Cena za vedu a techniku v kategórii Osobnosť vedy a techniky bola udelená prof. MUDr. Milanovi Kokavcovi, PhD., MPH, za mimoriadny odborný, pedagogický a vedeckovýskumný prínos v oblasti ortopédie.
Prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD., MPH, je renomovaný a skúsený ortopéd, ktorý na Slovensku často ako prvý aplikuje nové vlastné i prevzaté operačné a liečebné metódy a snaží sa, aby boli dostupné detským pacientom tie najlepšie ortopedické výkony. Absolvoval študijné pobyty v Rakúsku, Českej republike, Izraeli, Dánsku, Taliansku a Veľkej Británii. Je prednostom Ortopedickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Národného ústavu detských chorôb (NÚDCH), námestníkom pre vedu a výskum NÚDCH a prezidentom Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti. Okrem toho je funkcionárom a členom významných domácich ako aj medzinárodných odborných spoločností a garantom špecializačného vzdelávania lekárov v odbore ortopédia. Má rozsiahlu prednáškovú a publikačnú činnosť. Pod jeho vedením tím lekárov vykonal na Slovensku niekoľko unikátnych operácií. Za svoju prínosnú činnosť získal viacero ocenení, napríklad v roku 2016 v rámci projektu Top inovácie v zdravotníctve za inovatívny prístup záchrany ruky.
Pri príležitosti udelenia významného ocenenia sme prof. Milana Kokavca požiadali o rozhovor.
M. BARTOŠOVIČOVÁ: V rámci Týždňa vedy a techniky ste získali Cenu za vedu a techniku 2018 v kategórii Osobnosť vedy a techniky. Čo pre Vás znamená toto ocenenie?
M. KOKAVEC: Ja som prekvapený a zároveň dojatý týmto ocenením. Nepatrím medzi klasických vedcov, ktorí sa venujú základnému výskumu. Trochu som privoňal k aplikovanému výskumu, s ktorým moja medicínska špecializácia súvisí. Pravdou ale je, že milujem technické zlepšenia, ktoré umožňujú včasnejšiu, bezpečnejšiu a kvalitnejšiu diagnostiku a liečbu úrazov a ochorení pohybového aparátu. Na rozdiel od iných medicínskych odborov je ortopédia špecializáciou, kde sú výsledky našej práce okamžite viditeľné – aj tie dobré, aj tie zlé. Samozrejme bez spolupráce s ostatnými špecializáciami v našej nemocnici, bez interdisciplinárnej spolupráce s ostatnými domácimi a zahraničnými pracoviskami, bez podpory vedenia nášho ústavu a Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, ale aj bez ústretovosti zdravotných poisťovní by sme mnohé operácie nemohli zrealizovať. Čiže ocenenie nepatrí len mne, ale všetkým zainteresovaným. Beriem ho ako výzvu k lepšej prepojenosti vedy s medicínskou praxou, čo možno dosiahnuť kreovaním biomedicínskych centier pri univerzitných nemocniciach a národných medicínskych ústavoch, ako je tomu v zahraničí.
Prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD., MPH, si prevzal ocenenie Osobnosť vedy a techniky 2018 z rúk ministerky školstva, vedy, výskumu a športu Martiny Lubyovej
