Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Ako odborníci rozpoznajú novovznikajúcu jaskyňu?

Andrea Fedorovičová

Rozprávali sme sa so speleológom Gabrielom Lešinským.

Nová jaskyňa sa tvorí aj stotisíc rokov alebo viac.Zdroj: iStockphoto.com

Ilustračný obrázok Zdroj: iStockphoto.com

Vznik jaskyne môže trvať rádovo stotisíc rokov alebo aj viac. Stále sa tvorí, vyvíja a tak, ako sa rodí, jedného dňa i zaniká.

O fázach života jaskyne a o tom, čo potrebuje odborník vedieť, aby bezpečne odhalil dosiaľ neobjavenú jaskyňu, hovorí v rozhovore pre Vedu na dosah speleológ Gabriel Lešinský.

Podľa čoho rozpoznávate, že v krajine, ktorou kráčate, pravdepodobne vzniká jaskyňa?

Existuje niekoľko spôsobov, ako to zistíme. Jeden z nich je, že brázdime krasové planiny v zime – táto metóda funguje minimálne u nás v Slovenskom krase, čo je typ klasického krasu. Tam sa zatiaľ neobjavené jaskyne prejavujú napríklad svojou termodynamickou aktivitou. V zime, keď je teplota pod bodom mrazu, je v jaskyni stále okolo 8 stupňov Celzia.

Tento teplotný rozdiel medzi povrchom a jaskynným priestorom sa na snehu, ak napadne, prejaví takzvaným výduchom. Predstavte si, že strčíte prst do snehu, vytvorí sa akýsi kanálik, a to aj vplyvom teploty vášho prsta, jednoducho v ňom vznikne vytopené miesto.

Speleológ Gabriel Lešinský Zdroj: archív GB

Speleológ Gabriel Lešinský Zdroj: archív GB

Toto je napríklad jeden zo znakov, ako sa dá v istých podmienkach a na špecifických miestach rozpoznať aj skutočne veľká jaskyňa alebo priepasť prekračujúca hoci 100-metrovú hĺbku. Ak na seba takto jaskyňa upozorní, stačí prísť na jar, keď sa sneh roztopí, a presne na tom mieste, kde sa zjavil v snehu výduch, vykopať sediment. Skôr či neskôr preniknete do jaskyne.

Na základe čoho jaskyňa vzniká? Aké podmienky musia byť splnené, aby sa jaskyňa vôbec vytvorila?

Predovšetkým musíme mať kvalitnú horninu. Ak hovoríme o jaskyni krasového typu, teda takej, ktorá sa tvorí v rozpustných horninách, potrebujeme jednoznačne kvalitnú horninu, napríklad vápenec. Je obrovské množstvo rôznych typov vápencov, ktoré vznikali v rôznych obdobiach, majú odlišnú paleofaunu aj chemickú čistotu. To všetko rozhoduje o tom, aké jaskyne sa budú v danej hornine tvoriť.

Napríklad v Slovenskom krase, kde pracujeme, sú veľké plochy zastúpené wettersteinským vápencom. Ten je vysokopercentný, čo znamená, že má až 98-percentnú čistotu. Voda ho teda môže rozpúšťať oveľa jednoduchšie ako iné typy vápencov, ktoré nie sú také chemicky čisté.
Horninu by sme teda mali. Potom potrebujeme vodu. V miestach, kde máte dobré vápence, ale kde neprší, napríklad v nejakých aridných oblastiach, sa človek môže aj na hlavu postaviť, jaskyňa tam jednoducho nevznikne. A ak vznikne, tak len nejaký rozsadlinový typ jaskyne.

Čiže potrebujeme horninu, vodu a tretia dôležitá vec, ktorú treba, je čas. Na vznik jaskyne jednoducho potrebujete veľmi dlhý čas, aby v hornine aj za účasti vody vznikla. Niekedy sú to rádovo tisícky, niekedy desaťtisíce, inokedy stotisíce alebo milióny rokov. Lebo jaskyňa sa stále tvorí.

