byť aj nejaká genetická dispozícia,“ hovorí psychiatrička Natália Kaščáková.
MUDr. Natália Kaščáková, PhD., psychiatrička a psychoterapeutka. Zdroj: iStockphoto.com
Deti, ktoré dokážu rozpoznávať svoje pocity, ich dokážu identifikovať aj u druhých.
„Keď ste s nimi v kontakte, môžete mať pocit, akoby vnímali stav vašej mysle,“ približuje psychiatrička a dodáva, že sa to deje vďaka zapojeniu dorzomediálnej prefrontálnej kôry.
Pri empatii, v rámci ktorej rozoznávame súcit, starosť o druhého a motiváciu mu pomôcť, sú zapojené vrchné limbické štruktúry.
„Pri empatickom žiali je charakteristické aj to, že človek je tým, čo s niekým sprostredkovane prežíva, veľmi rozrušený, tým pádom mu nedokáže veľmi pomáhať. Napríklad keď vidí človeka so zranenou nohou, môže sám cítiť bolesť tej istej nohy. Vtedy sa zapájajú celkom iné časti mozgu ako pri súcite, a to senzomotorická a premotorická kôra.
Traumatizácia vplýva na menej oxytocínu
Dieťa potrebuje matku, ktorá naň láskyplne reaguje, aby sa naučilo chápať sociálne signály, dokázalo cítiť a rozvíjať dôveru. Vďaka tomu sa mu vyplavuje hormón oxytocín, známy aj ako hormón lásky, ktorý sa tvorí v hypotalame. Jeho úlohou je tlmiť stres, čiže znižovať hladinu kortizolu. Dieťa, na ktoré rodič reaguje láskyplne, sa do budúcna učí vytvárať zdravé vzťahy.
Keď však nie je vo vzťahu vytvorené bezpečie, dochádza k neistým typom vzťahových väzieb – vyhýbavej, zapletenej či ustrašenej -, v ktorých deti žijú v neistote a úzkosti, lebo sa na rodiča nemôžu úplne spoľahnúť. Buď preto, že na ich požiadavky reaguje raz láskavo, inokedy s hnevom, alebo ich často opúšťa, alebo na nich dokonca pácha emočné či fyzické násilie.
„Množstvo štúdií ukazuje, že ženy s neistými vzťahovými väzbami a ženy, ktoré boli zanedbávané v detstve, čo často ide ruka v ruke, majú znížené hladiny oxytocínu v tehotenstve, čo môže pôsobiť aj na ich plod,“ hovorí Natália Kaščáková.
„Aj zanedbávané a týrané deti, ktoré sa dostanú do adoptívnych rodín, mávajú znížené hladiny oxytocínu a nezvýšia sa im ani pri kontakte s adoptívnou matkou. Možno aj preto je niekedy také ťažké pomôcť adoptovanému dieťaťu, aby sa začalo vo vzťahoch cítiť bezpečnejšie.“
Ľudia, ktorí zažili traumatizáciu, dokonca reagovali s menším efektom, keď sa im vstrekol oxytocínový sprej na potlačenie stresovej reakcie, než osoby bez traumatizácie.
„Zrejme za to môže stíšenie génov pre oxytocínové receptory pri včasnej traumatizácii. V jej dôsledku je totiž v mozgu menej oxytocínových receptorov a oxyticín sa nemá na čo naviazať.“
Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphoto.com
Zjednodušene povedané, pre zdravý psychický vývoj dieťaťa je dôležitá jemnocitná výchova. To znamená, že rodič reaguje na potreby dieťaťa, odvracia od neho hrozby, poskytuje mu útechu a upokojenie v situáciách, keď to potrebuje. Ak sa rodič správa opačne, je to pre psychický vývoj dieťaťa rizikové. Nie vždy za to rodič môže. Jeho správanie môže byť podmienená genetickou výbavou, vlastným ťažkým detstvom, chronickým stresom či psychickou chorobou.
