V podobe likéru ho používali pri zažívacích ťažkostiach už starí Gréci a Rimania.
Oman pravý. Zdroj: iStockphoto.com
Na základe mnohogeneračných skúseností sa v tibetskej a čínskej medicíne verilo, že oman pravý (Inula helenium L.) lieči až deväťdesiatdeväť chorôb. Staré ruské povery hovoria o tom, že rastlina má deväť silných stránok, a tým pádom aj deväť hlavných účinkov – preto sa jej dostalo pomenovanie девясил (devjaťsil). Bylina je v tomto ponímaní schopná posilniť mužskú silu, plodnosť, činnosť srdca, priaznivo pôsobiť na trávenie, prispieť k dobrej nálade, ale hlavne chrániť pred otravou z požitia nadmerného množstva alkoholu (Stupčuk, 2019).
Aktuálne sú vlastnosti tejto liečivej rastliny už veľmi dobre preštudované, a preto sa používa vo fytoterapii, ale najmä v ľudovom liečiteľstve, kde môže nahradiť tucet iných syntetických liekov. Tinktúry a zápary z jednotlivých častí rastliny omanu pomáhajú zmierňovať opuchy, liečia zápaly a priaznivo pôsobia na gastrointestinálny trakt (tráviaca sústava), sú prírodným antiseptikom (zastavujú rozmnožovanie mikroorganizmov) a choleretikom (zvýšenie produkcie žlče).
Etymológia, mágia, pôvod a morfológia rastliny
Pri hľadaní pôvodu slovenského a vedeckého (latinského) pomenovania rastliny sa našli viaceré zdroje, ktoré vysvetľujú ich vznik viacerými spôsobmi. Pričom pohľad na ich vývoj v jednotlivých súvislostiach je skutočne zaujímavý.
Existuje legenda, že rastlina, ktorá je dnes všeobecne známa ako oman, sa v staroveku nazývala Inula na počesť dcéry boha Dia a vyrástla zo sĺz tejto krásky (Howard, 2005).
Iný mýtus vysvetľuje pôvod názvu helenium v súvislosti s Helenou Trójskou – dcérou najvyššieho olympského boha Dia a spartskej kráľovnej Lédy. Helena Trójska inak patrí k najkrajším zo smrteľných žien všetkých čias. Údajne, keď ju princ Paris ukradol jej manželovi kráľovi Menelaovi, čím sa začala Trójska vojna, mala plnú náruč žltých kvetov omanu. Keď Parisa po deviatich rokoch zabili, Helena sa vrátila späť do Sparty, kde žila šťastne až do smrti (Cozart, 1979).
V škandinávskej mytológii je bylina omanu zasvätená najvyššiemu bohu Odinovi a treba ju zbierať v zlom počasí pri búrkach predtým, ako začne prvýkrát hrmieť.
Podľa dlhoročnej katolíckej tradície sa oman spolu s ďalšími významnými liečivými rastlinami (arnika, rumanček, nechtík, šalvia, palina a rebríček) prináša do kostola v deň Nanebovzatia Panny Márie (15. augusta), ktoré má pre veriacich veľký význam. Upevňuje ich v nádeji, že aj ich telá (i vďaka uvedeným rastlinným druhom) budú raz vzkriesené. Nebeská Matka im vyprosuje mnoho milostí, aby tak ako ona boli vzkriesení na večnú slávu a prijali pozvanie jej Syna Ježiša Krista, ktorý každému z nich pripravil v nebi miesto (Rystonová, 2007).
Podľa slovenskej literatúry je rodové meno omanu inula odvodené od inaelín = vyprázdňovať, čistiť a z helios = slnko, prípadne od helénium = košíček, podľa tvaru úborov (Kresánek a Krejča, 1982).
Okrem liečivých vlastností sa omanu pripisovala taktiež magická sila. Kto si chcel privolať lásku, mal jeho kvet nosiť na ružových šatách. Verilo sa tiež, že keď sa spáli jeho koreň na drevenom uhlí, prebudí to v ňom jasnovidnosť. Nakoniec, oman sa považoval za ochranný prostriedok pred zlými duchmi (Gondolová a Hadrabová, 2008).
