Správy o byline pochádzajú už z obdobia okolo 1500 pred naším letopočtom. Liečivé vlastnosti má vďaka anetolu.
Bedrovník anízový. Zdroj: iStockphoto.com
Pravlasťou bedrovníka anízového (skrátene anízu, pozn. red.) je východná stredozemská oblasť – Malá Ázia, Grécko a Egypt. Dnes sa bylina pestuje na celom svete, najčastejšie v oblastiach pri Stredozemnom mori, v Indii, Mexiku a Turecku. Najlepší aníz pochádza zo Španielska a z Talianska, darí sa mu však aj na Slovensku. Pestovať ho môžeme v záhradách ako jednoročnú rastlinu. K najkvalitnejším bedrovníkom anízovým patria taliansky a moravský.
História
Bedrovník anízový sa radí k najstarším liečivým rastlinám sveta. Správy o ňom pochádzajú už z obdobia okolo 1500 pred n. l.. Egypťania, Rimania a Gréci ho v staroveku používali ako korenie. Vo svojich spisoch ho spomína i starogrécky filozof, nábožensko-morálny reformátor, matematik a astronóm Pytagoras (*580 pred n. l. – †496 pred n. l.). Zmienku o byline nájdeme aj v encyklopédii Historia Naturalis rímskeho spisovateľa Plínia Staršieho (*23 – †79).
V Európe sa o rozšírenie anízu do kráľovských záhrad pričinil Karol Veľký (*742 – †814). V stredoveku bola rastlina súčasťou prípravkov proti jedom a univerzálnym „všeliekom“ pri uštipnutí jedovatými zvieratami a hmyzom. Od začiatku 14. storočia sa aníz bežne vyskytuje v Nemecku a okolo roku 1550 sa dostal do Anglicka. Z tých čias je známy aj anízový éterický olej, ktorý je súčasťou kvalitných francúzskych aromatických likérov – anízoviek.
Etymológia a opis rastliny
- Aníz je korenina z bedrovníka anízového.
- Z anízu sa pripravuje čaj a dochucujú sa ním alkoholické nápoje. K najznámejším patrí grécke ouzo.
- Aníz má významné využitie aj v potravinárstve. Pridáva sa do chleba, pečiva, placiek, praclíkov, perníkov i zeleninových šalátov.
Prastaré označenie anízu bolo v arabskom jazyku anysum. Vedecký názov pimpinella je zasa odvodený z latinského bipinella. Odborníci tak aníz nazvali pre jeho perovito strihané listy.
Bedrovník anízový (Pimpinella anisum L.) je jednoročná prenikavo páchnuca bylina s hladkou od 0,30 do 0,50 metra (m) vysokou rozkonárenou stonkou. Prízemné listy anízu sa nachádzajú na dlhých stopkách, sú okrúhlo obličkovité a výrazne pílkovité. Prostredné listy rastliny sú okrúhlo vajcovité, dvakrát perovito strihané a pílkovité a horné listy trojnásobne klinovito perovito strihané.
Aníz kvitne v júli až auguste. Jeho päťpočetné drobné biele alebo ružovkasté kvety vyrastajú v okolíkoch bez obalov. Bohato kvitnúce okolíky slúžia ako výborná paša pre včely, výdatne totiž vylučujú nektár a príjemne voňajú, ich aróma prechádza aj do medu. Plodmi anízu sú páperisté visiace hnedosivé dvojnažky. Hmotnosť tisícich plodov je od 2,1 do 3,5 gramu (g) a klíčivosť majú od 70 do 80 percent (%). Túto vlastnosť si osivo udržuje až 3 roky.
Veľkoplošné pestovanie
Bedrovník anízový je teplomilný druh pochádzajúci zo Stredomoria, z Egypta a juhovýchodnej Ázie. Optimálna teplota na klíčenie semien je 10 – 15 stupňov Celzia (°C). Klíčiace rastliny nie sú citlivé na chlad, tolerujú aj mierne mrazy.
Aníz vyžaduje však dostatok vlahy a živín. Vodu potrebuje najmä v období rastu stonky a kvitnutia. Počas dozrievania plodov si zasa žiada vo väčšej miere teplo a sucho. Pôdy určené na pestovanie tejto koreniny musia mať optimálnu neutrálnu pôdnu reakciu, mali by byť štruktúrne, nezamokrené a dobre zásobené živinami. Najvhodnejšími predplodinami anízu sú obilniny, ale tiež plodiny na zelené hnojenie, po ktorých je možné dosiahnuť vyššie úrody.
Anízové semená. Zdroj: iStockphoto.com
V rámci pestovateľského postupu robíme po zbere predplodiny podmietku. Do jesennej orby je potrebné pozemok udržať nezaburinený prostredníctvom opakovanej kultivácie. Orbu robíme do hĺbky 0,25 – 0,30 m. Čím skôr na jar pripravíme osivové lôžko, pričom štruktúra pôdy má byť drobnohrudkovitá a jemná.