M. B.: Aká je úroveň ortopédie na Slovensku v súčasnosti v porovnaní s obdobím, keď ste začínali?
M. KOKAVEC: Úroveň ortopédie bola vysoká už vtedy, keď som začínal. Veď už môj prvý učiteľ, profesor Huraj, bol autorom platničky z porcelánu a hliníka, ktorá slúžila na liečbu artrózy kolena a zostrojil aj vlastnú endoprotézu. Môj „ortopedický otec“ profesor Makai bol známy prácami o lymfatickom metastazovaní kostných nádorov a založil úžasnú spoluprácu s Centrom ortopedických vied v Mníchove pod vedením profesora Draenerta. Jeho nástupca a môj kolega profesor Rehák bol autorom niekoľkých patentov v USA na implantáty na korekciu skolióz. Spomínam aj na docenta Tkáčika, ktorý na našu kliniku prešiel zo Slovenskej akadémie vied a venoval sa biometrii, cievnym zmenám na končatinách po implantáciách endoprotéz a kolorometrii kostných novotvarov… Keď som začínal, nebolo k dispozícii také technické vybavenie ako je tomu dnes, bol však väčší priestor na improvizáciu a experimentovanie. Pamätám sa na úžas v očiach nemeckého renomovaného ortopéda, ktorý navštívil naše operačné sály a obdivoval zručnosť operatéra, ktorý osádzal jamku endoprotézy. K dispozícii bola len jedna veľkosť jamky a operatér prispôsoboval telo pacienta implantátu. Už v tom čase by v Nemecku chirurg do pacienta ani nezarezal, pokým by nemal k dispozícii najlepšie nástroje a všetky veľkosti implantátov. Keď sa operácia skončila, operatér dostal okamžite ponuku pracovať v zahraničí.
Prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD., MPH
M. B.: Čím si Vás získala ortopédia a konkrétne detská ortopédia?
M. KOKAVEC: Práve tým technickým zameraním a svojou históriou. Predchodcami dnešných ortopédov boli výrobcovia dláh, ortéz a protéz, ktorí liečili najmä deformity končatín a chrbtice, všeobecní chirurgovia, ktorí liečili najmä infekcie, a naprávači kostí (anglickí bone setters), ktorí liečili zlomeniny. Známa je železná protéza ruky nemeckého rytiera Goetza von Berlichingena, ktorého osud opísal v známej dráme Johann Wolfgang Goethe a ktorú zhotovili šikovní norimberskí umeleckí zámočníci. Najväčšie zviditeľnenie ortopédie nastalo v 20. storočí inauguráciou umelých kĺbových náhrad sirom Johnom Charnleym z Anglicka, opísaním princípov distrakčnej osteogenézy – predlžovania kosti ruským ortopédom Gavrilom Abramovičom Ilizarovom, zavedením artroskopie Kenijim Takagim v Japonsku alebo ultrasonografie bedrového kĺbu Reinhardom Grafom v Rakúsku. U všetkých týchto velikánov som obdivoval, že popri náročnej chlapskej práci na operačnej sále s kladivom, dlátom, pílkou, vŕtačkou či frézou, si najčastejšie v noci, našli čas na publikovanie výsledkov svojho výskumu. Kým dospelá ortopédia je zahltená najmä pacientmi s úrazmi a degeneratívnymi ochoreniami kĺbov, ortopéd v detskom veku rieši aj vrodené a vývojové ochorenia skeletu (dysplázia bedrového kĺbu, Pes equinovarus), operuje pacientov s neurologickými ochoreniami (detská mozgová obrna, rozštepy chrbtice a miechy), skoliózami, rozdielnou dĺžkou končatín či nádormi kostí. A to od novorodencov po dospelých jedincov.
M. B.: Na svojom konte máte množstvo unikátnych operácií, pri ktorých ste potvrdili svoju vysokú profesionalitu a odbornú zručnosť. Možno povedať, že k dosiahnutým výsledkom Vám pomohli aj odborné táže v zahraničí?
