Používa sa na uzdravenie najrôznejších bežných ochorení a na výrobu kozmetických prípravkov už od čias egyptských faraónov.
Rumanček kamilkový (Matricaria recutita L.). Zdroj: iStockphoto.com
Starí Egypťania považovali rumanček kamilkový za dar od boha Slnka. Bol pre nich posvätný, pretože zmierňuje horúčky a úpaly.
Keď vedci skúmali zabalzamované telo faraóna Ramzesa II. (Veľkého), v jeho žalúdku našli aj rumančekový peľ. Práve z obdobia vlády Ramzesa II. (od roku 1290 do roku 1224 pred n. l.) pochádza najviac informácií o rituálnom využití tejto rastliny (vládol 67 rokov a dožil sa úctyhodných 90 rokov). Natieranie tela, vlasov aj odevov rumančekovým olejom, najmä z náboženských dôvodov, patrilo v starých kultúrach medzi významné rituály. Rumanček kamilkový bol však už v časoch faraónov tiež cennou prísadou v kozmetických krémoch (Ferry-Swainson, 2002).
Povesť rumančeka ako liečivej byliny bola v Egypte veľmi rozšírená a dodnes sa tam pestuje. No pre schopnosť tejto rastliny prinášať ľuďom úľavu sa stal rumanček súčasťou mytológie rôznych kultúr a civilizácií.
Poznali ho starovekí Gréci aj Rimania a paleobotanické nálezy aj archeologické vykopávky svedčia o tom, že s ním prichádzali do styku aj národy, ktoré obývali Európu ďaleko pred nimi, už v období neolitu (9 000 – 7 000 r. pred n. l.). V tom čase sa ešte len začalo zavádzanie prvých divorastúcich rastlín (Avena fatua L. a Avena nuda L. – druhy ovsa) do poľných kultúr (Ellenberg, 1988).
Prináša mnohorakú úľavu
Staré mýty napovedajú o účinkoch rumančeka viac. Napríklad v bájach severoeurópskych germánskych národov patril medzi deväť posvätných bylín. Hlavný starogermánsky boh Odin, ktorý prinášal úspech v bitkách, ho podľa nich daroval smrteľníkom, aby do svetského zmätku vniesol poriadok a zlepšil im život.
V stredoveku bola táto bylina všeobecne rozšírená a popularitu si udržala aj v novoveku.
Známa rakúska liečiteľka Mária Trebenová (*1907 – †1991) rozprávala o žene, ktorá žila vo Švajčiarsku a volali ju rumančeková bosorka. Vtieraním rumančekovej silice dokázala vrátiť pohyb ochrnutým končatinám, obkladmi z kvetných hlavičiek povarených v mlieku vyliečila bolesti očí a neodchádzanie moču napravila podávaním rumančekového vína (Trebenová, 1991).
Čaj z rumančeka kamilkového. Zdroj: iStockphoto.com
Etymológia, pôvod a morfológia rastliny
Starší druhový vedecký názov (používaný hlavne v Európe) vznikol z talianskeho Chamomilla – camomilla a ten azda z gréckeho chamai – nízky pri zemi ležiaci- a melon – jablko (čerstvé úbory majú jablkový pach a rastliny nízky vzrast tesne nad povrchom pôdy).
Najnovšie rodové meno Matricaria sa vzťahuje na latinské mater – matka, pretože rumanček sa používal pri liečbe ženských porúch (Kresánek a Krejča, 1982).
Používanie vedeckého názvu, ale tiež pomenovanie tejto rastliny jednotlivými národmi sveta (národné názvy) ešte aj dnes vyvolávajú komplexný problém. Z taxonomického aspektu je potrebné poukázať na to, že odborný názov rumančeka sa používa pre viaceré druhy až v šiestich rodoch čeľade astrovité (Asteraceae). Z týchto druhov sú však len dva predmetom obchodu s liečivými drogami, respektíve len dva sa masovo používajú v ľudovom liečiteľstve (Foster, 1991). Sú to náš rumanček kamilkový (Matricaria recutita L.) a rumanček rímsky alebo vznešený (Anthemis nobilis L.), ktorý sa používa v južnej Európe.
Rumanček kamilkový, Matricaria recutita L., je jednoročná terofytná bylina s rozvetvenou stonkou, vysokou od 0,1 do 0,5 m. Jej listy sú dva- až trikrát perovito strihané a čiarkovité. Rastliny prezimujú (sú hiberálne). Kvetné úbory sa nachádzajú na hlavnej stonke a vedľajších stonkách. Skladajú sa z okrajových bielych jazykovitých samičích kvetov a vnútorných rúrkovitých obojpohlavných kvetov. Najdôležitejším a nezameniteľným morfologickým znakom druhu je vypuklé a zvnútra duté kvetné lôžko.
Rastliny začínajú kvitnúť v máji a kvitnú po celé leto až do konca septembra. Peľové zrná sú viac-menej guľovitého tvaru s pórmi. Opeľovanie prebieha zväčša entomogamiou (pomocou hmyzu), a vylúčiť nemožno ani anemogamiu (vetrom).
