Juraj Sinay: Človek musí zostať v centre budúcich technológií

Cenu za vedu a techniku v roku 2025 v kategórii Celoživotné zásluhy vo Vede a technike získal Drhc. mult. prof. Ing. Juraj Sinay, DrSc.

Profesor Juraj Sinay patrí medzi priekopníkov v oblasti bezpečnosti technických systémov na Slovensku a v Európe. Svoju vedeckú kariéru začal už v 70. rokoch výskumom bezpečnosti žeriavov, no počas nasledujúcich desaťročí sa stal zakladateľom takzvanej Košickej školy rizík, ktorá preslávila Slovensko v medzinárodnej odbornej komunite. Ako pedagóg, vedec a vizionár vždy zdôrazňoval, že technika má slúžiť človeku, nie ho ovládať.

Laudácio Dr.h.c. mult. prof. Ing. Juraja Sinaya, DrSc. (.pdf)

Pri príležitosti získania ocenenia za Vedu a techniku 2025 sme sa s profesorom Sinayom rozprávali o jeho vedeckej ceste, o tom, ako ho formoval zahraničný pobyt na Bergskej univerzite vo Wuppertali, aj o tom, prečo by mali mať mladí vedci odvahu skúšať nové prístupy, a to i za cenu neúspechu.

V rozhovore približuje, ako sa z výskumu dynamických javov pri zdvíhaní bremien dostal až k riadeniu rizík, vodíkovým technológiám a tvorbe Národnej vodíkovej stratégie Slovenskej republiky. Zároveň otvára otázky o budúcnosti vedy, úlohe univerzít a o tom, prečo je pre technický pokrok nevyhnutné zachovať v centre pozornosti človeka.

Začiatky pri bezpečnosti žeriavov

Vaša vedecká kariéra sa začala pri skúmaní bezpečnosti žeriavov. Čo vás viedlo práve k tejto téme a aké boli prvé výzvy, s ktorými ste sa stretli?

Pri prijímacích pohovoroch na internú vedeckú ašpirantúru, predchodkyňu doktorandského štúdia na Strojníckej fakulte Vysokej školy technickej (SjF TUKE) v Košiciach, v roku 1974 mi budúci školiteľ prof. Ing. Norbert Szuttor, DrSc., navrhol tému, ktorá súvisela s dynamickou analýzou procesov zdvíhania na vežových žeriavoch. Jedným z dôležitých prevádzkových stavov tohto typu zdvíhacieho stroja je zdvih bremena. Zabránenie zdvihu ťažšieho bremena, na ktoré bol stroj projektovaný, je forma minimalizácie straty jeho stability. Na žeriave bol v tom čase umiestnený obmedzovač nosnosti, ktorý zabezpečoval, aby nedošlo k zdvihu ťažšieho bremena, reagoval však len na jeho statické zaťaženie. Reálny zdvih bol charakterizovaný dynamickými vplyvmi práve pri zdvíhaní bremena, čo spôsobilo zvýšenie primárneho zaťaženia formou dynamickej špičky prvého výkmitu sínusového charakteru. To predstavovalo niekoľkonásobné (veľakrát až trojnásobné) preťaženie. Tento stav viedol v mnohých prípadoch aj k strate stability vežového žeriava. Dôsledkom bola havária, teda pád žeriava, so značnými materiálnymi stratami a mnohokrát aj so stratou života žeriavnika.

Cieľom práce bolo navrhnúť obmedzovač nosnosti, ktorý zabráni vzniku dynamického preťaženia vežového žeriava. Výber témy, ktorú zvolil prof. Szuttor, bol ovplyvnený takisto tým, že v tom čase zverejnil prof. Hans Dressig z Univerzity vo vtedajšom meste Karl-Marx-Stadt (teraz Chemnitz) v NDR podrobnú výpočtovú analýzu systému bremeno-vežový žeriav. O akceptovaní témy z mojej strany rozhodol tiež fakt, že už vtedy som hovoril po nemecky a mal som predpoklady na komunikáciu s profesorom Dressigom. To sa počas riešenia potvrdilo ako veľká výhoda. Mal som možnosť absolvovať ročný študijný pobyt na Technickej univerzite v Drážďanoch a počas tohto pobytu som aj s ním často konzultoval obsah kandidátskej dizertačnej práce.

