Prečo má sob Rudolf červený nos? Táto otázka zamestnávala aj vedcov, ktorí prišli s viacerými vysvetleniami.
Rozprávkový sob Rudolf mal žiarivý červený nos. Vedci skúmali, ako sú na tom skutočné soby. Ilustračný obrázok. Zdroj: iStock.com/Scalia Media
Sob menom Rudolf (Rudolph the Red-Nosed Reindeer) je známou postavičkou a pieseň, ktorá sa k nemu viaže, ho preslávila na celom svete. Stvoril ho ilustrátor detských kníh Robert L. May. V roku 1939, keď postavička Rudolfa uzrela svetlo sveta, deti prvýkrát spoznali Santovho sobieho pomocníka.
Príbeh hovorí, že Rudolf, deviaty a najmladší zo sobov Santa Clausa, používa svoj žiarivý červený nos na to, aby ním na Štedrý večer osvetľoval cestu ostatným sobom v Santovom záprahu. Rudolfov svietiaci nos tak naviguje Santu a ukazuje mu tú správnu cestu napriek tme aj hmle. Ide o fikciu, v ktorej sa však ukrýva i malý kúsok pravdy.
Niektoré druhy sobov môžu mať naozaj nos sfarbený jemne do červena. Ide o druh soba arktického (Rangifer tarandus), ktorý je doma na Aljaške, v Kanade, Grónsku, Rusku a v Škandinávii. Tieto zvieratá sú dokonale prispôsobené na život v tuhých mrazoch. Za to, že nemrznú, vďačia hustej srsti, ktorá ich dokonale chráni pred zimou. Svoj podiel má na tom tiež ich čuchový orgán. Soby do prostredia uvoľňujú nosom čo najmenej tepla a šetria čo najviac vodnej pary.
Červený nos soba Rudolfa zamestnával i vedcov, ktorí sa snažili prísť s vysvetlením jeho červeného sfarbenia, a to väčšinou vždy v čase Vianoc.
Môže za to prekrvenie nosovej sliznice?
Jedno z vysvetlení priniesli nórski a holandskí vedci v štúdii, uverejnenej vo vianočnom čísle renomovaného lekárskeho časopisu British Medical Journal (BMJ), v roku 2012. Podľa vedcov môže za červené sfarbenie mimoriadne hustá sústava krvných ciev, ktoré sa nachádzajú v sobom nose. Ich úlohou je zásobovať ho krvou, a regulovať tak telesnú teplotu zvieraťa v extrémnych podmienkach.
Ako dospeli vedci k týmto zisteniam? Skúmali nosy dvoch sobov a piatich ľudských dobrovoľníkov pomocou ručného videomikroskopu, ktorý im umožnil pozorovať jednotlivé cievy a prietok krvi v reálnom čase. Zistili, že soby mali v nose v priemere o 25 percent vyššiu koncentráciu krvných ciev.
Nosy sobov obsahujú veľké množstvo červených krviniek, ktoré transportujú kyslík, a tak pomáhajú zvieratám regulovať telesnú teplotu.
Odborníci dospeli k záveru, že sobí nos obsahujúci mimoriadne veľa krvných ciev a červených krviniek je oveľa lepšie prekrvený a to je podľa nich príčinou začervenania. Soby disponujú tiež vyššou hustotou slizničných žliaz v čuchovom orgáne, ktoré im zabezpečujú optimálnu nosovú klímu a chránia orgán pri meniacich sa poveternostných podmienkach a extrémnych teplotách.
Túto teóriu potvrdili aj termálne infračervené snímky. Vidno na nich, ako sobí nos, patriaci medzi najteplejšie miesta na tele zvieraťa, žiari.
Hlava soba nasnímaná termokamerou. Zdroj: BMJ
Pozrite si
Môžu za to parazity?
Nórsky biológ Odd Halvorsen prišiel ešte v roku 1986 s iným vysvetlením, ktoré uverejnil vo vedeckom časopise Parasitology Today.
Červený nos Halvorsen pripisoval parazitickej infekcii. Podobne ako iné prežúvavce, tak aj soby trápi množstvo parazitov vrátane komárov či lariev múch.
Halvorsen tvrdil, že špeciálny mikrobióm nachádzajúci sa v dutinách sobích nosov a obsahujúci viac ako dvadsať jedinečných mikróbov by mohol byť vo výnimočných prípadoch zodpovedný za červené sfarbenie sobieho nosa.
Toto vysvetlenie prináša tiež kurátorka Prírodovedného múzea v Londýne Erica McAlisterová.
Za červenkastý nos niektorých sobov podľa nej môže sobí parazit, drobná muška s názvom Hypoderma tarandi, ako aj muchy z rodu Cephenemyia.
Samičky múch kladú svoje larvy do nosa sobov. Neskôr prelezú do hrdla zvieraťa, kde sa živia jeho tkanivom. Keď podrastú, nastane čas, aby opustili telo svojho hostiteľa. Začnú teda dráždiť hrdlo soba, ktorý potom kašle a prská, čím hmyz vypudí ústami alebo nosom.
Je za tým bioluminiscencia?
Vedci z univerzity v Brightone prišli v roku 2017 s ďalšou odľahčenou teóriou na tému Rudolfovho červeného nosa. Ako vysvetlenie uvádzajú schopnosť bioluminiscencie, ktorá mala Rudolfovi pomáhať pri navigovaní.
„Hoci uznávame ústredný princíp vysoko vaskularizovanej nosovej sliznice sobov, ktorá pomáha regulovať výmenu tepla v nose, dospeli sme k záveru, že je nepravdepodobné, aby bol toto príčinný faktor Rudolfovho obzvlášť svietiaceho nosa,“ píšu v štúdii, uverejnenej v DEINSEA (The Online Journal of the Natural History Museum Rotterdam).
Bioluminiscencia je schopnosť, ktorou disponujú rôzne organizmy – baktérie, huby (napríklad Omphalotus nidiformis, čo je svietiaca huba z Austrálie známa ako Ghost Fungus) aj hmyz (príkladom je komárnica svietivá z Nového Zélandu: v tomto prípade svetielkuje larva hmyzu, ktorá vábi na svetlo menší hmyz, aby ho mohla uloviť). Niektoré morské ryby, napríklad morský čert so svetielkujúcim výčnelkom na hlave, ju využívajú na prilákanie koristi, iné svetlom odpudzujú predátory.
Na otázku týkajúcu sa príčiny červeného svietiaceho nosa sobíka Rudolfa by vedel asi najlepšie odpovedať Santa Claus. Najpravdepodobnejšia bude zrejme hypotéza o silnom prekrvení čuchového orgánu tohto severského prežúvavca. Deťom a fanúšikom sobíka Rudolfa sa bude azda najviac páčiť teória o bioluminiscencii.
Zdroj: Mikrobenzirkus, University of Brighton, Smithsonian Magazine, Wikipedia, The Natural History Museum
(zh)
