Stratégie predátorov boli smrteľnejšie. Niektorým narástli ústa a vyvinuli sa sánky, iné sa naučili k svojej obeti nenápadne prikradnúť.
Batrachotomus, jeden z dominantných predátorov triasu, patril do skupiny bazálnych rauisuchianov, ktorým sa vyvinulo vzpriamené držanie končatín, aby mohli efektívnejšie prenasledovať korisť na súši. Zdroj: iStockphoto.com
Trias predstavuje najstaršie obdobie mezozoika, čiže druhohôr. Začal sa zhruba pred 252 miliónmi rokmi a skončil sa pred 201 miliónmi rokov. Začiatok triasu poznačilo veľké vymieranie živočíchov, ale aj fauny, ktoré zrejme spôsobila rozsiahla sopečná činnosť na Sibíri. Potom však došlo k znovuzrodeniu života na súši i v oceánoch.
Paleontológ Matúš Hyžný na portáli časopisu Quark približuje, že skorý trias bolo jedno z najteplejších období v dejinách Zeme. Planktón v moriach zažíval obdobie revolúcie, rozvíjali sa rôzne druhy kôrovcov, na súši sa rozšírili nové druhy hmyzu, obojživelníkov a plazov, najmä dinosaurov. Objavili sa už aj prví predchodcovia cicavcov – vačkovce a vajcorodé cicavce. Mnohé z týchto druhov živočíchov i rastlín prežili až do súčasnosti.
Vedci v odbornom príspevku, nedávno uverejnenom v časopise Frontiers in Earth Science, vysvetľujú, že práve revolúcia morského planktónu spustila diverzifikáciu ďalšieho života a konzumentov na všetkých úrovniach.
Pozrite si
Explózia života a stratégie prežitia
V tomto období došlo k podstatným zmenám vo vzťahu predátor a korisť. Živočíchy si začali vyvíjať rôznorodé stratégie útoku a obrany, vznikli teda zápasy v zbrojení. Objavili sa nové typy predátorov, ktoré sú rýchlejšie a dravšie ako tie, ktoré žili v predošlých obdobiach. Príkladom sú rôzne druhy kreviet, homárov, desaťnožcov, sépií a chobotníc, ktoré dokázali loviť korisť silnými chápadlami s prísavkami a háčikmi.
„Len čo sa predátori stali rýchlejšími, aby mohli chytiť svoju korisť, tá si vyvinula lepšie spôsoby úniku a obrany (hrubšie schránky alebo schopnosť hlbšie sa zahrabať). Stratégie predátorov začali byť smrteľnejšie. Mnohé ryby a plazy si osvojili schopnosť rozdrviť hrubú schránku ustríc. Ulitníky si zdokonalili svoje nástroje na prevŕtanie schránok, aby sa dostali k mäsu a žraloky i kostnaté ryby zväčšovali svoje ústa tým, že mali pohyblivé časti čeľustí,“ opisujú vedci vo svojom príspevku.
Poukazujú aj na zaujímavé zmeny stavovcov. Zdá sa, že štvornožce žijúce na súši, medzi ktoré patrili prajaštery (archosaury – zahŕňajú predchodcov dinosaurov a vtákov) a synapsidy (zahŕňajú predkov cicavcov), zmenili držanie tela (vzpriamený postoj) a typ metabolizmu (prechod od ektotermie k endotermii, čiže od studenokrvnosti k teplokrvnosti). Tieto zmeny ovplyvnili transfer energie v ekosystéme.
Noví predátori ovládajúci moria
Niektoré ryby, napríklad Saurichthys, ktoré mali dlhé štíhle telo, si vyvinuli nové stratégie lovu založené na zakrádaní sa, keď svoju korisť nečakane prepadávali. Okrem toho sa objavili aj rôznorodé druhy morských a vodných plazov a vrcholových predátorov, napríklad Ichthyosaur, Pachypleurosaur, Thalattosaur, Saurosphargidae, Hupehsuchus, a predchodcovia súčasných korytnačiek. Vedci predpokladajú, že mnohé morské plazy boli do určitej miery teplokrvné, čím sa podobali súčasným vtákom a cicavcom.