Pochádza z územia od južnej a juhovýchodnej Európy až po centrálnu časť Ázie, odkiaľ bol do našej oblasti pred časom importovaný. Tradične sa pestuje v záhradkách a miestami planie (Jindrová a Malovcová, 2010).
Je to trváca bylina s 0,6 až 1,5 m vysokou ryhovanou a chlpatou až plstnatou stonkou. Prízemné listy má krídlato stopkaté, vajcovité, končisté a tupo zúbkaté, stonkové sediace, široko kopijovité. Veľké koncové úbory majú strechovité plstnaté zákrovy so širokými zelenými príveskami. Vnútorné listene zákrovov sú čiarkovité a sucho kožovité. Obojpohlavné kvety terča sú rúrkovité, päťzubé, jazykovité samčie jednoradové a husté, obidvoje žlté s priemerom od 60 do 70 mm. Rastliny kvitnú v júli až auguste. Plody sú nažky s dlhým chocholcom (Kresánek a Krejča, 1982).
Rastline sa výborne darí v hlbokých vlhkých a ťažkých pôdach. Rozmnožuje sa semenami i odrezkami z podzemku, aby sa ale korene lepšie rozrastali, je potrebné kvetné vŕšky odrezávať. Oman je ako väčšina astrovitých rastlín aj medonosnou bylinou, používa sa však tiež ako okrasná kvetina.
Koreň omanu pravého. Zdroj: iStockphoto.com
Zber a sušenie
V liekopisoch sú oficiálne podzemky omanu s koreňmi ako droga (Radix /Rhizoma/ inulae). Podzemné časti dvoj- až trojročných rastlín sa vykopávajú na jeseň (október – november), pričom niektoré kúsky možno hneď oddeliť a znovu zasadiť. Rastlinný materiál sa musí rýchlo umyť a dať sušiť na dobre vetraných miestach, najlepšie pri umelej teplote nanajvýš do 35 stupňov Celzia.
Drogu treba skladovať v dobre zatvorených nádobách, ľahko totiž vlhne a napáda ju hmyz. Pomer zosušenia je 3 : 1. Správne usušené časti majú prenikavú vôňu a horkú chuť (Kresánek a Krejča, 1982).
Účinné látky
Hlavnými obsahovými komponentmi tejto liečivej rastliny sú silice so sekviterpénmi alantolom, alantolaktónom a izolantolaktónom. Ďalej je tu veľké množstvo rezervného inulínu (až 45 percent), iných cukrov, horčiny a stopy azulénu. Odborná literatúra uvádza aj saponíny, organické kyseliny (octová, benzoová), malé množstvo alkaloidov, vitamíny E a C (Duke a kol., 2002).
Fytoterapia
Oman je vynikajúci prostriedok proti kašľu, ktorý sa odporúča užívať pri chronickej i akútnej bronchitíde, pri dráždivom kašli aj pri astme. Spazmolytický účinok drogy sa uplatňuje pri zápaloch žalúdka (gastritíde), čriev (kolike) a pečeni, antiseptický a močopudný efekt zas pri liečení zápalov močových ciest.
Oman ďalej normalizuje trávenie a upravuje chuť do jedla. Dobre sa uplatňuje taktiež pri nešpecifických problémoch žalúdočno-črevného traktu. Považuje sa za účinný prostriedok proti hlístam a má schopnosť upravovať menštruáciu.
Najčastejšie používanými formami sú zápar a tinktúra. Na prípravu záparu použijeme štvrť čajovej lyžičky práškovaného koreňa na 1 šálku (200 ml), 0,5 g (pol kávovej lyžičky) sušeného koreňa na šálku (200 ml). Pije sa 3-krát denne po lyžiciach pred jedlom. Pri tinktúre sa použije 1,5 – 4 ml (1 : 1 v 25-percentnom etanole) s dávkami od 20 do 40 kvapiek denne (Lust, 1974).
Na zažívacie problémy sa tradične používa omanový likér. Na jeho prípravu použijeme 0,7 litra 50-percentného alkoholu, do ktorého vložíme 150 až 200 gramov čerstvo nakrájaného koreňa a tyčinku škorice. 10 dní necháme vylúhovať, potom precedíme a po priliati 0,3 l cukrového sirupu má likér svoju definitívnu sladkú podobu (Gondolová a Hadrabová, 2008).
