Tymian pôsobí ako prírodné antibiotikum. Odporúča sa na liečbu zápalov horných dýchacích ciest, bronchitídy či čierneho kašľa.
Tymian sa komerčne pestuje v mnohých krajinách na izoláciu silice, extraktov, zber sušených listov a vňate. Ilustračný obrázok. Zdroj: I. Šalamon
Prečítajte si viac o vedcovi
Tymian nestratil v priebehu dlhej časovej periódy svoje postavenie kultovej rastliny. Prvá zmienka pochádza už z rukopisov z tretieho tisícročia pred Kristom. Spolu s inými rastlinami sa používal v starom Egypte na balzamovanie múmií. V antickom Grécku sa tymianové výhonky pálili na oltároch ako obeta bohom. Voňavý dym bol odjakživa považovaný za symbol prijímania obetí, a teda priazne bohov.
Použitie tymianu v starovekom liečiteľstve sa tradovalo pri astme. Tymian pomáhal rozpúšťať hlien v hltane a žalúdku, vyháňal pásomnice a dopomáhal močeniu a menštruácii. Zvonku sa používal na bradavice, hemoroidy, edémy a ischias. Vcelku predstavoval takmer všeliek, napríklad sa používal pri poruchách pečene a sleziny, na podporu trávenia a proti bolestiam žalúdka.
Známa prírodovedkyňa, lekárka, spisovateľka, botanička a skladateľka sv. Hildegarda z Bingenu (*1098 – †1179) ho odporúčala predovšetkým na liečbu čierneho kašľa, astmy a dýchavičnosti.
Oddávna sa používal ako korenina do polievok, omáčok, pečienok, údenín i liehovín, najmä špeciálnej pravej francúzskej benediktínky. Tento tradičný bylinný likér s jantárovou farbou a so sladkou aromatickou chuťou patrí k najstarším na svete. Receptúru z 27 bylín a korenín vytvoril v roku 1510 benátsky benediktínsky mních Bernardo Vincelli, ktorý v tom čase žil v Normandii v opátstve Fécamp. Venoval sa alchýmii a destilácii alkoholu z liečivých bylín, ktoré nachádzal a zbieral na náhornej plošine Cauchois. Nápoj veľmi oceňoval francúzsky kráľ František I. (*1494 – †1547), knieža renesancie, ktorý bol významným podporovateľom umenia. Počas storočí sa však pôvodná receptúra stratila.
Liečivá rastlina nadobudla ešte väčší význam v 20. storočí, keď sa zistilo, že tymianová silica obsahuje tymol. Táto prírodná látka rozpustená v sezamovom oleji sa začala používať v boji s leprou.
Pozrite si
Pôvod pomenovania rastliny
Názov tymian je odvodený z gréckeho slova thumos alebo latinského slova fumus, ktoré znamenajú dym. Práve dym z horiacich bylín, vyznačujúci sa aromatickým zápachom, sa používal pri obetách na oltároch. Druhý význam slova thumos je odvaha. Starovekí grécki vojaci považovali tymian za znak statočnosti.
Iné vysvetlenie o pôvode názvu pramení z odkazov hovoriacich, že slovo tymian je odvodené z gréckeho thyo, čo znamená obeť, ale aj thyein, v preklade údiť, respektíve prinášať dymovú obetu. Táto skutočnosť súvisí s aplikáciou na aromatizáciu vzduchu chrámov a svätýň ako miest náboženského kultu, slúžiacich na sprostredkovanie kontaktu človeka s nadprirodzenými silami.
Prvá spoľahlivá makroskopická a mikroskopická analýza rastlinného materiálu (liečivých drog) bola publikovaná v knihe Angewandte Pflanzenanatomie (Aplikovaná anatómia rastlín) autora Wilhelma O. Tschircha ( *1856 – †1892). Tschirch uvádza, že názov tymian pochádza z egyptského označenia tham – rhon, lebo práve z tejto rastliny sa izolovala silica, ktorá bola prísadou do balzamu múmií.
Nakoniec o pôvode názvu píše aj francúzsky botanik Joseph Pitton de Tournefort (*1656 – †1708), ktorý jasne definoval taxonomický rod pre rastliny. Podľa neho názov tymian pochádza „z mysle“, pretože sa používal pri liečení mdlôb vdychovaním arómy silice.
Ľudová tradícia a legendy
Ako už bolo uvedené, v minulosti symbolizoval tymian vojenskú odvahu a mužskú silu. Rímski legionári a škótski horali (highlanders) sa kúpali v jeho kúpeli a pili čaj, aby si zvýšili morálku pred bitkou. Vyšívané lístky rastlín zdobili v stredoveku šatky šľachtických rytierov, ktoré im darovali dvorné dámy po hrdinských súbojoch na stredovekých hradoch.