Výsledkom práce bol návrh a výroba nového typu obmedzovača nosnosti, ktorý zohľadnil dynamiku zdvihu. Jeho princíp bol patentovaný vo vyspelých krajinách, ktoré vyrábali vežové žeriavy. Bolo to Nemecko, Francúzsko a Rakúsko. V podmienkach vtedajšieho Československa bol nasadený na vežovom žeriave MB 160 vyrábanom Mostárňou Brezno, s ktorou sme ako riešitelia veľmi úzko spolupracovali.

Moment, keď sa človeku roztrasú kolená

Ako si spomínate na svoje pôsobenie na Bergskej univerzite vo Wuppertali a v čom vás najviac ovplyvnilo zahraničné prostredie?

Cieľom mladého adepta na vedeckú prácu by mala byť možnosť stráviť istý čas na univerzite v zahraničí. Zhodou okolností som mal možnosť spoznať potenciál Bergskej univerzity vo Wuppertali ako oficiálny tlmočník v rámci partnerských vzťahom medzi mestami Košice a Wuppertal. Dochádzalo k stretnutiam medzi akademickými pracovníkmi obidvoch univerzít, tak som mal možnosť nadviazať kontakt na fakulte bezpečnostnej techniky s kolegami, ktorí sa zaoberali bezpečnosťou strojov ako súčasťou rôznych druhov pracovísk. Keďže som mal skúsenosti z práce na svojej dizertácii, kde išlo de facto o otázky bezpečnosti, objavil sa vo mne fenomén zvedavosti, ktorého cieľom bola túžba pracovať s vysoko erudovanými kolegami so zámerom venovať sa rizikám ako fenoménu bezpečnosti. Keďže v odborných kruhoch sa síce riešila problematika rizík ako kvantifikovateľný parameter bezpečnosti, avšak metóda jeho stanovenia nebola presnejšie definovaná, môj záujem bol o to väčší.

Nebolo jednoduché hľadať finančné zdroje na podporu možného študijného pobytu. Priatelia z Nemecka mi odporúčali podať projekt v Nadácii Friedricha Eberta (nadácia blízka Sociálnodemokratickej strane Nemecka). Projekt som podal a grémium nadácie rozhodlo, že mi budú financovať 18-mesačný vedecký pobyt na Bergskej univerzite vo Wuppertali. Veľmi dôležitý bol cieľ pobytu, ktorý bol definovaný vypracovaním habilitačnej práce s pracovnou témou riadenie rizík technických zariadení v celom jeho životnom cykle.

Moment, keď sa mi roztriasli kolená, bolo stretnutie s profesorom Petrom Compesom, zakladateľom Fakulty bezpečnosti Bergskej univerzity vo Wuppertali, ktorý vyjadril potešenia z môjho záujmu habilitovať sa na jeho fakulte. Bolo to umocnené i jeho ponukou byť mojím konzultantom. Vtedy som si neuvedomoval, aký to bude mať vplyv na moju vedeckú orientáciu. Život ukázal, že rozhodujúcu!

Od Košíc k svetovým štandardom

Hovorí sa o Košickej škole rizík. Čo to pre vás osobne znamená a ako vnímate jej prínos pre medzinárodnú odbornú komunitu?

Pojem Košická škola rizík sa začal v odbornom prostredí Európy a sčasti aj vo svete používať v čase, keď som mal tú česť stať sa členom Sekcie bezpečnosti strojov (Maschinensicherheit) pri Medzinárodnom zdužení pre sociálnu bezpečnosť (IVSS) so sídlom v Mannheime v Nemecku. Toto združenie je spoluorganizátorom svetových kongresov enovaných bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ktoré sa organizujú každé 4 roky v rôznych krajinách sveta. Prvýkrát som sa mal možnosť zúčastniť na kongrese v roku 1989 v nemeckom Hamburgu ako štipendista na Bergskej univerzite vo Wuppertali. Účasť mi financovala Sekcia bezpečnosti strojov IVSS na základe odporúčania môjho neskoršieho spolukonzultanta habilitačnej práce profesora Helmuta Strnada. Aktivity v rámci sekcie mi umožnili zúčastňovať sa na výskumných prácach na univerzite vo všetkých etapách riadenia rizík, teda od ich identifikácie až po definovanie možnosti ich minimalizácie.