Nevhodné formy zaobchádzania s dieťaťom
Psychické týranie, zneužívanie aj zanedbávanie detí majú rozličné prejavy.
„Pri emočnom týraní rodičia hodnotia dieťa rôznymi negatívnymi vyjadreniami, tak mu dávajú najavo, že pre nich nie je dosť dobré, že ho odmietajú také, aké je. Za emočne týrané sa považujú aj deti, ktorých sa matka po pôrode zriekne a dá ich na adopciu.“
Emočné zanedbávanie je vymedzené tým, že rodič nedáva dieťaťu dostatok emocionálnej vrelosti, dotykov, pozornosti a nereaguje na jeho potrebu náklonnosti.
Fyzické zanedbávanie sa môže prejavovať nedostatkom ošatenia, stravy, základnej ochrany, poskytovania medicínskej starostlivosti aj možnosti vzdelania. Zvyčajne sú mu vystavené deti z chudobného prostredia, deti alkoholikov či ľudí závislých od iných drog, ktorí sa nedokážu pre svoje ochorenie postarať o dieťa.
„Emočného týranie aj zanedbávanie sa môže vyskytnúť aj v bohatých rodinách, keď rodičia nadmerne bazírujú na športovom, kognitívnom výkone alebo oboch, vyžadujú veľkú poslušnosť a ignorujú detské potreby. V predškolskom veku to môžu deti signalizovať poruchami správania, nadmernou trucovitosťou alebo, naopak, uzavretosťou a pasivitou. Môžu tiež trpieť úzkosťami, môžu mať problém rozpoznávať vlastné pocity aj pocity druhých.“
„Niekedy sa stáva, že vo vzťahu rodiča a dieťaťa dôjde k výmene rolí. Hovoríme tomu prentifikácia. Deje sa, keď dieťa zistí, že veci idú ľahšie, keď uteší mamu alebo otca, a tak sa spontánne stane „opatrovníkom“ rodiča. Túto skúsenosť môže človek neskôr prenášať do dospelých vzťahov. Znamená to, že je nadmerne opatrovateľský, často na úkor seba.“
Tieto nevhodné modely vzťahu rodiča a dieťaťa majú neurobiologický dopad.
„Prejavujú sa nedostatočným prepojením amygdaly s prefrontálnym kortexom, zhoršenou reguláciou pocitov, nadmernou vystresovanosť, zníženými koncentráciami oxytocínu v mozgu, zmenšeným hipokampom, ktorý spôsobuje zhoršenú pamäť a schopnosť učiť sa, a reaktívnou amygdalou.“
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Zistilo sa tiež, že deti vystavené nadmerným nadávkam a ponižovaniu majú zmenšené časti mozgu, ktoré sú dôležité pre sebahodnotenie a sebavnímanie.
„Pri fyzickom týraní rozlišujeme reaktívne a impulzívne násilie, ktoré je dôsledkom toho, že rodič nevie zregulovať svoje impulzy a berie správanie dieťaťa ako nejakú hrozbu. Môže sa potom cítiť vinný za to, že dal dieťaťu facku alebo naň bol fyzicky násilný, ale môže závažnosť toho, čo urobil, popierať.“
Pri inštrumentálnom agresívnom násilí ide o cielené používanie trestov s použitím predmetov chladného násilia. Takýto rodič verí, že bitkou skoriguje „chybné“ správanie dieťaťa, chýba mu ľútosť a empatia.
„Oba typy násilia majú vážne dôsledky. Pretože dieťa opakovane zažíva situácie ohrozenia, vyvíja sa uňho zvýšená ostražitosť. Jeho mozog sa prispôsobí ohrozujúcemu prostrediu.“
Dominuje emočné zanedbávanie
Sexuálne zneužívanie má veľkú variabilitu v intenzite a závažnosti.