Zo spodného semenníka sa po opelení vyvíja nažka, ktorá je v dobe zrenia pozdĺžne zakrivená. Meria 1 až 2 mm, na vnútornej strane má päť rýh a na vonkajšej strane je žľaznato bodkovaná. Na vrchu je uťatá, bez chocholca.
Hmotnosť 1000 semien rumančeka sa pohybuje od 0,03 do 0,08 g (Georgiev a Kostava, 1985). Semená sú schopné hneď klíčiť a vysoká klíčivosť sa zachováva 5 rokov. Rumanček je rastlina s veľmi vysokou efektívnosťou reprodukcie. V barinných spoločenstvách sa časť semien v pôde zhromažďuje v latentnom stave ako zdroj ďalšej potenciálnej reprodukčnej vegetácie.
Pôvodným domovom rumančeka kamilkového je predná Ázia, južná a východná Európa. V súčasnosti je však rozšírený skoro po celom starom kontinente. Severná hranica rozšírenia sa tiahne k Bielorusku až do Fínska, východná zase po stepných zónach Ukrajiny a Moldavska cez Krym severný Kaukaz až po južné časti Sibíri.
S týmto rastlinným druhom sa stretneme aj v iných častiach sveta, pretože má veľkú schopnosť prispôsobovať sa, tým pádom aj veľkú variabilitu. Nachádza sa v severnej Afrike (Egypt, Etiópia), v Ázii (Turecko, Afganistan, Irán Pakistan, severná India, Japonsko), v Severnej Amerike a Južnej Amerike (východné pobrežie USA, Kuba, Argentína, Brazília) a obilím bol zavlečený aj do Austrálie a na Nový Zéland. Pri pohľade na vertikálny výskyt druhu sa stanovištia jeho rozšírenia tiahnu od nížin až po vyššie položené miesta do nadmorských výšok okolo 2 300 m v Alpách (Salamon, 1992).
Hlava faraóna Ramzesa II. v Karnaku. Z čias jeho vlády pochádza najviac informácií o rituálnom využití rumančeka. Zdroj: iStockphoto.com
Zber, sušenie a uskladnenie
Predmetom zberu sú oficiálne vo všetkých svetových liekopisoch rozvíjajúce sa kvetné úbory Flos chamomillae (Kresánek a Krejča, 1982). Zbierajú sa celé, s krátkou stopkou asi 10 mm, a to ručne, ale možno ich zbierať aj hrebeňmi.
Sú veľmi háklivé, veľmi ľahko sa zaparujú a drobia. Pri zbere ich nemôžeme stláčať a môžeme ich navrstvovať do výšky najviac 0,1 m. Do 2 hodín po zbere sa musia sušiť, inak ich je treba prevzdušňovať presýpaním.
Počas sušenia v tieni a vetrania netreba materiál obracať a premiešavať, lebo úbory sa rozpadajú. Baliť sa môže až po konečnej úprave.
Sušenie prirodzeným spôsobom trvá asi 10 až 14 dní. Pred uskladnením alebo balením treba ešte drogu nechať na kôpkach, preosiať a až potom zosýpať. Na jej skladovanie sú najlepšie tesne sa zatvárajúce nádoby, pričom je potrebné chrániť ich pred svetlom a vlhkom. Pri sušení kvetných úborov umelým teplom nesmie teplota prekročiť viac ako 35 °C. Pomer zosušenia je asi 5 : 1.
Fytoterapia
Rumanček sa dnes používa rovnako hojne ako v minulosti a rovnako ako za čias egyptských faraónov aj v súčasnosti má uplatnenie počas liečby najrôznejších bežných ochorení a pri výrobe kozmetických prípravkov (Ferry-Swainson, 2002).
Bohaté chemické zloženie drogy a jej silice je predpokladom širokého liečebného účinku a použitia (Duke, 1985). Rumančeková silica má protizápalový a zmäkčujúci účinok pri ochoreniach tráviaceho ústrojenstva, nechutenstve, kolikách žalúdka a čriev, gastritíde, kolitíde, meteorizme, stomatitíde, gingivitíde, pri zápaloch dýchacích ciest, faryngitíde a laryngitíde (odporúča sa hlavne inhalácia vodných pár pri vare s drogou).
Zvonku sa používa na kúpeľ pri zápaloch sliznice očí, zápaloch maternice, konečníka a pri hemoroidoch. Dobré výsledky sa dosahujú aj pri zápaloch a kameňoch obličiek a močového mechúra. Silica zvyšuje počet srdcových sťahov a rozširuje cievy hlavného mozgu. Všetky možnosti liečebného využitia tejto liečivej byliny sú uvedené v tabuľke.
Kvetnú drogu bežne používame vo forme macerátu, výťažku, záparu a bylinného vína.