Aníz vyžaduje pôdy dostatočne zásobené živinami v dostupnej forme. Na získanie 1 tony (t) úrody plodov treba prihnojiť rastliny priemyselnými hnojivami v dávke 40 – 60 kg/ha N, 60 – 100 kg/ha P2O5, 40 – 60 kg/ha K2O. Fosforečnými a draselnými hnojivami doplnkovo hnojíme aníz na jeseň, dusíkatým hnojivom na jar pred prípravou osivového lôžka.
Špeciálnu plodinu sejeme koncom marca alebo začiatkom apríla, keď teplota pôdy dosahuje 7 – 8 °C. Chladnejšie pôdy spôsobia nerovnomerné klíčenie a vzchádzanie, čím vzniknú prázdne miesta v poraste. Aníz vysievame do medziriadkovej vzdialenosti 0,25 – 0,30 m a do hĺbky 20 – 30 milimetrov (mm). Výsevok je 15 – 20 kg plodov na ha, čo je približne 80 – 100 jedincov na 1 m2. Po sejbe pôdu valcujeme, čím podporíme rovnomerné klíčenie rastlín.
Zber
Plody anízu dozrievajú skupinovo, ale ostávajú celistvé, a preto môžu byť zbierané jednorazovo. V strede okolíka sú obvykle najzrelšie. Termín zberu býva obyčajne koncom júla. Pri zbere je potrebné nastaviť parametre mlátenia tak, aby zostali dvojnažky celé. Predpokladaná úroda je 0,5 – 1 t/ha.
Pozrite si
Obsah vody v plodoch býva po zbere obyčajne vyšší ako 14 – 15 %, preto je nevyhnutné drogu – sušené plody (Anisi fructus) – dosušiť. Vhodné sú priemyselné sušiarne, no surovinu môžeme sušiť aj v dobre vetranej miestnosti na lieskach.
Droga môže obsahovať len semená anízu. Nesmie byť zatuchnutá, plesnivá a nesmie mať cudzí zápach. Nemôže tiež obsahovať živý alebo mŕtvy hmyz, jeho larvy, exkrementy, úlomky ani rezíduá pesticídov.
Účinné látky
Anízové plody obsahujú silice, éterické a mastné oleje, kyseliny, bielkoviny, cukry a iné účinné látky. Majú silný korenistý a príjemný pach, sú aromatické a chutia sladko. Z obsahových látok je podstatná silica (priemerne 2 – 3 % až do 6 %), ktorej hlavnou zložkou je anetol (táto zlúčenina tvorí približne 90 % silice). Prírodná látka chutí sladko, na svetle je nestála a mení sa na nie celkom neškodné kondenzované splodiny (dianetol a dianizoín). Plody ďalej obsahujú mastný olej (8 – 23 %), bielkoviny (18 %), cukry (3 – 5 %), pentózany (5 – 7 %), furfurol (3 %), kyselinu kávovú a chlorogénovú a iné látky.
Použitie a účinky na zdravie
V tradičnej medicíne sa využívali plody anízu predovšetkým na liečbu ochorení priedušiek. V dávnych dobách sa používali aj na osvieženie dychu. V modernej fytoterapii je aníz významným prostriedkom na vykašliavanie. V žalúdku podporuje sekréciu tráviacich enzýmov, ktoré majú blahodarný vplyv pri nadúvaní a brušných kŕčoch. Pomáha na črevné katary a urýchľuje proces trávenia. Nezastupiteľnú úlohu má i v oblasti pediatrie, výrazne totiž podporuje tvorbu materského mlieka. Keďže sa účinné látky z byliny prenášajú aj do materského mlieka, majú z nich prospech i dojčatá, ktorým pomáhajú s bolesťami bruška.
Anízová vôňa drobného pečiva a zákuskov, nazvaných anízky, je intenzívna, ľahká, osviežujúca, osobitne výrazná až orientálna. Aníz sa tiež používa na dochutenie rybacích polievok a morských produktov.
Typickú vôňu dáva potravinám a cukrovinkám práve anetol korenistej a sladkej chuti. Anetol môže tvoriť až 95 % anízovej silice (Anisi aetheroleum). Ide o známu organickú zlúčeninu, ktorú môžeme zapísať ako C10H22. Molekulový vzorec anetolu je odvodený od fenylpropénu.
Chemický vzorec anetolu. Zdroj: Wikimedia Commons
Anetol pomáha bojovať proti rakovine, cukrovke či zápalom a pôsobí proti parazitom. Pri vonkajšom použití ničí baktérie. Chráni organizmus proti chrípke a infekciám, ženám pomáha udržiavať hormonálnu rovnováhu, má antibakteriálne a fungicídne vlastnosti. Na obličky má antikonvulzívny (protikŕčový) efekt.