Jednou z charakteristík Košickej školy rizík bolo definovanie systému, v ktorom sa musia analyzovať jednak stroje, strojové systémy a jednak aj komplexné pracoviská. Bol známy systém človek – stroj. Naše výskumné závery preukázali, že pri analyzovaní rizík zohráva v systéme strategickú úlohu i pracovné prostredie, takže sme odporúčali rozšíriť systém na človek – stroj – prostredie.

Ďalšou oblasťou bolo definovanie príčinnej závislosti vzniku negatívne javu (poruchy, úrazy, zastavenie výroby). Nazvali sme ju kauzálna závislosť vzniku negatívneho javu. Princíp sme často dokumentovali v rámci rôznych prípadových štúdií skutočnosťou, ktorú sme hovorovo nazvali nič nevznikne náhodou.

Charakteristikou Košickej školy rizík bola aj 13-parametrické metóda hodnotenia rizika, ktorej vznik sme iniciovali v rámci aktivít pracovnej skupiny Sekcie bezpečnosti strojov IVSS.

Boli sme často pozývaní na medzinárodné vedecké a odborné akcie, na ktorých sme v rôznych súvislostiach prezentovali konkrétne prípady riadenia rizík pri použití našich originálnych postupov. Po množstve odborných diskusií, ktoré podporovali naše návrhy na doplnenie systémov riadenia rizík, sa postupne začalo hovoriť o Košickej škole rizík. Významnú úlohu pri uznaní našej školy rizík bol aj záujem o absolvovanie doktorandského štúdia na Katedre bezpečnosti a kvality produkcie SjF TUKE. V istom čase bola katedra jediné pracovisko v Slovenskej republike, ktoré malo právo habilitácie a inaugurácie v odbore bezpečnosť technických systémov.

Motivácia mladej generácie

Vyškolili ste množstvo doktorandov a mladých vedcov. Čo je podľa vás kľúčové pri vedení a motivovaní mladej generácie?

Podľa môjho názoru by to mal byť predovšetkým osobný príklad školiteľa. Dôležité je, aby bol presvedčený, že jeho vedecká práca má zmysel, výsledky majú význam pre rozvoj spoločnosti a prinášajú nové poznatky. To sú predpoklady na to, aby sa jeho nadšenie prenášalo postupne na kolektív, ktorý vedie, na doktorandov a v konečnom dôsledku aj na študentov. Nie je nič horšie ako neistota v konaní školiteľa vo vzťahu ku kolegyniam a kolegom, predovšetkým k doktorandom.

Keď má školiteľ medzinárodný rozmer, vie doktorandom a mladým vedeckým pracovníkom pripraviť pôdu pre ich pôsobenie v zahraničných výskumných kolektívoch. To by malo byť motorom ich vývoja napríklad pri získavaní projektov z rôznych domácich, ale hlavne medzinárodných zdrojov. Keď mladé kolegyne a mladí kolegovia vidia, že ich „šéf“ je uznávaný medzinárodnou komunitou, často dochádza k fenoménu samomotivácie. Aj ja chcem byť raz uznávaný ako môj šéf. To je potom vnútorná sila, ktorá ženie mladých vedcov dopredu. Samozrejme, tento stav nie je možné dosiahnuť, pokiaľ nebudú schopní komunikácie s kolegyňami a kolegami v zahraničí, čo však v súčasnosti už nevidím ako problém. Mladí ľudia sú do medzinárodného vedeckého prostredia jazykovo dobre pripravení.

Človek je pánom techniky, nie opačne

Vo vašej práci sa spája technika s bezpečnosťou a ochranou života. Ako ste vnímali zodpovednosť, ktorú so sebou táto téma prináša?

