Pri popáleninách treba odumreté tkanivo odstrániť čo najrýchlejšie. Pomáhajú pri tom aj stonky ananásu.
Mladá študentka medicíny Nikola Ferančíková zamerala svoj výskum na liečbu hlbokých popálenín a na konferencii ŠVOČ sa so svojou prácou zaradila medzi víťazov. Pacientke s popáleninami na tvár aplikovala špeciálny prípravok, ktorý bol na Slovensku použitý po prvý raz. Boli sme zvedaví, ako by raz tieto zistenia mohli skvalitniť životy pacientov, a tak sme mladú študentku oslovili na rozhovor.
Čo sa v tele deje, keď dochádza k popáleniu?
Zjednodušene je popálenina úraz, ktorý vzniká pôsobením nadmernej tepelnej energie na tkanivá organizmu. Už pri teplote nad 55 stupňov Celzia dochádza k nezvratnému poškodeniu bielkovín (denaturalizácii) a odumieraniu buniek, čo vedie k nekróze (odumretiu) zasiahnutých tkanív. Rozsah poškodenia je tým väčší, čím vyššia je teplota a čím je dlhší čas jej pôsobenia na tkanivá.
Čo všetko oheň zasiahne? Je to len koža, alebo sú zranené aj hlbšie vrstvy?
Prirodzene, pri popálení je primárne zasiahnutá koža, v ťažších prípadoch aj pod ňou uložené štruktúry. Povrchové popáleniny, pri ktorých sú zasiahnuté len vrchné vrstvy kože, sú z klinického hľadiska menej závažné. Pri správne poskytnutej konzervatívnej liečbe sa hoja v priebehu niekoľkých dní, a to bez tvorby jaziev. Naopak, klinickým problémom ostávajú hlboké popáleniny, ktorých liečba je omnoho komplikovanejšia a ostávajú po nich trvalé následky v podobe jaziev. V prípade hlbokých popálenín dochádza k odumretiu hlbokých vrstiev kože, eventuálne aj hlbšie uložených tkanív. Odumreté tkanivá po hlbokom popálení ostávajú pevne spojené s okolitými nepoškodenými zdravými tkanivami. Nekrotické (odumreté) tkanivo je optimálnym prostredím pre množenie baktérií a iných mikroorganizmov. V popáleninovej rane je zdroj infekcie, ktorá sa postupne šíri aj na okolité zdravé tkanivá, čím sa pôvodné poškodenie rozširuje. V ťažších prípadoch môže dôjsť až k celkovej odozve organizmu na infekciu – rozvoju sepsy so zlyhaním orgánov, ktorá bola v minulosti najčastejšou príčinou úmrtia u popálených pacientov.
Môžeme povedať, že dnes už prežíva omnoho viac pacientov s hlbokými popáleninami?
Určite áno a tento počet sa zvýšil v povojnovom období. Práve v čase svetových vojen, kedy bolo veľké množstvo popálených obetí, sa spozorovalo, že ak sa odumreté tkanivo z rany chirurgicky odstránilo krátko po úraze, pacienti prežívali vo vyššej miere. Následne sa od 70-tych rokov stala nekrektómia (chirurgické odstránenie odumretých tkanív) zlatým štandardom v liečbe hlbokých popálenín. Problémom však je, že ním ostáva dodnes.
Chirurgická liečba popálenín má totiž aj významné nedostatky. Počas operácie dochádza k výrazným krvným stratám pacienta, ktoré musia byť často nahradené krvnými transfúziami. Akokoľvek zručný je chirurg, vždy sa pri operácii odstránia s odumretými tkanivami aj zdravé časti okolitých tkanív, ktoré by mohli mať regeneračnú schopnosť. Výsledkom je, že po každom chirurgickom odstránení nekrózy je nutná transplantácia kože z inej časti tela so zdravou kožou, a to aj v prípade, keď nebola pri úraze poškodená celá hrúbka kože.
Aký je najnovší postup odstraňovania odumretej kože?
V súčasnosti je na trhu dostupný nový typ včasného odstránenia nekróz z hlbokých popálenín. Ide o enzymatickú zmes na báze bromelainu získaného zo stoniek ananásu, ktorá už je aj na Slovensku registrovaná na použitie u dospelých pacientov. Z predchádzajúcich klinických štúdií bol preukázaný jej vysokoselektívny účinok – odstraňuje len odumreté časti tkanív, pričom zdravé okolité tkanivá ostávajú zachované. Touto metódou je možné zachovať na spodine popáleninovej rany dostatok zdravého tkaniva kože, vďaka ktorému sa môže aj hlboká popálenina hojiť spontánne, bez potreby transplantácie. To v praxi znamená, že pacient s hlbokou popáleninou nemusí byť po aplikácii enzýmu vždy operovaný.
Vy ste vo svojom výskume pozorovali popálené časti tváre. Prečo ste si vybrali práve tvár?
Z etických dôvodov sa, pochopiteľne, nový enzymatický prípravok v oblasti tváre netestoval. Až po jeho registrácii a preukázaní bezpečného použitia sa začalo uvažovať o jeho aplikácii aj v tvárovej oblasti. Nový enzymatický prípravok sľubuje zachovanie maximálneho možného množstva živých tkanív po odstránení nekrózy z miesta popálenia. Tvár je oblasť s bohatým prekrvením, preto sa regeneruje lepšie ako iné časti tela. Ak by sme teda vedeli na spodine zachovať po popálení tváre dostatok živého tkaniva kože, je predpoklad, že sa popálenina tváre zahojí bez transplantácie kože. Z toho dôvodu možno predpokladať aj lepší funkčný a estetický výsledok. V našom súbore pacientov bola doposiaľ len ojedinelá pacientka s hlbokou popáleninou tváre po výbuchu propán-butánovej bomby u nej doma v kuchyni. Rozhodli sme sa preto pre aplikáciu nového enzymatického prípravku na oblasť tváre, ktorá bola v prípade tejto pacientky na Slovensku realizovaná prvýkrát.
V tomto prípade sme využili ďalší benefit, ktorý nový enzým ponúka – aplikovať ho možno priamo na lôžku pacienta a na rozdiel od operácie nevyžaduje špecifickú prípravu. Po enzymatickom odstránení odumretých tkanív sme pacientke na popálené plochy aplikovali špeciálne prasacie kožné transplantáty. Väčšina popálených plôch sa pod nimi zahojila spontánne, oblasť tváre sa zahojila celá. Len malá časť na krku a rukách vyžadovala operačné riešenie, ktoré bolo odložené až do obdobia, keď už bola pacientka schopná podstúpiť operáciu.
Tieto správy znejú nesmierne pozitívne. Aká je budúcnosť vášho výskumu?
Mojou úlohou je teraz, keď už je prípravok registrovaný, rozšíriť jeho využitie aj na skupiny pacientov, ktorí boli z klinických štúdií vylúčení. Najmä u starších pacientov s viacerými pridruženými ochoreniami je každá operácia vysoko riziková. Rovnako je to aj prípade pacientov s poruchami zrážania krvi, ktorí strácajú počas operácie ešte väčšie množstvo krvi ako tí zdraví. Môj výskum zatiaľ stále nie je ukončený, naďalej mi pribúdajú do súboru noví pacienti. Štatisticky budem výsledky spracúvať až v budúcom roku a sama som zvedavá, či budú znamenať posun v liečbe popálenín alebo naopak, podporia klasický spôsob liečby.
Spracovala: Monika Hucáková pre Vedu na dosah
Foto: archív N. Ferančíkovej
Uverejnila: ZH