Omanový elixír uvoľňuje hlieny a upokojuje podráždenú pokožku a silice. Na jeho prípravu použijeme 0,7 litra suchého bieleho vína a 40 gramov nadrobno nakrájaného koreňa a dva poháriky ražnej. Fľašu dobre uzavrieme a necháme stáť 2 týždne na tmavom chladnejšom mieste. Užívame 3-krát denne po kalíšku vždy pred jedlom (Gondolová a Hadrabová, 2008).
Pri bežných terapeutických dávkach nie sú známe žiadne nežiaduce účinky. Pri prekročení odporučeného dávkovania sa môže však vyskytnúť hnačka, kŕče a vracanie. Seskviterpénové laktóny sú potenciálnymi alergénmi a pôsobia dráždivo. Pri manipulácii s drogou môže v niektorých prípadoch nastať podráždenie slizníc (Duke a kol., 2002).
Iné aplikácie rastliny
Oman pravý sa používa vo viacerých krajinách na výrobu inulínu. Podzemok a korene rastliny majú zvláštnu vôňu a horkú chuť, podobnú mäte a zázvoru. Používajú sa na výrobu cukroviniek a na dochucovanie nápojov. Z kúskov stoniek omanu uvarených v cukrovom sirupe sa získava lahodná kandizovaná zmes, ktorá sa pridáva do džemu a kompótov. Pražený koreň môžeme použiť ako náhradu kávy, ale aj pri varení piva ako ochucovadlo a aromatickú prísadu (Putyrskij a Prochorov, 2005).
Koreň tejto jedinečnej rastliny sa dá použiť na výrobu modrého farbiva, ktoré sa získava tým, že sa koreň namočí do amoniaku. Pred vynájdením syntetických anilínových farbív sa táto zmes používala na farbenie modrých látok. Aktuálne tento postup praktizujú textilní pracovníci, ktorí sa snažia farbiť nite a látky prírodnými – prirodzenými – prostriedkami.
Okrem divých omanov existujú tiež okrasné odrody týchto rastlín, ktoré pestujú záhradníci. Svetlé a nenáročné kvety zdobia vlhké a podmáčané miesta v parkoch a lesoparkoch, často sa vysádzajú aj pozdĺž ciest. Zdá sa, že veľké oranžové slnečné kvety nám hovoria: „Pozrite sa, aké sme silné a krásne, použite nás, buďte silní a zdraví! Pomôžeme vám, ako pomáhame všetkým ľuďom.“ (Stupčuk, 2019).
Použitá literatúra:
Cozart, J. 1979: Herbs in Greek Mythology, 1st eds., The Herbalist: Meyerbooks, Glenwood, IL, USA, 394 pp.;
Duke, J.A., Bogenschutz-Godwin, M.J., duCellier, J., Duke, P.A. 2002: Handbook of medicinal Herbs. 2nd eds., CRC Press: Boca Raton, FL, USA, 870 pp.;
Gondolová, M., Hadrabová, V. 2008: Herbár. Nestorprint, s.r.o.: Bratislava. 535 s.;
Howard, L. J. 2005: Herbs in Mythology. The Herb Society of America:South Texas Unit. 4 p.;
Kresánek, J., Krejča, J. 1982: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. 2. vyd., Vydavateľstvo Osveta, n.p.: Martin, 767 s.;
Lust, J. 1974: The Herb Book. Bantam Books: Toronto, New York, London, Sydney, Auckland, 660 p.;
Putyrskij, I.N., Prochorov, V.N. 2005: Boľšaja kniga sovetov – lekarstvennyie rastenija. Knižnyj dom: Minsk, Belorussija, 704 s.;
Rystonová, I. 2007: Průvodce lidovými názvy rostlin i jiných léčivých přírodnin a jejich produktů. Praha: Academia, 380 s.;
Stupčuk, Ľ. 2019: Devjať sil devjať sila. Gazeta Deň. Kyjev, Ukrajin;
Ottov sprievodca prírodou – liečivé rastliny (preklad: Jindrova, J., Malovcová, M.). 2010: Ottovo nakladateľstvo: Praha, 485 s.