V stredoveku sa vetvičky tymianu ukladali tiež pod vankúše, aby zahnali nočné vidiny a mory.
V britskej kultúre bol tymian nevyhnutným atribútom kráľovstva víl a elfov. Dôkazom je dráma Sen noci svätojánskej, napísaná v roku 1595 Williamom Shakespearom (*1564 – †1616), kde kráľovná elfskej ríše Titania spí na posteli z tymianu.
V Írsku sa traduje, že keď zbierame rosu na úsvite po Valpurginej noci a umyjeme si ňou oči, uvidíme víly. Valpurgina noc je noc z 30. apríla na 1. mája, počas ktorej Kelti oslavovali príchod jari, prírodu a plodnosť. V snahe vykoreniť pohanské zvyky vniesla až kresťanská cirkev do sviatku jari strach z čarodejníc a z rohatého boha hojnosti a plodnosti vytvorila diabla. Valpurga (aj Walpurgis) bola údajne zbožná mníška, ktorá mala veľký podiel na obracaní neveriacich na kresťanskú vieru. V niektorých oblastiach ju však dodnes považujú za najväčšiu patrónku bosoriek.
V Rusku sa verilo, že zadymovanie domácich zvierat a loveckých a rybárskych potrieb aromatickým tymianovým dymom prispieva k úspešnému výsledku poľovačiek a rybolovu. Rastliny tymianu sa zašívali aj do amuletov, ktoré sa nosili okolo krku. Verilo sa, že amulet ochráni nositeľa svojou magickou silou pred chorobami, nešťastím alebo zlými magickými silami.
Biblia a svätci
Veľká časť histórie tymianu je spojená s biblickými a svätými odkazmi. Slama na jasličkách, ktoré sa stali postieľkou pre dieťatko Ježiša Krista, obsahovala i suché tymianové vetvičky. Pre nešťastných ľudí sa tymian a rozmarín používali v predvečer noci svätej Anežky (13. novembra) s veršom: „Svätá Anežka, ktorá si milá, poď a zmierni trápenie mojej mysle.“
Táto rastlina sa stala kľúčovou zložkou obľúbeného nápoja lásky vyvolávajúceho víziu šťastia a zaľúbenosti mladých dievčat na deň svätého Lukáša (18. októbra). Recept prípravy a zariekanie sú uvedené v nasledujúcich textoch: „Vezmi si kvety nechtíka, vetvičku majoránu, tymianu a trochu paliny; vysuš ich nad ohňom, rozdrv na prášok, ktorý sa preoseje cez jemný kúsok tkaniny; tento zmiešame na miernom ohni s malým množstvom panenského medu v bielom octe. Tekutinou si pomaž brucho, prsia a pery, ľahni si a opakuj trikrát tieto slová: ,svätý Lukáš, svätý Lukáš, buď ku mne láskavý, daj mi vidieť pravú lásku v mojom sne!‘ Ak tieto výzvy vyslovíš v spánku pri nočnom pokoji, ukáže sa pred tebou ten muž, za ktorého sa vydáš.“
Pôvod a opis rastliny
Dúška tymianová (Thymus vulgaris L.) je viacročnou aromatickou rastlinou pochádzajúcou zo Stredozemia. Oblasti jej výskytu sa však postupne rozširujú. Rastlinný druh nájdeme v severnej Afrike, Grónsku a takmer v celej Eurázii. Ekologické podmienky biotopov tymianu sú rôznorodé. Darí sa mu na suchých a slnečných stanovištiach, napríklad v stepiach, na skalnatých svahoch a bralách, ako aj na lesných čistinkách a okrajoch ciest.
Drobné kríčky dúšky tymianovej dorastajú do výšky 0,3 metra. Stonky sú štvorhranné perovité s protistojnými, podlhovasto elipsovitými, tupými, na líci holými, rube plstnatými a okraji podvihnutými listami bez viditeľných stopiek. Troj- až šesťkveté pazušné paprasleny sú zložené z drobných súmerných a obojpohlavných kvetov so zvonovitými dvojpyskovými kalichmi, s fialovými alebo bielymi korunami s trojzárezovým dolným pyskom, so štyrmi dvojmocnými tyčinkami a s vrchným semenníkom. Rozkvitajú začiatkom leta a včely ich majú rady počas celého obdobia kvitnutia. Viacsemenné suché delivé plody sú čiernohnedé tvrdky v tvare elipsy alebo gule.
