Prof. Ing. Štefan Luby, DrSc., Dr.h.c., je významný slovenský vedec – fyzik, medzinárodne uznávaná osobnosť, úspešný manažér vedy, pedagóg, spisovateľ a popularizátor vedy. Pôsobí v Slovenskej akadémii vied, v rokoch 1995 – 2009 vykonával funkciu predsedu SAV. Titul profesora fyziky získal na Slovenskej technickej univerzite (STU), je nositeľom čestných doktorátov štyroch univerzít doma a v zahraničí.
V súčasnosti reprezentuje Slovensko v jednom z programových výborov hlavného európskeho vedeckého programu Horizont 2020. Vo svojej vedeckovýskumnej práci sa zaoberal polovodičmi, mikroelektronikou, lasermi, dnes sa venuje nanotechnológiám, osobitne senzorom plynov.
Štefan Luby (1941) pochádza z Bratislavy. V rokoch 1958 – 1963 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, odbor Fyzika pevných látok. Po ukončení štúdia pracoval rok na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach. Vedeckú ašpirantúru absolvoval v Elektrotechnickom ústave SAV v Bratislave, kde po získaní titulu CSc. pracoval ako vedecký pracovník. V roku 1982 získal vedeckú hodnosť DrSc. za prácu v odbore Elektronika a vákuová technika.
V Slovenskej akadémii vied pracuje od roku 1964. Bol riaditeľom Fyzikálneho ústavu SAV (1984 – 1992), 1. podpredsedom SAV (1993 – 1994), povereným predsedom (1994 – 1995) a v rokoch 1995 – 2009 predsedom SAV. Výraznou mierou ovplyvnil vývoj a smerovanie akadémie vied a zaslúžil sa o jej úspešný rozvoj. Po odchode z predsedníckeho postu sa ako fyzik opäť aktívne zapojil do výskumu nanovedy a nanotechnológií vo Fyzikálnom ústave SAV v Bratislave, kde pôsobí dodnes.
Vo vedeckom výskume sa zaoberá fyzikou polovodičov, kovov, elektronických súčiastok, laserovou technikou a röntgenovou optikou, nanovedami a nanotechnológiami. Výsledky svojej práce prezentoval na svetových a európskych vedeckých podujatiach. Bol zodpovedným riešiteľom viacerých domácich a medzinárodných projektov. Venuje sa tiež riešeniu strategických otázok civilnej bezpečnosti. Významnú spoluprácu rozvinul s Univerzitou Salento v Taliansku a Univerzitou Bielefeld v Nemecku.
Prof. Štefan Luby je čestným doktorom univerzít Salento (Taliansko), Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne. Bol prezidentom Federácie európskych akadémií All European Academies, Central European Academy of Sciences and Arts. Je viceprezidentom Európskej akadémie vied a umení v Salzburgu a predsedom redakčnej rady Encyklopédie Beliana. Podieľa sa na jej tvorbe. Od roku 1971 je príslušníkom Nadácie Alexandra von Humboldta. Od roku 2004 je členom Učenej spoločnosti SAV a ďalších domácich i zahraničných organizácií a vedeckých spoločností.
Získal vyše 80 ocenení a medailí, medzi nimi sú napr. Humboldtova medaila (1995), De scientia et humanitate optime meritis, Akadémia vied ČR (2001), Kríž 1. triedy prezidenta SR (2003), štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy (2005), Zlatá medaila SAV 2006, Cena SAV za budovanie infraštruktúry (2011, člen kolektívu) a ďalšie. Má rozsiahlu publikačnú činnosť. Je autorom vyše 400 vedeckých publikácií, ôsmich patentov, autorom a spoluautorom 5 odborných kníh a skrípt. Je tiež autorom pätnástich kníh literatúry faktu, ktoré vyšli vo Vydavateľstve SAV VEDA. Zaoberal sa v nich osobnosťami vedy a uverejnil v nich svoje vedecké cestopisy. V jednej z nich spracoval aj portrét Aurela Stodolu. Vydal tri zbierky aforizmov a bonmotov. Známa je najmä trilógia Moji intelektuáli I. – III.
M. BARTOŠOVIČOVÁ: Pán profesor, môžete nám v úvode priblížiť pôvod a študentské roky Aurela Stodolu?
Š. LUBY: Aurel Stodola, rodák z Mikuláša (1859), sa narodil v rodine garbiara v dome na dnešnej Ulici 1. mája, kde má pamätnú plaketu. Študoval v Levoči a Košiciach a vysokoškolské vzdelanie získal v Budapešti, v Berlíne, na slávnej Federálnej vysokej škole technickej v Zürichu, ale aj na parížskej Sorbonne. Boli to v tej dobe univerzity, na ktorých vyrastala generácia popredných slovenských intelektuálov. Vďaka osvietenej rodinnej filozofii vzdelanie dostali aj ďalší synovia a vnuci, preto dnes slovenské a v prípade Aurela i svetové encyklopédie uvádzajú heslá Aurel Stodola, slovenský strojný inžinier a profesor teoretickej a aplikovanej mechaniky, právnik Emil Stodola, ktorý okrem iného zakladal dodnes vychádzajúci časopis Právny obzor, podnikateľ a diplomat Kornel Stodola a dramatik, národný umelec Ivan Stodola. Svojho času som napísal úvahu aká je genéza získania Nobelových cien. V prvom rade je to vzdelanie na špičkových univerzitách, potom pôsobenie v kvalitných kolektívoch a vplyv veľkých osobností, akou bol v prípade Stodolu Hermann Helmholz. Stodola síce túto cenu nezískal, lebo v technických vedách sa neudeľuje, ale patrí do kategórie nobelistov.
