RNDr. Cyril Rajnák, PhD., PhD. je Vedcom roka 2019 v kategórii mladý vedecký pracovník. Venuje sa štúdiu nových magnetov na báze molekúl, ktoré môžu hrať kľúčovú úlohu v budúcich hi-tech úložných zariadeniach. Mohol ostať v cudzine, kde sú pre rozvoj vedy lepšie podmienky, ale cítil potrebu vrátiť Slovensku to, čo doňho vložilo.
Cyril Rajnák v laboratóriu počas spolupráce s Nottinghamom. Zdroj: Archív CR
Čo by ste odkázali mladým ľuďom so záujmom o vedeckú kariéru? Môžu od nej očakávať vedecké a ľudské naplnenie?
Nie je nad ten pocit, keď prídete s niečím novým, s čím prispejete k rozvoju svojej vednej disciplíny a vedy ako takej. Pokojne to môže byť aj niečo malé, napríklad nová zlúčenina zložená len z pár atómov. Mnohokrát práve v zdanlivo triviálnych látkach nachádzame úžasné veci. Človeka to naplní radosťou, hrdosťou, ale aj pokorou. Bežne počujem, ako ľudia frflú, že to, čo robia, ich nebaví. Ja mám to šťastie, že ma práca napĺňa a obohacuje. Skúsenosť mi hovorí, že ľudí, ktorí sa rozhodnú študovať prírodné vedy, sú väčšinou do istej miery ich fanúšikmi, a túžia po poznaní. Možno niekoho na začiatku nadchnú „nasvietené“ laboratóriá v kriminálkach, iného fascinuje zmena skupenského stavu. Potom je už na nás, vedeckovýskumných pracovníkoch a pedagógoch, aby sme potenciál, ktorý v nich drieme, skúsili odomknúť. No a či príde k vedeckému a ľudskému naplneniu, závisí do veľkej miery aj od prístupu jednotlivca.
Musí byť vedec svojím výskumom posadnutý?
Veda a výskum sú ako beh na dlhé trate. Musíte mať pre ne vášeň aj disciplínu. A hlavne musíte cítiť, že to je to, čomu sa chcete v živote venovať.
Venujete sa koordinačnej chémii, ktorá leží na pomedzí organickej a anorganickej chémie. Čím vás zaujala práve táto oblasť?
Pre každého vedca je tá jeho oblasť naj. Síce nehľadám liek proti rakovine, ale aj v tejto mojej oblasti cítim, že môžem spraviť niečo pre pokrok vedy.
Ako ste prišli na to, že práve táto oblasť by vás bavila?
Ako každého študenta ma niektoré predmety bavili a niektoré boli, nazvime to, v centre mojej pozornosti o niečo menej. Jedna z tých oblastí, ktorá ma zaujímala, bola anorganická chémia a koordinačná chémia. Študoval som na Univerzite sv. Cyrila a Metoda (UCM) v Trnave, kde dnes pôsobím ako vedec aj pedagóg. Mojimi školiteľmi boli profesor Boča (dnes rektor UCM – pozn. red.) aj docent Titiš. S obomi som teraz v špičkovom vedeckom tíme. Zdá sa, že proces výchovy teda prebehol správne (smiech).
Máte pocit, že vás ovplyvnili?
Rozhodne áno. Dúfam, že v najlepšom zmysle. Ako študenta ma fascinovalo, koľko toho vedia. A keďže som sa im chcel priblížiť, bolo nevyhnutné vzdelávať sa ešte viac. Nepamätám si situáciu, kedy by ma napríklad profesor Boča nevypočul alebo mi neporadil v otázke vedy, a to aj napriek tomu, že je extrémne vyťažený. To isté platí o docentovi Titišovi. Podobne pristupujem teraz aj ja k svojim študentom. Čiže formovali ma do istej miery aj po ľudskej stránke. Spomínam si na jednu z mnohých profesorových rád, ktorá znela: „Nehanbite sa povedať neviem.“ Cítite v tom ľudskosť a pokoru? Veď to je úžasné! Iste, existujú aj veci, na ktoré máme odlišný názor, ale to je prirodzené.
Pokúšate sa vyvinúť nanomateriál pre hi-tech zariadenia na báze jednomolekulových, jednoiónových a jednoretiazkových magnetov. Jednoducho povedané, zlúčeninu, ktorá by poskytla tisíc- až miliónnásobne väčší úložný priestor, ako majú dnešné zariadenia. Ako ďaleko ste vo výskume?