Tymian rozkvitá začiatkom leta. Kvet tymianu môže byť biely alebo fialový. Zdroj: I. Šalamon
Pestovanie, zber a sušenie
Tymian sa komerčne pestuje v mnohých krajinách na izoláciu silice, extraktov, zber sušených listov a vňate. Medzi krajiny produkujúce predmetnú aromatickú rastlinnú surovinu patria Španielsko, Portugalsko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko a ďalšie štáty kontinentálnej Európy, ako aj severná Afrika (Maroko), Kanada a USA.
Pestovateľský postup sa na jeseň začína výberom pozemku bez burín, ktorého pôdu vopred zorieme s pridaním dostatočného množstva organických hnojív (humusu). Na jar (v apríli) pole tesne pred sadením rozvláčime ľahkými bránami a posmykujeme.
Porasty tymianu zakladáme zo sadeníc, ktoré si pripravíme výsevom začiatkom marca v skleníku do debničiek. Semeno sejeme riedko a doštičkou ho pritlačíme do pôdy. Na výsev používame pareniskovú zeminu. Osivo sa nezasýpa, iba jemným polievaním udržiavame výsev vlhký. Malé rastlinky odporúčame nechať zakoreniť aspoň 10 dní pred presadením v skleníku alebo teplom parenisku, kde je teplota od 12 do 15 °C. Na noc ich prikrývame rohožami, vo dne podľa potreby zalievame a prevzdušňujeme. Ako je slnko prudké, rastlinky tienime. Pred výsadbou sadenice otužujeme. Rastliny vysádzame spravidla v prvej polovici mája vo vzdialenosti 0,5 x 0,5 m. Novozaložený porast podľa možnosti polievame hneď po vysadení, inak ich zalejeme po 2 až 3 dňoch. Ošetrovanie zabezpečujeme okopávaním a plečkovaním na plytko. Do jesene pestovaný tymian veľmi dobre podrastie.
Vo väčšine liekopisov je oficiálne používaná vňať Herba thymi, resp. list Folium thymi. Zber robíme zadrhovaním listov s kvetnými vrcholkami v začiatočnom štádiu rozkvitania rastlín (jún až september) 1- až 2-krát do roka. Čerstvú surovinu sušíme v tieni. Strata na hmotnosti je asi 70 percent (zosušenie 3 – 4 : 1).
Na druhý rok zjari porast prihnojíme minerálnymi hnojivami (NPK), ktoré hneď plytko zaplečkujeme a pestovateľský pozemok okopeme. V tomto prípade začína dúška tymianová kvitnúť už koncom mája a začiatkom júna.
Pestovanie tymianu v Poľsku. Zdroj: I. Šalamon
Prírodné látky a ich liečebné účinky
Hlavné obsahové látky drogy sú koncentrované vo vonnej silici, ktorej obsah sa v droge pohybuje od 0,5 do 2,6 percenta. Jej kvalitatívne a kvantitatívne vzťahy zložiek závisia pôvodom od materskej rastliny, teda od jej chemotypu. Chromatografické stanovenia siličnatých prírodných látok sa pohybujú pre: tymol od 37,0 do 55,0 percent, p-cymén od 14,0 do 28,0 percent, linalool od 1,5 percenta do 6,5 percenta, karvakrol od 0,5 do 5,5 percenta, myrcén od 1,0 do 3,0 percent, γ-terpinén od 4,0 do 12,0 percent a α-terpinén od 0,9 do 2,6 percenta. Ďalej sú tu triesloviny, organické kyseliny, triterpény, horčiny, saponíny, flavónové glykozidy a iné.
Droga tymianu pôsobí ako prírodné antibiotikum, je veľmi účinná proti baktériám a vírusom. Napomáha vylučovať hlieny z priedušiek a pri kašli uvoľňuje kŕče. Jej používanie sa teda odporúča predovšetkým pri zápaloch horných dýchacích ciest, bronchitíde či čiernom kašli. Blahodarne však pôsobí aj na prečistenie močových ciest a pri nechutenstve.
Silica má podobné využitie ako vňať, ale externé. Tymol, jej hlavná zložka, je silné antiseptikum a slúži hlavne v zubnom lekárstve pri výrobe pást, ústnych vôd a podobne, využíva sa aj ako prostriedok odstraňujúci zápach.
Hlavnou zložkou silice tymianu je tymol, silné antiseptikum. Zdroj: I. Šalamon
Vykazuje širokopásmové spektrum antimikrobiálnej aktivity v rôznych in vitro testovacích systémoch (agarový difúzny test, riediaci test, test v plynnej fáze). Výsledky približne 40 publikovaných skríningových štúdií dokázali biologickú aktivitu silice na 34 druhov gramnegatívnych baktérií, 36 grampozitívnych baktérií, 62 húb a 27 kvasiniek vrátane ľudských, živočíšnych, rastlinných a mikromycetálnych patogénov spôsobujúcich otravu potravinami.