Zmena držania tela z roztiahnutého na vzpriamené synapsidov a archosauromorfov. Obr. A zobrazuje roztiahnuté držanie tela synapsidov na plazovi Moschopsovi z neskorého permu. Na obr. B je vzpriamený archosauriform Vjushk zo skorého a stredného triasu. Obr. C ilustruje prechod z roztiahnutej do vzpriamenej polohy tela na prelome permu a triasu. Autorom panelov A a B je Jim Robins. Autorom panelu C je Simon Powell. Zdroj: Frontiersin
Obrana alebo únik
Prefíkanosť predátorov stimulovala vývoj obranných stratégií koristi. Ulitníky a lastúrniky si začali vyvíjať pevnejšie a odolnejšie schránky. Novou adaptáciou bolo aj cementovanie (uchytenie sa, pozn. red.) na skalách či pevné zavretie ulity, na čo slúžilo pevné väzivo. Iné živočíchy si zase rozvinuli schopnosť rýchleho úniku. Vedci dopĺňajú, že nečakaným objavom bol nález prvej lietajúcej ryby z Číny, lebo takýto spôsob úniku nebol v predchádzajúcich obdobiach známy.
Evolúcia života na súši a pôvod endotermie
Aj na súši zaznamenal život revolúciu. Vedci predpokladajú, že práve v období triasu sa objavili prvé teplokrvné živočíchy.
Odborníci vysvetľujú, že s ohľadom na typ metabolizmu sú stavovce členené medzi studenokrvné (ryby, obojživelníky a plazy) a teplokrvné (vtáky a cicavce). Studenokrvné živočíchy potrebujú pre svoj život menej energie i kyslíka na rozdiel od tých teplokrvných. Cicavce a vtáky sa hýbu rýchlejšie a sú aktívnejšie než plazy či obojživelníky. Endotermické (teplokrvné) živočíchy dokážu vyprodukovať teplo tým, že dýchajú a konzumujú potravu. Na druhej strane ektotermia (studenokrvnosť) súvisí so získavaním tepla z prostredia a najmä zo slnečného žiarenia. Pre vedcov bolo veľkou hádankou, aký druh metabolizmu mali dinosaury. O výsledkoch ich nedávneho výskumu sme písali v článku Výskum fosílií dinosaurov odhaľuje najväčšiu hádanku paleontológie.
Rozdiely medzi ektotermickými a endotermickými živočíchmi sú aj v držaní tela a chôdzi. Plazy a obojživelníky sa pohybujú pomaly a ich končatiny sú umiestnené po stranách tela. Pri chôdzi sa pohybujú zo strany na stranu a nedokážu behať a dýchať súčasne. Majú teda len obmedzenú výdrž. Na druhej strane sú cicavce a vtáky, ktoré majú vzpriamené držanie tela s končatinami umiestnenými pod telom. Viac vydržia a dokážu sa hýbať rýchlejšie i v prípade dlhších vzdialeností.
„Biológovia dlho diskutovali o pôvode endotermie, respektíve teplokrvnosti, vtákov a cicavcov. Jej pôvod môžeme vystopovať už v karbóne, pred viac ako 300 miliónmi rokov. Niektorí výskumníci preto nedávno naznačili, že už vtedy boli tieto živočíchy endotermické. Iní tvrdia, že sa takými stali až v jure, povedzme pred 170 miliónmi rokov. Avšak, všetky druhy dôkazov zo štúdia buniek kostí, ba dokonca aj chemické zloženie kostí naznačujú, že obe skupiny sa stali teplokrvnými v dôsledku veľkého masového vymierania na konci permu, teda v skorom triase,“ vysvetľuje Michael Benton v tlačovej správe Bristolskej univerzity.
Na obr. B je Pterosaur z čeľade Anurognathidae z obdobia strednej jury z Číny, z ktorého boli identifikované štyri typy peria. Na obr. C sú štyri typy peria pterosaurov: monofilamenty (a, e), trsovité monofilamenty (b, f), zväzky vlákien (c, g), páperové perie (d, h). Autorom panelu B je Yuan Zhang. Panel C je založený na štúdii DOI: 10.1038/s41559-018-0728-7. Zdroj: Frontiersin
Perie, srsť a vzpriamené držanie tela ako inovácie
Odborníci ďalej vysvetľujú, že k vzniku endotermie, čo sa vtákov a cicavcov týka, prispeli dve zásadné zmeny – držanie tela a určitá forma izolácie.