M. KOKAVEC: Určite mi pomohli pobyty v zahraničí. Najviac asi polročný pobyt v Izraeli. Byť pripravený znamená každodennú drinu a disciplínu, pre demokraciu nezostáva veľa priestoru. Na druhej strane som videl odvrátenú stránku demokracie v krajinách na západ od nás – keď inštrumentárka odíde v strede operácie od stola „lebo jej padla“, alebo keď chcete pacientovi po operácii naložiť sadru vás odoženú so slovami „toto nie je vaša práca, na to máme ošetrovateľa“. Po tomto som si začal oveľa viac vážiť svojich kolegov, ktorí na Slovensku pracovať zostali (aj keď pod nálepkou proletariátu v bielych plášťoch). V zahraničí som získal obrovské kontakty, ktoré nám pomohli inaugurovať najnovšie operačné techniky a materiály pre našich pacientov. V roku 2007 sme v Bratislave usporiadali prvý edukačný kurz detskej ortopédie pod gesciou EPOS-u (European Pediatric Orthopaedic Society) POSNA (Pediatric Orthopaedic Society of Northern America) a SOTS (Slovenská Ortopedická a Traumatologická Spoločnosť) a v tom istom roku sa spustili úžasné spoločné projekty. Najviac ma teší, že nielen na vlastnom pracovisku, ale aj inde na Slovensku mám svojich pokračovateľov a nasledovníkov.
M. B.: Môžete spomenúť niektoré nové technológie, ktoré používate na Ortopedickej klinike Lekárskej fakulty UK a Národného ústavu detských chorôb v Bratislave?
M. KOKAVEC: Už od spomenutého EPOS–POSNA kurzu v roku 2007 sa veľa zmenilo. Vbočenú konskú nohu – pes equinovarus sme začali liečiť skoro po narodení Ponsetiho metódou – sériou sadrovaní a zatvoreným predlžením Achillovej šľachy. Namiesto Ilizarovovho aparátu sme začali skrátenia končatín korigovať Taylorovým priestorovým rámom, ktorý vie upraviť nielen dĺžkovú diskrepanciu a uhlovú deformitu, ale aj rotačnú odchýlku. V súčasnosti, pokiaľ je to možné, používame do kosti zavedené zaistené klince, ktoré predlžujeme magnetom. Do liečby zhubných nádorov sme implementovali, v spolupráci s prednostom I. Ortopedicko-traumatologickej kliniky Lekárskej fakulty UK a UN, rastúce tumorózne endoprotézy, ktoré sa predlžovali najprv mechanicky, v súčasnosti elektromagneticky, čo znížilo náklady na opakované operácie a aj riziko infekcie v okolí implantátu. Do liečby benígnych nádorov – osteoid osteómov sme zaviedli radiofrekvenčnú abláciu, čo neoslabuje kosť a bolesť vymizne na druhý deň u 90 % pacientov.
Do liečby pakĺbov a agresívnych benígnych nádorov sme zaviedli transplantáciu ihlice na cievnej stopky v spolupráci s prednostom Kliniky plastickej chirurgie Lekárskej fakulty UK a UN. U pacientov so spastickou parézou sme zaviedli zatvorené predlžovania svalov na svalovo-šľachovom prechode, tzv. zatvorené fibrotómie, čo umožňuje skorú vertikalizáciu a návrat k mobilite do 3 až 5 dní po operácii. Do liečby plochých nôh sme zaviedli vstrebateľné implantáty z kyseliny mliečnej (u pacientov vo veku 8 až 12 rokov) a titanové implantáty (vo vyššom veku). Do liečby skolíoz boli zaradené implantáty s najvyššou pevnosťou a schopnosťou korekcie krivky. Po úrazoch kolena s poranením meniskov sa tieto už nevyberajú, ale šijú, pri poraneniach väzov vykonávame najrozličnejšie plastiky a zaviedli sme aj nové metódy na náhradu poškodenej chrupavky. Kolegovia sa ďalej venujú využitiu 3D tlače na náhradu straty kostného tkaniva, vstrebateľným materiálom na fixáciu zlomenín u detí a iným technikám a inováciám.
M. B.: Čomu sa najradšej venujete vo voľnom čase a čím si dobíjate energiu?
M. KOKAVEC: Mám rád vodné športy a turistiku, upokojuje ma pobyt v lese. Relaxujem pri dobrej hudbe a pri maximálnom strese hrám na klavíri.
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor. Aj v mene redakcie Vám blahoželáme k oceneniu.
Rozhovor pripravila a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: NCP VaT a z archívu prof. Milana Kokavca