Homeopatia aplikuje najčastejšie zo silice izolovaný tymol, predovšetkým pri sexuálnych neurasténiách (narušený intímny život pacienta ústiaci až do sexuálnych porúch – impotencia, predčasná ejakulácia či frigidita).
Recepty
Droga je obľúbená ako expektorans – podporuje uvoľňovanie hlienov. Pričom sa robí 2- až 3-percentný zápar, ktorý necháme postáť 10 minút, a pijeme 2 až 3 šálky denne. Sirup ordinujeme 4- až 6-krát denne po 1 lyžičke na akútne bronchitídy, pri ktorých je najčastejšou indikáciou čierny kašeľ.
Z vonkajších aplikácií je tymianový odvar účinným kloktadlom pri zápalových ochoreniach úst a nosohltana. Na jeho prípravu použijeme 5 g vňate na 0,1 l vriacej vody. Na naparovanie stačí dať do horúcej vody 2 kvapky silice. Ako prísada do kúpeľov sa odporúča pri reumatických a kožných problémoch, napríklad pri plesňových chorobách či bradaviciach.
Preventívnu liečbu dýchacích ciest môžeme realizovať pitím tymianového čaju. Pripravíme ho z 2 čajových lyžičiek drogy, ktoré zalejeme šálkou vriacej vody, 5 minút necháme prikryté vylúhovať a napokon precedíme. Jednu šálku teplého čaju pijeme viackrát denne.
Upozornenie
Dlhodobé používanie tymianovej silice do kúpeľov či na potieranie pokožky je nebezpečné, pretože tymol rozpúšťa ochrannú vrstvu kože. Silica sa nesmie používať ani počas tehotenstva. Tymol je toxický, lebo poškodzuje štítnu žľazu a vyvoláva tyreotoxikózy (nadmerné pôsobenie hormónov štítnej žľazy na ľudské telo). Slabo sa vstrebáva aj po vonkajšom použití. Pre toxicitu sa dnes interne nepoužíva vôbec.
Použitá literatúra
Duke, J. A., Bogenschutz-Godwin, M. J., duCellier, J., Duke, P. A. 2002: Handbook of medicinal Herbs. 2nd edition, CRC Press: Boca Raton, FL, USA, 870 pp.
ESCOP, 2003: Thymi herba – Thyme, ESCOP Monographs, 2nd edn., Thieme, Stuttgart, 505 – 510
Golasovská, M. 2020. Bylinková terapie – Léčivé elixíry pro zdraví a krásu. 1. vyd., Grada Publishing: Praha, ČR, 253 s., ISBN: 9788027129195
Gondolová, M., Hadrabová, V. 2008: Herbár. Nestorprint, s. r. o.: Bratislava. 535 s.
Herbs – študijný materiál – liečivé a aromatické rastliny pre podporu farmárov, 2012, DVD, Trebag Ltd., Budapešť
HMPC, 2007 – 2010: Herbal medicines for human use, final decisions – Thyme; Thyme oil. Herbal Medicinal Product Committee, European Medicines Agency, London.
Khazaie, H., Nadjafi, F., Bannayan, M. 2008: Effect of Irrigation Frequency and Planting Density on Herbage Biomass and Oil Production of Thyme (Thymus vulgaris) and Hyssop (Hyssopus officinalis). In: Industrial Crops and Products, Vol. 27, Iss. 5, 315–321.
Ottov sprievodca prírodou – liečivé rastliny (preklad: Jindrova, J., Malovcová, M.). 2010: Ottovo nakladateľstvo: Praha, 485 s.
Omidbaigi, R., Kazemi, S., Daneshfar, E., 2008: Harvest Time Effecting on the Essential Oil
Content and Compositions of Thymus vulgaris. In: Journal of Essential Oil Bearing Plants, Vol. 11, Iss. 1, p. 162 – 167
Rystonová, I. 2007: Průvodce lidovými názvy rostlin i jiných léčivých přírodnin a jejich produktů. Praha: Academia, 380 s.
Schilcher, H., Kammerer, S. 2003: Leitfaden Phytotherapie. 2. Auflage, Urban & Fischer. Munchen, Jena, Deutschland, 998 s.
Small, E. 1997: Culinary Herbs. the 1st eds. Ottawa, Ontario, Canada: NRC Press, 710 s.
Zarzuelo, A., Crespo, E., 2002: The Medicinal and Non-medicinal Uses of Thyme. In: Stahl-Biskup, E., Saez, F. (eds). Thyme – The Genus Thymus. London, Taylor & Francis, pp. 263–292.
(zh)