Neviem presne definovať, kedy som si začal uvedomovať, že rozhodujúcim faktorom vo všetkých oblastiach, a to nielen v technike, ale v komplexnom spoločenskom a verejnom živote, je človek. Vo svojich vedeckých prácach som používal veľakrát aj pojem humánny faktor. Jeho vplyv na dianie okolo nás a, samozrejme, i na životné prostredie, je dnes dostatočne preukázaný. Človeka nájdeme na začiatku technického života každého stroja, strojového systému, pri projektovaní pracovísk, pri navrhovaní nových technických a informačných prostriedkov. Človek je tvorca nášho životného prostredia vo väčšine prípadov, možno vo všetkých.

Technika ja sluhom človeka. Uľahčuje mu život, vytvára mu nové možnosti realizácie tak, aby napĺňala jeho potreby v pozitívnom ale, žiaľ, mnohokrát i v negatívnom zmysle. V mojich prácach a prácach mojich kolegýň a kolegov sme sa zameriavali predovšetkým na oblasti, ktoré uľahčovali život človeka. Analyzovali sme riziká v ich pracovnom prostredí, definovali sme metódy na ich minimalizáciu tak, aby boli čo najnižšie a aby dosahovali akceptovateľné hodnoty. Tak sme definovali prienik medzi ergonómiou a rizikami, kde bol človek objektom analýz. Naším cieľom bolo vždy hľadať také riešenie, kde by bol človek pánom techniky, nie opačne. Hoci to vyzerá v súčasnosti tak, že moderné metódy umelej inteligencie, intenzívne využívanie systémov IKT nás začínajú „ovládať“, moje presvedčenie mi hovorí, že bez človeka to nepôjde ani v budúcnosti. Preto by mal byť človek vždy v záujme vedeckých projektov aj v budúcnosti.

Na Slovensku dominuje vodík v priemysle

V posledných rokoch sa venujete vodíkovým technológiám. Prečo práve vodík a kde vidíte jeho najväčší potenciál pre Slovensko?

K téme vodíkových technológií som sa dostal prostredníctvom práce mojich kolegov na katedre, ktorú som dlhé roky viedol. Jedným z projektov, ktorý riešili moji kolegovia so študentmi, bolo autíčko s najnižšou spotrebou benzínu. Zúčastňovali sa na pretekoch Marathon Shell, kde bolo cieľom prejsť čo najviac kilometrov na liter benzínu. Po čase, ako to už často u mladých zvedavých ľudí býva, ich začal zaujímať pohon, ktorý by nevyužíval tradičné fosílne palivá. Bolo to v roku 2010. Zamerali sa na využitie vodíka pri pohone mobilného prostriedku v spolupráci s Vysokou školou banskou v Ostrave. Zvolili si model automobilu JEEP v mierke 1 : 2. My sme vyrobili konštrukciu auta a kolegovia v Ostrave nám poskytli vodíkový pohon, ktorý sa na našej katedre namontoval do reálnej konštrukcie stroja.

Po etapách skúšok sa podarilo vyvinúť auto s vodíkovým pohonom, s ktorým sme jazdili po areáli školy. Jedným z tvorcov bol môj doktorand, ktorý prišiel s nápadom analyzovať riziká vodíkového pohonu s cieľom ich minimalizácie. Objektom jeho analýz bolo auto, ktoré sme vyvinuli v spolupráci s kolegami z Ostravy. Počas riešenia som sa presvedčil, že vodík môže byť médiom budúcnosti pre pohon mobilných prostriedkov. Pri jeho využívaní nevzniká CO2, ale voda. Vzorom nám bola japonská automobilka Toyota, kde bol už v tom čase vývoj automobilu s vodíkovým pohonom tak ďaleko, že celé vrcholové vedenie firmy používalo vodíkové autá a aj počas olympijských hier v Japonsku v roku 2021 sa používali v podstatnej miere „vodíkové“ autá. Pred niekoľkými dňami som čítal, že Toyota vyvinula v spolupráci s BMW tretiu generáciu automobilov s vodíkovým pohonom, ktoré budú vyrábať v závode BMW v Rakúsku.