Vzpriamené držanie tela podobné moderným psom či koňom umožňuje živočíchom robiť dlhšie kroky a pohybovať sa rýchlejšie i na väčšie vzdialenosti. Rovnako došlo aj k zmenám dýchacej sústavy, ktoré umožnili efektívnejšie používanie energie na pohyb.
Ďalšou významnou zmenou, ktorú výskumníci objavili pri vtákoch a cicavcoch zo skorého a stredného triasu, je určitá forma izolácie – srsť cicavcov a perie vtákov. Príkladom sú nájdené fosílie predchodcov cicavcov zo skupín Cynodontia a Therocephalia. Živočíchy zo skupiny Archosauromorpha, kam patria predchodcovia moderných krokodílov i vtákov, mali od začiatku triasu krátke perie s izolačnými vlastnosťami. Najstarším opereným vtákopanvým dinosaurom je Kulindadromeus, ktorý žil v období jury. S periu podobným materiálom sa vedci stretávajú už v skorších obdobiach.
Prvé aktívne lietajúce stavovce, nazývané vtákojaštery (pterosaury), ktoré sú sesterskou vývojovou skupinou dinosaurov, už mali v období triasu periu podobnú izoláciu – pyknovlákna. Tieto vlákna majú rôzne formy i rozmanitú štruktúru – niektoré sú viac rozvetvené, iné tvoria trsy. Výskumníci konštatujú, že prvé izolačné dermálne štruktúry majú pôvod práve v období triasu, čo potvrdzujú aj nedávne nálezy fosílií.
Ďalšie dôkazy o endotermii živočíchov v období triasu poskytuje aj analýza a porovnanie kostného tkaniva vyhynutých živočíchov s ich žijúcimi príbuznými.
Prečo toto obdobie pripomína studenú vojnu
„Celkovo sa zvieratá na súši a v oceánoch zrýchlili, spotrebovali viac energie a pohybovali sa rýchlejšie. Biológovia nazývajú tieto druhy procesov preteky v zbrojení s odkazom na studenú vojnu. Keď jedna strana zrýchli a stane sa teplokrvnejšou, musí to urobiť aj druhá strana. To ovplyvňuje súťaživosť medzi konzumentmi rastlín a konkurenciu medzi predátormi. Platí to aj na vzťahy medzi predátorom a korisťou – ak sa predátor zrýchli, urobí to aj korisť, aby unikla,“ vysvetľuje spoluautor článku Michael Benton v tlačovej správe Bristolskej univerzity.
Spoluautor príspevku Feixiang Wu dopĺňa, že preteky v zbrojení sa odohrávali aj pod hladinou morí. Tým, ako sa predátori stávali rýchlejšími, obratnejšími a inteligentnejšími, korisť investovala viac do lepšej obrany. Niektoré druhy si vytvárali odolnejšie ulity, iné zlepšili svoje schopnosti unikať.
Benton uzatvára, že hoci uvedené poznatky nie sú nové, novinkou je zistenie, že tieto významné zmeny sa odohrali v rovnakom čase – počas obdobia triasu. Predpokladá tiež, že cestu k tejto explózii životných foriem a adaptácii vydláždilo práve masové vymieranie na konci permského obdobia. Vyčistenie ekosystémov od konkurencie umožnilo novým i preživším formám života rýchlejší rozvoj.
Zdroje: DOI: 10.3389/feart.2022.899541,University of Bristol, Quark, https://sk.wikipedia.org/wiki/Trias, https://sk.wikipedia.org/wiki/Mezozoikum, https://sk.wikipedia.org/wiki/Ve%C4%BEk%C3%A9_permsk%C3%A9_vymieranie, Dinotyblog.com.
Foto: Frontiersin.com (1. obrázok v texte), Frontiersin (2. obrázok v texte)