M. B.: Kde pôsobil po absolvovaní štúdia a čím sa zaoberal vo svojej vedeckovýskumnej činnosti?
Š. LUBY: Po ukončení štúdia pracoval v Prahe (Ruston a spol.), zaoberal sa výpočtami parných strojov, vodných turbín a kompresorov. V Prahe žil so svojou manželkou Darinou, taktiež rodáčkou z Liptovského Mikuláša. Mali dve dcéry – Elenu a Oľgu. Rozhodujúcim zlomom v ich živote bol rok 1929, keď Aurela povolali na jeho alma mater do Zürichu. Ako 33-ročný sa stal profesorom, vybudoval laboratóriá a zaslúžil sa o rozkvet univerzity, ktorá sa dnes v rebríčkoch svetových techník umiestňuje v prvej desiatke alebo aj päťke. Treba však povedať, že veľkosť Aurela Stodolu nespočíva v povolaní na takúto školu, veď v tej dobe ani medzinárodné rebríčky univerít neexistovali, ale v tom, že pomohol univerzitu na túto pozíciu dostať. Rezervovaní Švajčiari si Stodolu vážia, pomenovali po ňom ulicu, napísali publikácie, organizujú výstavy, zaraďujú ho medzi profilujúce osobnosti školy, kde sa to hemží menami A. Einstein, W. Pauli či P. Debye. Známa firma Brown&Boveri ho nazvala otcom parných turbín.
M. B.: V čom spočíva prínos profesora Stodolu v oblasti svetovej techniky?
Š. LUBY: Aurel Stodola nevynašiel parné a plynové turbíny, rovnako ako J. Watt nevynašiel parný stroj. Ale obaja významne prispeli k tomu, že uvedené zariadenia sa dostali nad úroveň, ktorou vyvolali raketový pokrok techniky, ktorý vyústil do priemyselnej revolúcie. Udelením Wattovej medaily sa A. Stodola začlenil do kohorty priekopníkov, akými boli v automobilizme H. Ford a S. Honda, v letectve F. Whittle a I. Sikorsky, v kozmickej technológii R. Heacock, a i. Z tohto hľadiska sa Wattova medaila dostáva do podobnej polohy ako Fieldsova medaila určená pre svetových matematikov. A. Stodola svoje učenie zhrnul v praktickej pomôcke – Mollierovom entropickom diagrame pary, v opakovane vydávaných knihách, ktoré sa stali v jeho odbore základnými zdrojmi informácií, v patentoch umelých končatín, ale aj v konštrukcii prvého tepelného čerpadla.
M. B.: Čím Vás osobne Aurel Stodola zaujal?
Š. LUBY: S Aurelom Stodolom som sa „zblížil“, keď som ako vedecký sekretár SAV spolu s prof. Norbertom Szuttorom v roku 1988 organizoval prevoz telesných pozostatkov Aurela a manželky Dariny z Zürichu na Slovensko. Na cintoríne, kde boli pochovaní, sa vyčerpali v závete vyhradené financie na udržiavanie hrobového miesta a kancelár univerzity nás informoval, že oni na takéto výdavky nemajú stanovené fondy. Bola to celonárodná akcia a transport urien z poverenia vlády zabezpečila Slovenská akadémia vied. Uvažovalo sa s pochovaním na Národnom cintoríne v Martine, ale nakoniec sa zvolil Vrbický cintorín v Liptovskom Mikuláši. Stodolovci tu dnes odpočívajú na miestnom Slavíne spolu s M. M. Hodžom, M. Rázusovou-Martákovou a ďalšími osobnosťami.
Druhým faktorom bolo, že ako predseda akadémie vied som bol často konfrontovaný s potrebou hodnotiť našich vedcov v medzinárodnom kontexte, či už to boli osobnosti pôsobiace v zahraničí alebo doma. Mal som o tom aj prednášky a v jednej z nich som sa na konferencii v Liptovskom Mikuláši priklonil k tomu, že spomedzi našich zahraničných vedcov, medzi ktorými som zvažoval J. Fehera, L. Rotha, J. Lichardusa a iných, sa mi na prvú priečku dostal Stodola. Máme síce aj štyroch nobelistov slovenského pôvodu, D. D. Osheroffa, R. F. Furchgotta, D. C. Gajduseka a H. D. Politzera, ale tí sa už narodili v zahraničí. A ako prvý mi Stodola vyšiel aj v porovnaní s našimi domácimi vedcami, na ktorých sme hrdí, ale tu bolo treba vziať do úvahy, že spôsob hodnotenia vedy sa v čase informačnej revolúcie výrazne zmenil. Čo však ostalo je originalita poznatkov a ich spoločenský a inovačný dosah.
M. B.: Aký je hlavný odkaz Aurela Stodolu vo vzťahu k súčasnosti?
Š. LUBY: Veda je tvrdé remeslo, významný je prienik teórie a experimentu, veda je nad politikou a nie naopak, potrebujeme vizionárov a ak pôsobíme v zahraničí, nesmieme zabúdať na návrat domov a na prospech vlasti.
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.
Rozhovor pripravila a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Zdroj foto: NCP VaT
Aurel Stodola – majster techniky
ČLÁNKY o AURELOVI STODOLOVI na portáli VEDA NA DOSAH / #AUREL STODOLA