Dávkovanie, príprava a použitie je nasledovné:
- macerát: macerovať 1 lyžicu (2,5 g) drogy v 1 l vody (vnútorné a vonkajšie použitie);
- macerát: 20 g drogy na 100 g olivového oleja, macerovať 2 dni (používame zvonka na obklady);
- výťažok: pripravujeme za studena z 10 čajových lyžíc drogy a 2 šálok studenej vody. Necháme vylúhovať 8 hodín (používame vnútorne);
- zápar: 1,5 g kvetnej drogy zalejeme 100 ml vriacej vody (vnútorne);
- zápar: 15 – 18 g drogy rumančeka zalejeme 1 l vody a necháme vylúhovať pol hodiny. Precedený zápar užívame naraz, obyčajne 3 šálky denne po jedle. Každá dávka musí byť pripravená čerstvo. Zvyšok záparu môžeme použiť zvonka;
- bylinné víno: v jednom litri dobrého vína (biele alebo červené) macerujeme 10 dní 50 g kvetných úborov, 10 g pomarančových alebo citrónových šupiek a 10 až 15 kociek cukru. Všetko precedíme. Pijeme jeden pohár pred jedlom;
- elixír proti nervozite a nespavosti: do 90-percentného konzumného liehu (100 g) namočíme 50 g rumančekového kvetu, kúsok pomarančovej kôry a kúsok škorice. Zmes necháme celý týždeň stáť. Z 350 g vody a 400 g cukru uvaríme sirup. Ochladený sirup zmiešame s precedeným liehom. Elixír vlejeme do fľaše a dobre uzavrieme. Keď pocítime nervozitu alebo nemôžeme zaspať, stačí nakvapkať elixír na kocku cukru a použiť.
Ak chcete kvety rumančeka usušiť kvalitne, treba dodržať viacero zásad, aby sa nezaparili alebo nerozdrobili. Zdroj: iStockphoto.com
Kozmetika
Kvety a silice rumančeka sa aj dnes využívajú pri výrobe kozmetiky, mydiel, vlasových prípravkov, parfumov, pien a solí do kúpeľa. Kvetné úbory sa tradične používali na zosvetľovanie a ošetrovanie vlasov a na výrobu antialergických kožných krémov. Majú neobyčajne všestranné účinky a môžu poslúžiť ako jemná čistiaca voda, upokojujúci krém alebo osviežujúci sprej.
Na prípravu jemnej, ochladzujúcej a regeneračnej pleťovej vody po opaľovaní použite polievkovú lyžicu jojobového oleja, do ktorej pridajte tri kvapky rumančekovej silice, dve kvapky levanduľovej a jednu kvapku mätovej silice. Ak máte pocit, že koža vám po opaľovaní zhrubla, do kúpeľa si pridajte štyri kvapky rumančekovej a tri kvapky levanduľovej silice.
Alergie
Pri použití rumančeka sa v niektorých prípadoch objavili alergické reakcie. Následný rozsiahly výskum však ukázal, že pri prehľade až 50 správ, ktoré hovorili o alergických reakciách rumančeka kamilkového, sa zistila zámena druhov. Išlo pritom o použitie druhu rumana smradľavého (Anthemis cotula L.), ktorý obsahuje látku antekotuloid. Tá vyvoláva kontaktné dermatitídy (Hausen, Busker a Carle, 1984). Najnovšie poznatky poukazujú na to, že pri používaní rumančekových prípravkov je toto nebezpečenstvo zanedbateľné (Schilcher, 1987).
Použitá literatúra:
Duke, J. K.: CRC Handbook of Medicinal Herbs. CRC-Press New York. 1985, 704 p.
Ellenberg, H.: Vegetation Ecology of Central Europe. 1st Eds., Cambridge University Press: Cambridge, UK. 1988, 731 p.
Ferry-Swainson, K.: Rumanček – všetko o najstaršej byline. 1. vyd. Praha: Ottovo nakladatelství, 2002, 80 s.
Foster, S.: Chamomile. American Botanical Council. Bot. Series 307, 1991, 7 p.
Georgiev, G., Kostava, I.T.: Orgležegane na lekarstveni kulturi. Nauka. Sofia. 1985, 123 s.
Hausen, B. M., Busker, E., CARLE, R.: Über das Sensibilisierungsvermögen von Compositenarten. Planta Medica. 1984. 42:205-214
Kresánek, J., Krejča, J.: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. Osveta Martin. 1982, 767 s.
Royal, P. C.: Herbally Yours. Sound Nutrition. Utah. USA, 1982, 127 p.
Salamon, I.: Chamomile: A Medicinal Plant. In: The Herb, Spice, and Medicinal Plant Digest, Vol. 10, Iss. 1, 1992, p. 1-4
Schilcher, H.: Die Kamille. Wissenschaftliche Verlagsgesellschaft mbH Stuttgart. 1987, 152 s.
Trebenová, M.: Zdravie z Božej lekárne. IKAR Bratislava. 1991, 96 s.