Nezaoberám sa tým, samozrejme, sám, ale spolu s tímom. Navyše svet tiež nespí. Táto oblasť je zatiaľ, takpovediac v plienkach, ale má ohromný potenciál. Článok o prvom jednoiónovom magnete vyšiel pred dekádou. Dnes máme rok 2020. Desať rokov vo vede neznamená skoro nič, najmä ak ide o neprebádanú oblasť. Spomeniem, že existuje istý fyzikálny jav, fenomén spinového kríženia, ktorý sa študuje už pomaly sto rokov a dodnes nevidíme žiadnu technológiu pracujúcu na tomto princípe napríklad v domácnosti. A pritom sa tomuto problému venovali a aj sa venujú skutočné vedecké kapacity.
Musíte teda rátať aj s tým, že výskum, na ktorom už roky pracujete, môže v istom momente naraziť na neprekonateľnú bariéru. Ste na to pripravení?
Samozrejme, vieme o kritických miestach, ale našou úlohou je snažiť sa prekonávať bariéry a posúvať limity. Keď porovnám publikácie na danú problematiku spred, povedzme, šiestich rokov, je vidno ohromný posun. No a keď to skutočne vyčerpáme, nájdeme si niečo iné (smiech).
Ste aj pedagógom Univerzity sv. Cyrila a Metoda. Čo zdôrazňujete svojim študentov?
Často im hovorím, že už včera bolo neskoro. Lebo pokiaľ oni syntetizujú (konštruujú novú zlúčeninu) v laboratóriu, svet už analyzuje. A keď oni analyzujú, svet už aplikuje. Treba makať, byť kreatívny, súťaživý a nebáť sa. Chuť po poznaní je cestou k pokroku. Veľkou školou mi bola práca a štúdium v Nemecku a vo Francúzsku. K vycestovaniu nabádam aj študentov, ale vždy im pripomínam, aby na Slovensko nezabudli, pretože práve oni môžu neskôr s nadobudnutými znalosťami potiahnuť slovenskú vedu nahor.
Vďaka čomu je západný svet vo vede rýchlejší? Má lepšie technológie a materiály, viac financií na výskum a podobne?
Pri odpovedaní na túto otázku by sme sa niektorí vedeli hádam aj pohádať. Poviem za seba. Zahraničné univerzity sú väčšie, pokiaľ ide o ľudské zdroje. Z toho vyplýva, prirodzene, viac mozgov a možností rozvíjať nové témy. Na Slovensku, samozrejme, nemôžeme podchytiť všetko. Ďalší rozdiel, ktorý možno vidieť na západe, je nepochybne väčšia ekonomická podpora. S tým súvisí aj najmodernejšie prístrojové vybavenia.
Samozrejme, niekto môže namietať, že má stroj, ktorý má 15 rokov a nič mu nie je. Ale v Nemecku majú poslednú novinku, ktorá má limity niekde inde, napríklad za rovnaký čas zmeria viac vzoriek. Pre niekoho to pritom môže byť banálna vec. Ďalej vidím rozdiel v slabom konkurenčnom prostredí študentov. Nehovorím o konkurencii na konferenciách, ktorých sa zúčastníte párkrát ročne, ale o dennodennej konkurencii. V zahraničí je práve masa študentov a multikultúrne prostredie hnacou silou. Keď porovnám PhD. študenta na Slovensku a v zahraničí, je medzi nimi neuveriteľný rozdiel. Česť výnimkám. Doktorand by mal, ak to preženiem, odrobiť za vagón práce.
Na druhej strane vidím obrovskú šancu napríklad v syntetickej, ale aj vo výpočtovej oblasti. Ak máš zaujímavý materiál, západ sa ti chrbtom neotočí.
Čiže národnostné zloženie, ktoré by v inej situácii mohlo spôsobiť konflikt, tu pracuje v prospech vedy.
Áno. A aj vďaka tomu sú tieto tímy úspešnejšie. Šéfovi je jedno, odkiaľ ste. Dôležité je, či pracujete a prichádzate s novými nápadmi.
Neláka vás odísť robiť vedu do zahraničia?
Náš vedecký tím má viaceré spolupráce so zahraničím, nie sme izolovaní. No je fakt, že bojujeme na malej univerzite v Trnave, ktorá nemá takú silu ako zahraničné univerzity s obrovskou ľudskou aj prístrojovou kapacitou. Napriek tomu sa nám darí publikovať články vo významných vedeckých časopisoch, čo je isté zadosťučinenie. Krôčik po krôčiku si budujeme vo vedeckej obci rešpekt.
Na Slovensko ste sa vrátili, pretože ste patriot alebo kvôli rodine?
Niekomu to môže znieť smiešne, ale keď som bol v zahraničí, mal som pocit, že to, čo do mňa Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave vložila, jej musím vrátiť. So zahraničnými kolegami si vymieňam nápady a pravidelne do zahraničia cestujem. Momentálne pociťujem rovnováhu.
Foto: Archív CR
