Úhory fascinujú ľudí od Aristotela. Dodnes ich nik nevidel páriť sa

Matúš Beňo

Rozmnožovanie úhorov nedávalo spávať ani Sigmundovi Freudovi.

Napriek snahám siahajúcim do staroveku ešte nik nevidel úhory páriť sa. Zdroj: iStockphoto.com

Napriek snahám siahajúcim do staroveku ešte nik nevidel úhory páriť sa. Zdroj: iStockphoto.com

Máloktorý tvor je tak veľmi posadnutý skúmaním rozmnožovania iných živočíchov ako človek. Máloktorý živočích tak veľmi odmieta odhaliť toto tajomstvo ako úhor.

Hadom podobné zvieratá skúmali ľudia minimálne od čias Aristotela v štvrtom storočí pred naším letopočtom, no dodnes žiadneho neprichytili pri rozmnožovaní. Celé stáročia verili v úplne nevedeckú predstavu, že vznikajú z ničoho, len tak. Nič lepšie ani nemali, pretože vzdelanci neúspešne pátrali po rozmnožovacích orgánoch úhorov. Vedeli len, že staré jedince na jeseň putujú do morí a zmiznú, aby sa začiatkom jari zjavilo pri pobreží množstvo malých sklovitých jedincov. Bolo to až začiatkom 20. storočia, keď sa vedci a bádatelia začali dozvedať aspoň toľko, aby mali o živote týchto klzkých živočíchov akú-takú predstavu, ktorá by bola vedecká.

Bádanie po živote úhorov má všetko, čo má správny príbeh mať: dlhoročné tajomstvo, odhodlanie hlavných účastníkov, dokonca aj Sigmunda Freuda či snahu o jeho záchranu.

Veľkosť populácií žijúcich v miernom pásme totiž za posledné desaťročia zásadne klesla, úhor európsky (Anguilla anguilla) už patrí ku kriticky ohrozeným druhom. Ľudská posadnutosť skúmaním rozmnožovania by mu teda mohla pomôcť.

Spontánny vznik z bahna

Rozmnožovanie úhorov trápilo prinajmenšom už starovekých Grékov. Hoci vtedy vedeli, že ryby kladú vajíčka, žiadne, ktoré by patrili týmto hadovitým živočíchom, nenašli. A tak sa obrátili na nadprirodzeno. Aristoteles im pripísal prekvapivý pôvod – vznikajú spontánne z bahna. Domnienka sa môže zdať smiešna a absolútne nevedecká, no filozof sa k nej dopracoval na základe predpokladov a pozorovaní.

„Niet o tom pochýb, pretože po daždi sa objavili v bahnistých jazerách, z ktorých odtiekla všetka voda a zmizlo bahno. No nikdy sa neobjavujú ani na suchých miestach, ani v stále plných jazerách, a to preto, že ich živí dažďová voda,” píše Aristoteles vo svojej knihe História zvierat.

V tomto diele sa pokúšal kategorizovať všetky živočíchy. Sledoval ich, opísal ich telá, ako žili, ako sa množili či ako sa správali. Pri úhoroch sa neopieral iba o pozorovania z jazier po daždi, ale aj o pitvy.

„Po rozpitvaní sa nezdá, že by v sebe niesli orgány, ktoré by produkovali vajíčka alebo mlieč (rybie spermie, pozn. red.),” píše ďalej Aristoteles. „Takto sa množia úhory,” uzatvára kapitolu venovanú rozmnožovaniu týchto živočíchov.

Z nášho pohľadu už smiešne staroveké predpoklady Aristotela však neboli jediné svojho druhu. Filozof Plínius Starší si zas myslel, že úhory sa rozmnožujú pri trení sa o kamene, keď strácajú časti svojho tela, z ktorých sa neskôr vyvinie nový jedinec. V starovekom Egypte si zas mysleli, že sa rodia, keď slnko ohreje Níl.

Úhor európsky vo vode. Zdroj: iStockphoto.com

Úhor európsky vo vode. Zdroj: iStockphoto.com

Na scénu prichádza Freud

Myšlienky o spontánnom zrodení sa z ničoho sa ujali a vytrvali celé stáročia. Debata o tom, ako úhory vznikajú, sa znovu rozprúdila až začiatkom 18. storočia.

V roku 1707 v talianskom meste Comacchio pri Jadranskom mori chirurg menom Sancassini rozpitval úhora a našiel čosi, čo považoval za rozmnožovacie orgány a vajíčka. Vtedajší prírodopisci si nálezom neboli istí, lebo dovtedy nič také nik nevidel.