„Môže ísť o sexuálne komentáre, neprimerané dotyky na intímnych častiach tela až násilný sexuálny styk. Ak sa odohrá jednorazovo, nie s blízkou osobou a dieťa má možnosť sa niekomu zveriť, najlepšie svojmu rodičovi, nemusí zanechať žiadne dôsledky.“
Extrémne silné dopady na mozog má opakované sexuálne zneužívanie najmä blízkymi dospelými. Kôra v mozgovej oblasti pre sexuálne funkcie môže byť stenčené, čo môže neskôr súvisieť so sexuálnymi disfunkciami. Ľudia, ktorí zažili tento druh sexuálneho násilia, často svoje spomienky naň vytesnia, ale niektorým sa môžu vyplaviť v neskoršom veku. V závislosti od typu traumatizácie lekári vidia aj zmeny v štruktúre a vo funkcii mozgu.
„U sexuálne zneužívaných žien zisťujeme asymetrickú stresovú odpoveď. To znamená, že majú extrémne silnú stresovú reakciu, mobilizuje sa im sympatikus, ale pritom sa im znížene vyplavuje kortizol, takže stres zvládajú horšie.“ Sexuálne zneužívaní ľudia majú aj väčšie riziko, že psychicky ochorejú.
„Podľa dotazníkového prieskumu, v ktorom sme porovnávali výskyt traumatizácie na Slovensku, v Česku a v Nemecku, je najrozšírenejšie emočné zanedbávanie.“ Zažila ho zhruba polovica ľudí vo všetkých spomínaných krajinách. Za ním nasledovalo fyzické zanedbávanie, potom emočné týranie, ďalej kombinovaná traumatizácia, fyzické týranie a na poslednom mieste sexuálne zneužívanie.“
Skúsenosti, a týka sa to aj tráum, sa opakujú v každej ďalšej generácii a vždy nanovo dochádza k ich epigenetickému programovaniu.
„Sú rodiny, v ktorých sa akoby dedilo násilné správanie či schopnosť budovať funkčné sociálne väzby. Vlastnosti sa môžu odovzdávať aj transgeneračným prenosom, ale ešte sa to skúma. Ide zrejme o to, že epigenetické zmeny priamo cez zmeny v zárodočných bunkách zdedí ďalšia generácia, čiže k epigenetickému programovaniu môže dochádzať už počas prenatálneho vývinu plodu.“
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Napríklad keď má tehotná žena vysoké hladiny kortizolu, dôvodom môže byť aj jej týranie v detstve, čo vplýva na jej plod, pretože placenta to nedokáže dostatočne odbúrať.
„Ale i vzorce správania sa opakujú, keď bol človek v detstve emocionálne zanedbávaný. Tento model môže opakovať vo vzťahu k svojmu dieťaťu. Štúdia s preživšími holokaustu, ktorí trpeli posttraumatickou stresovou poruchou, ukázala, že aj ich potomkovia mali vyššie riziko, že sa im táto porucha rozvinie a mali nižšie bazálne hladiny kortizolu. Podobne deti matiek, ktoré zažili sexuálne alebo telesné násilie, mali po vystavení sa nejakej traumatickej udalosti zníženú kortizolovú odpoveď a častejšie sa im rozvinula posttraumatická stresová porucha.“
Aj starostlivosť sa dedí
Nielen zanedbávanie, traumy a stres, ale i starostlivé rodičovské správanie sa prenáša z generácie na generáciu.