V Slovenskej republike je a bude prioritou využívania vodíka priemysel. Najväčšími spotrebiteľmi sú Duslo Šaľa, Slovnaft Bratislava, Fortischem Nováky a U. S. Steel Košice. Tvoria viac ako 80 percent jeho celkovej spotreby. Vodík, ktorý sa v podmienkach Slovenskej republiky využíva, je tzv. sivý vodík, vyrábaný z fosílnych zdrojov, hlavne zo zemného plynu. V kontexte snáh o zníženie CO2 sa bude musieť vývoj uberať smerom znižovania podielu sivého vodíka a jeho nahradzovania nízko uhlíkovým alebo zeleným vodíkom, kde sa na jeho výrobu používa čistá energia, napríklad solárna, veterná, jadrová. Slovenská republika ma výhodu v tom, že podstatnú časť jej energetického mixu tvorí jadrová energia (viac ako 60 percent). Vodík, ktorý sa bude vyrábať pomocou tejto energie, je považovaný za nízko uhlíkový a bude ho možné používať v rámci čistých technológií výroby vodíka.

Podieľali ste sa na tvorbe Národnej vodíkovej stratégie Slovenskej republiky. Aké boli najväčšie prekážky a čo považujete za najväčší úspech tohto procesu?

Po zostavení vlády v roku 2020 som sa mal možnosť stretnúť s vtedajším ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom. V rozhovore som spomenul, že na Strojníckej fakulte TUKE v Košiciach sa už dlhoročne venujú výrobe zeleného vodíka a metalhydridovým zásobníkom na vodík a že sme pred niekoľkými rokmi vyrobili model auta s vodíkovým pohonom. Minister Sulík prišiel neoficiálne na fakultu, kde strávil rozhovormi s kolegyňami a kolegami všetkých pracovísk z Košíc, teda aj z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a ústavov Slovenskej akadémie vied, ktoré sa zaoberali problematikou vodíkových technológií, viac ako 4 hodiny.

Následne ma zavolal do Bratislavy a navrhol mi pozíciu koordinátora vodíkových technológií na Slovensku, ktorá podliehala priamo ministrovi. Prvou úlohou bola príprava konferencie na tému vodíka za účasti veľkého počtu zástupcov priemyslu, vedy a výskumu s cieľom vytvoriť podmienky na diskusiu k možnosti prípravy Národnej vodíkovej stratégie Slovenskej republiky. Po skončení konferencie, na ktorej sa zúčastnilo viac ako 200 predstaviteľov z rôznych odvetví priemyslu, ma poveril vedením autorského kolektívu pre prípravu Národnej vodíkovej stratégie Slovenskej republiky.

Keďže som zastával názor, aby sme nebudovali to, čo už niekto vymyslel, dohodli sme sa, že pri vypracovaní našej stratégie budeme vychádzať zo stratégie Nemeckej spolkovej republiky a Stratégie Európskej komisie, hoci sme si boli vedomí, že úroveň a výkonnosť národného hospodárstva Nemecka je neporovnateľne vyššia ako u nás doma. Aj skladba priemyslu u nich je iná ako u nás, teda potreba výroby vodíka ako náhrady za fosílne energie aj ako prostriedku dekarbonizácie, je u nich veľmi aktuálna.

Práce na texte Národnej vodíkovej stratégie Slovenskej republiky vychádzali z rozsiahlych diskusií s priamo zainteresovanými subjektmi. Na začiatku padlo rozhodnutie, že sa stratégia vypracuje ako samostatný dokument a akčný plán na jej plnenie sa dopracuje následne. Pripomienkové konanie pred predložením dokumentu na rokovanie vlády bol zložitý proces, v rámci ktorého sme viedli odborné diskusie hlavne s predstaviteľmi zamestnávateľov. Vo väčšine prípadov sme dospeli k dohode. Vláda Slovenskej republiky vzala Národnú vodíkovú stratégiu Slovenskej republiky na vedomie a poverila ministra hospodárstva vypracovaním akčného plánu k stratégii. Mali sme dobrý pocit. Slovensko sa zaradilo do prvej skupiny krajín, ktoré mali schválenú stratégiu v krajinách Európskej únie. V tom čase sa tento fakt prezentoval vetou: „Slovensko naskočilo na vodíkový vlak niekde do jeho stredu, neostali sme na konci.“ V rámci medzinárodných aktivít to nebolo vždy zvykom.