Odpoveď prišla až o ďalších sedemdesiat rokov a opäť bol v centre pozornosti úhor z okolia Comacchia. Dostal sa do rúk prírodovedca Carla Mondiniho, ktorý v ňom našiel samičie rozmnožovanie orgány s vajíčkami. Zároveň podľa neho orgán, pre ktorý sa sporili vedci pred toľkými rokmi, bol len prasknutý mechúr.

Chýbala už len druhá časť skladačky v podobe samčích rozmnožovacích orgánov – semenníkov. A tú sa podujal hľadať nik iný než Sigmund Freud o takmer sto rokov neskôr. Chcel byť totiž tým, kto nájde odpoveď na dlhoročnú záhadu.

Keď prišiel v roku 1876 do talianskeho Terstu pri Jadranskom mori, začal v prístave skupovať vylovené úhory najprv po desiatkach, potom po stovkách. Doma ich pitval deň čo deň, jeden po druhom v snahe nájsť semenníky. Avšak na žiadne nenarazil.

„Moje ruky sú poškvrnené bielobou a červenou krvou z morských živočíchov. Keď zavriem oči, vidím len jagavé mŕtve tkanivo, ktoré ma straší v snoch, pričom dokážem myslieť len na zásadné otázky, ktoré idú ruka v ruke so semenníkmi a vaječníkmi – tie všeobecné a univerzálne otázky,” napísal v liste priateľovi podľa magazínu The New Yorker.

Freud nakoniec priznal prehru a vydal sa hľadať odpovede na otázky sexuality inde.

Úhor sa mení

Na ďalšie zistenia svet nemusel čakať ďalších sto rokov. Dôvod, prečo Freud nič nenašiel, sa začal vyjasňovať koncom 19. storočia. Vedci postupne objavili, že úhor v priebehu života prechádza štyrmi metamorfózami, keď sa mu telo mení, aby splnilo istú funkciu. Rozmnožovacie orgány sa prvýkrát objavia až ku koncu života.

Kým sa tak stane, má úhor podobu malého priesvitného vŕbového listu s veľkými čiernymi očami. Ešte na konci 19. storočia vedci považovali túto podobu za samostatný druh Leptocephalus breviostris. Domnienku vyvrátili talianski vedci Giovanni Battista Grassi a Salvatore Calandruccio po tom, čo porovnali ich anatómiu so sklovitými úhormi, ktoré sa na jar objavovali pri európskom pobreží. Vďaka porovnaniu zistili, že ide o prvú metamorfózu úhora európskeho. Nebolo to jediné prekvapenie, na vlastné oči videli premenu larvy na sklovitého úhora. Grassi sa zároveň domnieval, že úhory sa liahnu v Stredozemnom mori, lebo larvy nikde inde nevideli.

Stovky sklovitých úhorov. Zdroj: iStockphoto.com

Stovky sklovitých úhorov. Zdroj: iStockphoto.com

Za čoraz menšími úhormi

Všetko sa zmenilo v roku 1904, keď dánsky biológ Johannes Schmidt ulovil jednu larvu pri Faerských ostrovoch medzi Škótskom a Islandom. Bolo to po prvýkrát, keď niekto videl larvu úhora mimo Stredozemného mora. Zároveň si však uvedomil jednu vec. Larva mala viac ako sedem centimetrov. Bola tak len o niečo menšia ako tie, ktoré ulovili v Stredozemnom mori. Veľkosť tiež znamenala, že larvy už nejaký čas žili a vyliahli sa dávnejšie. Potreboval teda nájsť menšie jedince.

Schmidt strávil ďalších takmer dvadsať rokov veľmi pomalým pátraním v Atlantickom oceáne. Najprv brázdil okolo celého európskeho pobrežia, potom smerom do severného Atlantiku, neskôr stočil kurz na západ k Newfoundlandu. Celý čas za sebou jeho loď ťahala vlečné siete v snahe nájsť čoraz menšie larvy.

Bola to mravčia robota, ktorá zahŕňala merania dĺžok lariev, ich opis či zaznamenanie zemepisnej polohy, kde ich vylovili. V sieťach sa postupne začali objavovať čoraz menšie larvy. Mapovanie sa trochu podobalo na hru lodičky, v ktorej sa hráči snažia zúžiť hracie pole a zistiť polohu súperových lodí. Schmidtovi sa to nakoniec podarilo a našiel miesto, kde mali larvy sotva pár milimetrov.