„V tomto smere je veľmi dôležitý oxytocín, ktorý umožní rodičom, že sa doslova zaľúbia do svojho dieťaťa. Podporuje to ich schopnosť byť naladený na dieťa, zrkadliť jeho potreby, utešovať ho, keď je treba, vydržať jeho niekoľko hodín trvajúci plač a zregulovať si svoje vlastné potreby. Gény pre oxytocínový receptor a stresový systém sa epigenetickými zmenami môžu vyjadriť rôzne. Pri starostlivom správaní sa zvyšuje počet receptorov pre oxytocín.“
Isto poznáte ľudí, ktorí napriek tomu, že zažili veľmi veľa negatívneho, dokážu dobre fungovať vo vzťahoch, v práci, majú dobrý vzťah k sebe a sú zdraví. V psychológii sa v súvislosti s nimi používa výraz resiliencia, čo znamená odolnosť, schopnosť vzdorovať nepriaznivým situáciám a prekonávať krízy.
„Ide o ľudí s dobre reagujúcou amygdalou, ktorá nie je ani príliš citlivá, ani príliš reaktívna, na základe čoho predpokladáme, že má dobré prepojenia s mediálnym prefrontálnym kortextom. Takí ľudia majú zrejme schopnosť vedome spracovávať svoje pocity a primerane situácii ich aj regulovať. Majú dobre funkčný stresový kortizolový systém, čiže kortizol sa im vyplavuje tak akurát. A majú tiež väčšie množstvo oxytocínových receptorov.“
Vďaka tomu dokážu druhým dôverovať, sú motivovaní byť vo vzťahu, dokážu sa v ňom upokojiť a uvoľniť. Keď zažívajú niečo zlé, nemajú problém zveriť sa niekomu blízkemu alebo vyhľadať adekvátnu pomoc a prijať ju,“ vymenúva psychiatrička Natália Kaščáková.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
„Podľa Minnesotskej longitudinálnej štúdie je bezpečná vzťahová väzba v raných rokoch dieťaťa základom pre dobrú resilienciu, čo potvrdzuje aj päťdesiat rokov výskumu zameraného na túto problematiku. Ukázalo sa, že ľudia, ktorí boli v detstve bezpečne naviazaní na svojich blízkych, zažívajú s rodičmi viac šťastia, cítia na rodičov menej hnevu, lepšie vychádzajú s priateľmi a majú s nimi pevnejšie vzťahy, sú s nimi schopní riešiť problémy, majú lepšie vzťahy so súrodencami, vyššie sebavedomie, vedia, že väčšina problémov má riešenie, dôverujú, že ich stretnú dobré veci, dôverujú ľuďom, ktorých milujú a vedia byť k okoliu milí.“
Psychická zraniteľnosť aj odolnosť môžu byť už v génoch
Psychiater a pediater W. Thomas Boyce hovorí o spojitosti medzi deťmi, ktoré nazýva deti púpavy a deti orchidey Jeho najznámejšia teória popisuje rozdelenie detí do spektra začínajúceho kvetom orchidea a končiacim kvetom púpava.
„Deti púpavy majú zrejme menej zraniteľnú povahu a zvýšené rezilientné gény. Zdá sa, že aj keď ich stretnú horšie veci, dokážu to zvládnuť lepšie než deti orchidey, ktoré majú nepriaznivé gény pre niektoré receptory alebo mohli zažívať viacej prenatálneho stresu. Deti orchidey môžu mať náročný temperament, môžu byť zvýšene dráždivé a ich autonómny aj kortizolový systém reaguje rýchlejšie na rôzne situácie. Pre deti orchidey je jemnocitné zaobchádzanie v raných rokoch života veľmi dôležité. Ale, samozrejme, dôležité je aj pre deti púpavy.“
Je veľa literatúry a príručiek na pomoc rodičom vo výchove. Overená je napríklad kniha Kruh bezpečného rodičovstva. V každom prípade, ak chcete vychovať zo svojho dieťaťa zdravú a odolnú osobnosť, oplatí sa nenechať výchovu len na svoju intuíciu a neuplatňovať v nej násilie. Pamätajte, že správanie rodičov najviac ovplyvňuje vývoj dieťaťa v období od jeho narodenia do jeho piatich narodenín a takisto počas puberty.
Zdroj: Inspire Academy
(GL)
