Genetici analyzovali DNA v kostiach veľrýb, ktoré lovci začiatkom 20. storočia vyhodili cez palubu. Zistili, že lov vyhubil materské línie zvierat.
Ostrov Južná Georgia je miestom, kde sa uchovali tisíce veľrybích kostí. Sú svedectvom krutého lovu morských obrov na prelome 19. a 20. storočia a v prvej polovici 20. storočia. Zdroj: Oregonská štátna univerzita, Foto: Scott Baker, Inštitút morských cicavcov
Komerčný lov veľrýb v 20. storočí zdecimoval populácie týchto živočíchov a zrejme mal aj trvalý vplyv na genetickú rozmanitosť dnes žijúcich veľrýb, ukazuje nový výskum Oregonskej štátnej univerzity.
Len v 20. storočí lovci veľrýb zabili na južnej pologuli viac ako dva milióny zvierat. V dôsledku toho sa populácie veľrýb zmenšili a dodnes sa celkom neobnovili. Lov morských cicavcov znížil aj genetickú rozmanitosť zvierat, ako uvádza skupina výskumníkov okolo biologičky Angely Srembovej a Scotta Bakera z Oregonskej štátnej univerzity v časopise Journal of Heredity.
Výskumník Scott Baker z Oregonskej štátnej univerzity s veľrybími kosťami na ostrove Južná Georgia. Zdroj: Oregonská štátna univerzita, Foto: Scott Baker, Inštitút morských cicavcov
Táto práca je príležitosťou na rekonštrukciu histórie veľrybích populácií a môže nám pomôcť pochopiť, čo sa skutočne stratilo v dôsledku masového lovu veľrýb.
Scott Baker, morský biológ
Dedičstvo po lovcoch veľrýb
Dôkazy o love veľrýb sú na ostrove všadeprítomné v podobe tisícov veľrybích kostí, z ktorých mnohé majú sto a viac rokov. Rybári ich kedysi vyhodili počas spracovávania ulovených zvierat. Vďaka tomu, že je na ostrove relatívne chladno – teploty sa počas roka pohybujú okolo nuly –, sa genetický materiál v kostiach uchoval, hoci boli desaťročia vystavené vplyvom počasia.
Ako uvádza Srembová, Baker a ich výskumný tím, prví lovci veľrýb vyplávali na vzdialený ostrov v roku 1904. V tých časoch sa zvyšky, ktoré zostali po pitvaní zvierat, vyhadzovali do mora. Tento postup rybári aplikovali približne do roku 1921. Neskôr začali lovci spracovávať všetky časti ulovených morských cicavcov. More tieto dôkazy hromadného hubenia veľrýb vyplavuje na breh, a tak dnes pobrežie ostrova lemujú tisíce veľrybích kostí.
Veľrybia kosť na ostrove Južná Georgia. Zdroj: Oregonská štátna univerzita, Foto: Bob Pittman, Inštitút morských cicavcov
Populácia veľrýb v južnej časti Atlantického oceánu sa po zastavení komerčného lovu v šesťdesiatych rokoch začala obnovovať. V okolí Južnej Georgie sú však stavy veľrýb stále nízke. Toto zistenie podľa spoluautora štúdie Scotta Bakera, riaditeľa Inštitútu morských cicavcov Oregonskej štátnej univerzity, nasvedčuje tomu, že miestne populácie veľrýb boli vinou rybolovu v podstate vyhubené.
Počet veľrýb, ktoré sa v súčasnosti vracajú do tejto oblasti, stále nie je veľký, zdá sa však, že opäť objavujú tento biotop.
Južná Georgia je odľahlý ostrov, vzdialený asi 1 300 kilometrov juhovýchodne od Falklandov, na ktorom sa nachádzalo niekoľko veľrybárskych staníc. Tie fungovali od prelomu 19. a 20. storočia do šesťdesiatych rokov 20. storočia. Za vyše 60 rokov bolo na celej južnej pologuli zabitých viac ako 2 milióny veľrýb, z toho 175 000 v blízkosti Južnej Georgie.
Svedectvo ukryté v kostiach
Aby vedci lepšie pochopili, ako lov veľrýb ovplyvnil genetickú diverzitu súčasnej veľrybej populácie, rozhodli sa pre výskum vzoriek kostí vráskavca obrovského, dlhoplutvého a vráskavca myšoka, ktoré sa nachádzajú na pobreží ostrova Južná Georgia v južnej časti Atlantického oceánu. Porovnanie s genetickými údajmi dnes žijúcich veľrýb ukázalo, že zvieratá mali pred viac ako sto rokmi viac materských línií.
Srembová z kostí morských cicavcov extrahovala mitochondriálnu DNA, ktorú môžu svojim potomkom odovzdať len matky. Vedkyňa identifikovala najmä tri druhy, a to vráskavca obrovského (Balaenoptera musculus intermedia), vráskavca dlhoplutvého (Megaptera novaeangliae) a vráskavca myšoka (Balaenoptera physalus).
Biologička Angela Srembová počas práce v laboratóriu. Zdroj: Oregonská štátna univerzita, Inštitút morských cicavcov
Výskumom zistili aj to, že genetická diverzita jadrovej DNA zostala relatívne stabilná, pri populácii vráskavca obrovského a dlhoplutvého však zaznamenali stratu materských genetických línií. V prípade vráskavcov myšokov nemali americkí vedci k dispozícii dostatok súčasných dát, s ktorými by mohli údaje porovnať.
Materská genetická línia
„Materská línia sa často spája s kultúrnymi spomienkami zvierat, ako sú miesta kŕmenia a výchova potomstva, ktoré sa prenášajú z jednej generácie na druhú,“ uviedla hlavná autorka štúdie Angela Srembová, ktorá výskum uskutočnila v rámci doktorandského štúdia na Inštitúte morských cicavcov Oregonskej štátnej univerzity.
Vymiznutím materskej línie sa pravdepodobne stratia aj tieto znalosti.
„Keďže niektoré druhy veľrýb sa môžu dožiť až sto rokov, existuje možnosť, že niektoré z dnešných veľrýb žili ešte počas éry komerčného lovu,“ povedala Srembová. Ich smrť tak bude znamenať ďalšiu stratu materských genetických línií. „Toto poznanie ešte viac zdôrazňuje dôležitosť zachovania genetických informácií žijúcich veľrýb,“ dodala.
Podľa Srembovej je pozoruhodné, že tieto druhy prežili. „Nevieme, čo sa môže zmeniť o ďalších sto rokov. Aby sme vedeli zmerať zmeny, ktoré sa dejú teraz, musíme poznať minulosť.“
Zdroj: Oregon State University, Spektrum.de
(zh)