Význam prepojenia vedy s univerzitným vzdelávaním

Ako sa z vášho pohľadu zmenila vedecká práca a podmienky na Slovensku od čias vášho začiatku až po dnešok?

Táto otázka ma sprevádza už niekoľko rokov. Problém slovenskej vedy a tým aj univerzít bol počas celého môjho aktívneho pôsobenia, či už vo funkcii rektora Technickej univerzity v Košiciach v rokoch 2000 až 2007, alebo prezidenta Slovenskej rektorskej konferencie v rokoch 2003 až 2005, v nedostatočnom financovaní. Niekedy som mal dojem, že na niektorých našich univerzitách sa veda rozvíjala len ako vedľajšia činnosť. Ťažisko vedeckých činností bolo sústredené viac do pracovísk Slovenskej akadémie vied (SAV).

Moje zahraničné skúsenosti, ale aj moje presvedčenie vychádzalo z Humboldtovho princípu univerzít, teda priameho prepojenia vedy s univerzitným vzdelávaním. Vždy som privítal, keď kolegovia zo SAV pôsobili i na univerzitách a opačne. Efektívne pracovné kolektívy som videl práve v prepojení obidvoch subjektov vedy na Slovensku. Mal som dojem, že aj väčšina pracovísk obidvoch inštitúcií to vnímala podobne, hoci treba otvorene povedať, že v niektorých vznikali taktiež podmienky na vzájomnú nedôveru.

V čase, keď som mal možnosť pôsobiť v pozícii prezidenta Slovenskej rektorskej konferencie, sme viedli intenzívny dialóg s vedením SAV o vzájomnej intenzívnej spolupráci. Medzi vtedajším predsedom SAV Štefanom Luby a mnou vzniklo osobné priateľstvo.

V rámci Košíc bola spolupráca medzi ústavmi SAV a pracoviskami mojej alma mater založená na vzájomnej dôvere, rešpektovaní sa a intenzívnej spolupráci pri využívaní prístrojovej a výpočtovej techniky. Pracovníci SAV prednášali na našich fakultách, čo prispelo k zvýšeniu kvality spolupráce. Som rád, že tento stav pretrváva dodnes. Najlepším príkladom toho je budovanie centra pre superpočítač, ktorý budú v Košiciach využívať tak univerzity, ako aj vedecké pracoviská SAV.

Doctor honoris causa na univerzitách v štyroch krajinách Európy

Za svoj život ste získali viacero domácich i zahraničných ocenení. Ktoré z nich si osobne ceníte najviac a prečo?

Každé ocenenie práce poteší. V minulosti som mal dobrý pocit, keď ma môj školiteľ poslal prednášať spoločnú prednášku na konferencie do zahraničia. Pociťoval som pocit dôvery k mladému začínajúcemu vedcovi zo strany skúsenej osobnosti, čo ma vždy potešilo a motivovalo rozvíjať vedecký potenciál.

Keď mi v roku 1988 Nadácia Friedricha Eberta oznámila, že som uspel vo výberovom konaní na udelenie štipendia pre vedeckú prácu na Bergskej univerzite vo Wuppertali v oblasti bezpečnostných vied, vnímal som to ako najvyššie ocenenie mojej dovtedajšej vedeckej práce. Cieľ, ktorý bol v zmluve o udelení štipendia definovaný, sa spájal s vypracovaním habilitačnej práce. Bola to pre mňa výzva, ktorá vo mne vzbudila potešenie, že budem môcť rozvíjať v rámci teórie rizík niečo nové, dovtedy nepoznané.