V domácich podmienkach sa anetol najčastejšie získava prostredníctvom výluhu z plodov anízu. Priemerná jednotlivá dávka je 1 g alebo 1/2 kávovej lyžičky bylinky na šálku vody. Pije sa 2- až 3-krát denne. Ak dodržiavate terapeutické dávky, je anetol bezpečný. Ak by ste sa však predávkovali, môže dôjsť k hypotónii (zníženiu tonusu kostrového svalstva), eufórii a napokon k opuchu mozgu a pľúc.
Recepty
Na prípravu čaju zalejeme šálkou vriacej vody pol kávovej lyžičky anízových plodov, rozdrvených tesne pred použitím, a necháme štvrť hodiny lúhovať. Pri kataroch dýchacích ciest sa pije ráno alebo večer pred spaním 1 šálka čerstvo pripraveného čaju s medom. Pri žalúdočných a črevných ťažkostiach sa pije niekoľkokrát denne 1 polievková lyžica nesladeného čaju.
Z anízu môžeme pripraviť čaj, likér aj ouzo. Zdroj: iStockphoto.com
Aníz aplikujeme aj vo forme čajovej zmesi, ktorú terapeuticky využívame pri plynatosti a na trávenie. Na jeho prípravu použijeme 30 g anízového, 50 g feniklového, 50 g koriandrového semena a 50 g vňate mäty kučeravej. Uvedené koreniny zmiešame. Jednu polievkovú lyžicu zmesi zalejeme 0,3 litra (l) vriacej vody, po 5 – 10 minútach vodu precedíme a pijeme večer po jedle.
Na prípravu anízového likéru potrebujeme 50 g semena, 0,6 l 70-percentného alkoholu, 400 g cukru a 0,5 l vody. Roztlčené plody máčame 6 – 8 dní v alkohole a denne pretrepávame. Po precedení zmiešame so sirupom z cukru a vody. Po niekoľkých dňoch môžeme piť.
Anízové liehoviny
Ako korenina sa aníz používa na dochucovanie rôznych alkoholických nápojov, hlavne anízovky a ouza.
Anízovka je liehovina z neutrálneho etanolu, ochuteného kombináciou aromatických a chuťových zložiek plodov anízovca pravého (Illicium verum L., badián), bedrovníka anízového (Pimpinella anisum L.) a fenikla obyčajného (Foeniculum vulgare L.).
Ouzo je tradičná grécka liehovina, ktorej vznik sa traduje od roku 1880. Vyrába sa najmä na gréckom ostrove Lesbos. Do destilátu sa pridávajú rôzne aromatické byliny a koreniny, no hlavne aníz. Konkrétne zloženie ouza závisí však od jeho výrobcu, nápoje sa líšia aromatickosťou i obsahom alkoholu. Zaujímavosťou likéru je jeho mliečne sfarbenie. Svoj názov pravdepodobne dostal podľa nápisu Uso di Massilia, ktorý svietil na prvých exportných debničkách do francúzskeho prístavu Marseille. Ouzo sa pije vychladené buď osve, alebo ho môžete zmiešať s vodkou. Najviac sa hodí k stredomorskej kuchyni – k rybám, šalátom, ku kalamárom a grilovaným špízom s rôznymi druhmi mäsa.
Použitá literatúra
Dewick, P.M.: Medicinal Natural Products: A Biosynthetic Approach. 3rd eds., John Wiley and Sons, Ltd.: Chippenham, Wiltshire, 2009, 539 p., ISBN 978-0-470-74168-9
Duke, J.A., Bogenschutz-Godwin, M.J., duCellier, J., Duke, P.A. 2002: Handbook of Medicinal Herbs. 2nd eds., CRC Press: Boca Raton, FL, USA, 870 pp.
Golasovská, M. 2020. Bylinková terapie – Léčivé elixíry pro zdraví a krásu. 1. vyd., Grada Publishing: Praha, ČR, 253 s., ISBN: 9788027129195
Herbs – študijný materiál – liečivé a aromatické rastliny pre podporu farmárov. 2012, DVD, Trebag Ltd., Budapešť, Maďarsko
Kleňová, M. 2014. Koreniny pre zdravie. Osveta, spol. s r.o.: Martin. 135 s. ISBN: 978-80-8063-417-9
Kresánek, J., Krejča, J. 1982: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. 2. vyd., Vydavateľstvo Osveta, n.p.: Martin, 767 s.
Nagy, M., Grančai, D., Mučaji, P. 2011: Farmakognózia – biogenéza prírodných látok. 1. Vyd., Vydavateľstvo Osveta, s.r.o. Martin, 238 s., ISBN 978-80-8063-368-4
Ottov sprievodca prírodou – liečivé rastliny (preklad: Jindrova, J., Malovcová, M.). 2010: Ottovo nakladateľstvo: Praha, 485 s.
(af)