„Podarilo sa nám, čiastočne pred vojnou a čiastočne po vojne, vykonať prieskum väčšej časti miernych vôd Atlantiku a otázku, kde sa rodia úhory, môžeme z hlavnej časti zodpovedať,” píše Schmidt v úvode svojho článku z roku 1923 v časopise Nature.

Mapa Johannesa Schmidta, podľa ktorej vystopoval pôvod úhorov do Sargasového mora.

Mapa Johannesa Schmidta, podľa ktorej vystopoval pôvod úhorov do Sargasového mora. Línie označujú hranice vôd, v ktorých sa vyskytovali úhorie larvy určitej veľkosti. Zdroj: doi: 10.1038/111051a0

More v mori

Dánsky biológ vystopoval pôvod úhorov do Sargasového mora v severozápadnej časti Atlantiku blízko Bermúd. Toto more nemá žiadne pevninské ohraničenie, obmývajú ho len morské prúdy – Golfský, Severoatlantický, Severný rovníkový a Kanársky.

Úhor európsky nie je pritom jediný, ktorý putuje do Sargasového mora. Rozmnožovať sa sem „chodí” aj úhor americký (Anguilla rostrata). Hoci Schmidt našiel odpoveď na dávnu otázku, objavili sa hneď ďalšie. Prečo je práve tým jediným miestom rozmnožovania veľmi slané Sargasové more plné rias, podľa ktorých dostalo meno? Ako larvy vedia, kam sa majú vydať? A možno najdôležitejšia znie: Ako vyzerá rozmnožovanie?

Od Schmidtových čias sa technológia pohla obrovskými krokmi vpred, no stále ešte nik nevidel tieto živočíchy pri čine. Máme len domnienky.

Po niekoľkotisíckilometrovej púti do Sargasového mora sa obrovské húfy úhorov vrtia v temnote mora. Samce vypúšťajú spermie, samice náhodou nakladú vajíčka. Hneď potom dospelé jedince zrejme zahynú. Keď sa sploštené larvy vyliahnu, majú len niekoľko milimetrov – to je prvá metamorfóza. Na ceste k svojmu budúcemu životnému priestoru im pomáhajú morské prúdy, pričom púť môže trvať aj tri roky. Za ten čas rastú a keď dorazia k pobrežiu, prebieha druhá metamorfóza na sklovité úhory. V takejto podobe sa presúvajú do riek a začínajú sa prispôsobovať životu v sladkej vode. Prebieha ich tretia metamorfóza, tentoraz na podlhovasté živočíchy so žltým sfarbením. Vo vodných tokoch plávajú, kým si nenájdu vhodné miesto, na ktorom prežijú celé roky. V určitej chvíli však pocítia túžbu rozmnožovať sa – nevedno, čo ju spôsobuje – a prechádzajú poslednou premenou. Vyvinú sa im rozmnožovacie orgány a telá sa prispôsobia nadchádzajúcej vyčerpávajúcej púti.

Pomalé odkrývanie

O tejto ceste domov sa dozvedáme iba po malých kúskoch. Hoci máme k dispozícii vysielače, dostať ich na úhory vôbec nie je jednoduché, nehovoriac o tom, že ich môžu ľahko stratiť alebo ich uloví predátor. Výskum z roku 2016 v časopise Science Advances však priniesol nové zistenia. Vedci označili 707 úhorov európskych vysielačmi. Hoci prišli o absolútnu väčšinu z nich, pretože ich ulovili predátory, vyše osemdesiat prežilo. Vedci z údajov vytvorili určitý obraz.

Úhory migrovali od západného pobrežia Európy smerom na portugalské Azory až k Sargasovému moru, čo je viac ako päťtisíc kilometrov. Kým niektoré preplávali za deň iba tri kilometre, iné prekonali až 47 kilometrov. Cez deň plávajú hlbšie, v noci sa zas presunú bližšie k hladine. Taktiež sa zdá, že kým niektoré úhory dorazia do Sargasového mora veľmi rýchlo, iné priplávajú až na ďalšiu páriacu sezónu.

Práve takýto výskum raz môže pomôcť pri odhalení tajomstiev tohto klzkého tvora.

Zdroje: Archív Nature (1, 2, 3), magazín The New Yorker, The Conversation, JSTOR,

Operačný program MSSR

Investícia do Vašej budúcnosti
Tento projekt je podporený z Európskeho fondu regionálneho rozvoja

Táto webová stránka vznikla vďaka podpore v rámci Operačného programu Integrovaná infraštruktúra pre projekt: Podpora národného systému pre popularizáciu výskumu a vývoja
(kód ITMS: 313011T136), spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.