Výsledky našej a mojej vedeckej práce v oblasti riadenia rizík boli zrejme dôvodom pozvaní na významné svetové konferencie. Mal som možnosť predstaviť podstatu Košickej školy rizík na svetových kongresoch o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci na rôznych miestach sveta. Uznanie svetovou komunitou výskumníkov bolo pre môj kolektív, ako aj pre mňa najväčším ocenením výsledkov našich vedeckých a odborných aktivít. Cením si členstvo vo vedení Sekcie bezpečnosti strojov Medzinárodnej organizácie pre sociálnu bezpečnosť (IVSS), ako aj pozíciu viceprezidenta Spoločnosti pre vedy o bezpečnosti (GfS). Udelenie čestných hodností doctor honoris causa na univerzitách v štyroch krajinách Európy som považoval za ocenenie práce nášho kolektívu.

Môj dlhodobý štipendijný pobyt na Bergskej univerzite sa začal na pracovisku profesora Petra Compesa, ktorý patril k zakladateľom vedeckého smeru bezpečnosti strojov, strojových systémov a bezpečnosti práce vo svete. V jeho prácach boli prvýkrát formulované princípy riadenia rizík s cieľom zabezpečiť ich minimalizáciu. Pre neho bola ochrana človeka pri práci absolútna priorita, ktorá ho motivovala k založeniu univerzitného študijného odboru s cieľom vychovať odborníkov, ktorých hlavným cieľom bude ochrana ľudského života v pracovnom prostredí. Jeho osobnosť ho predurčila na to, aby bolo po ňom pomenované najvyššie ocenenie pre odborníkov z oblasti bezpečnosti, ktoré udeľuje Spoločnosť pre vedy o bezpečnosti v Nemeckej spolkovej republike. V roku 2024 som mal tú česť stať sa laureátom práve tohto ocenenia formou udelenia Medaily Petra C. Compesa.

Mladá generácia by sa nemala báť negatívnych výsledkov práce

Aký odkaz by ste chceli zanechať budúcim inžinierom, vedcom a inovátorom, ktorí budú stáť pred výzvami 21. storočia?

Nové techniky a technológie predstavujú aj nové výzvy pre všetky oblasti verejného a spoločenského života. Inžinierska a vedecká komunita využíva prostriedky umelej inteligencie a informačných a komunikačných techník ako súčasti nových priemyselných systémov vo všetkých súčasných a budúcich technológiách. V symbióze s klasickými strojmi a so strojovými systémami vytvárajú podmienky na ich efektívne využívanie tak, aby slúžili ľuďom. Nie sú to procesy jednoduché. Často vyžadujú veľkú dávku trpezlivosti so značnou mierou odvahy použiť iné postupy, ako sa používali doteraz. Považujem preto za dôležité, aby inžinieri, vedci a inovátori sledovali nové trendy vývoja techniky, aby sa podieľali na formovaní moderných smerov, ktoré budú odhaľovať nové možnosti, o ktorých nemusíme mať ešte v súčasnosti dostatok poznatkov. Pôjde o multidisciplinárne prístupy vytvárania medzinárodných konzorcií. Preto považujem za dôležité využívať komunikačné nástroje budúcich odborníkov tak, aby bolo možné spoločne zabezpečiť podmienky na motivačný život budúcich generácií bez ohľadu na hranice štátov.

Na záver by som si dovolil odporúčať mladej generácii vedcov a inžinierov nezľaknúť sa možných negatívnych výsledkov ich práce. Sú súčasťou každej tvorivej činnosti. Hoci by to mohlo vyznieť ako neúspech ich práce, je to práve naopak. Nie vždy je možné očakávať úspech inžinierskej a vedeckej práce v prvých etapách. Získané informácie o tom, že nami zvolený smer nemusí viesť k úspechu, pre vedca znamená prehodenie výhybky na iný smer vedeckého bádania. To môže byť motivácia vybrať sa správnym smerom a dosiahnuť stanovený cieľ. Túto úvahu som si dovolil naformulovať na základe svojich skúsenosti pri vedení doktorandov, tvorivých kolektívov v rámci domácich a zahraničných projektov a aktívnej vedeckej práce počas celého života. Nech je to výzva pre všetkých tvorivých inžinierov, doktorandov, mladých vedcov a inovátorov.

(LDS)