Keď už aj vznikne a človek môže do nej vojsť a jej priestorom trebárs i prejsť, ďalej pokračuje vo svojom vývoji. Má rôzne fázy života.
Tri najdôležitejšie podmienky pre vznik jaskyne sú teda hornina, voda a čas. A ešte je tu štvrtá dôležitá vec: hornina, v ktorej vznikne jaskyňa, musí byť porušená buď zlomami, systémom puklín, „prerastená“ vrstevnatosťou, alebo nejakým iným spôsobom porušenia.

Akými procesmi od svojho zrodu jaskyňa prechádza?

Jaskyňu môžeme prirovnať k človeku. Tak isto sa rodí, žije, vyvíja sa a zomiera. Tieto fázy jaskynného života naozaj existujú. Niekedy je ťažké rozoznať, v ktorom štádiu sa jaskyňa konkrétne nachádza, pretože nie každá vás pustí do svojich útrob. Niekedy sa dostanete len do jednej tretiny, inokedy len do desatiny toho, čo príroda vytvorila. Nikdy nespoznáte jaskyňu v celej jej kráse.

Sú aj jaskyne, ktoré možno spoznávať vo veľkom rozsahu, takmer od začiatku do konca, ale u nás je to skôr výnimka ako pravidlo, aspoň v tej oblasti, kde pracujem. Tam sa často stretávame práve s jaskyňami, ktorých tajomstvo sa ešte len snažíme odhaliť. Vždy nás jaskyňa pustí len do istej miery a aj keď si ju objavíme, vykopeme, stále je nejaké dno, nejaký zával alebo nejaká úžina, niečo, s čím sa musíme vysporiadať, aby nás jaskyňa pustila ďalej.

Čiže fázu života, v ktorej jaskyňa práve je, musíte niekedy vytušiť. Nedá sa to niekedy presne určiť, nemá to ostro vymedzené hranice.
Ako jaskyňa vzniká, tak môže aj zaniknúť. Čo všetko vplýva na jej zánik?

Napríklad to, že sa v procese svojho vývoja neustále rozširuje, prehlbuje, „odrobuje” sa hornina tvoriaca jej steny a padá na dno, v dôsledku čoho vznikajú takzvané závaly. Môže nastať aj nejaké kratšie zemetrasenie alebo mikrozemetrasenie, čo sa podpíše tiež na tom, že sa časť horniny uvoľní a spadne na dno.

Veľmi často sa stáva, keďže mnoho hlavne zvislých jaskýň sa vyvíja zdola nahor, že vývoj jaskyne pokročí tak vysoko k povrchu, že nadložná hornina nad podzemným priestorom to nevydrží, súdržné sily sa zmenšia na minimum a strop sa jednoducho prepadne.

A to je koniec jaskyne. Vtedy sa nahromadí na dne obrovská kopa sutiny, odrobeného materiálu a do jaskyne sa vleje denné svetlo. Zmenší sa jej hĺbka, narastú iné parametre a už to zrazu nie je podzemný priestor. Aj takýmto spôsobom zomiera jaskyňa.

A sú aj iné spôsoby, napríklad keď sa od dna až po najvyšší bod voľného priestoru celá zasedimentuje. To sa stane vtedy, keď do jaskyne vnikne nejaký sediment, buď reziduálne pôdy, alebo piesok, hliny a jaskyňa sa jednoducho týmto materiálom kompletne vyplní. Aj takéto jaskyne sme stretli.

Na vašich sociálnych sieťach ma zaujal príspevok s obrázkom, z ktorého by som vyčítala akurát toľko, že sú tam vyobrazené štyri kamene a vy ste v tomto úkaze videli jaskyňu…

Keď si dobre všimnete, tak medzi tými štyrmi kameňmi je akási priehlbina. Veľmi malá, keby som tam priložil pravítko alebo nejaké meradlo, zistili by sme, že priemer a hĺbka depresie sa pohybujú rádovo v decimetroch. To je veľmi malá povrchová forma, ktorá laikovi nič nepovie, lebo takých sú v lese milióny.

Novovznikajúca jaskyňa na Dolnom vrchu Zdroj: archív GB

Novovznikajúca jaskyňa na Dolnom vrchu Zdroj: archív GB

Ale jaskyniar, ktorý chodí dlhé roky po krase, vytuší, ktorá depresia vznikla v procese krasového vývoja, ktorú mohlo nejakým spôsobom vyhĺbiť zviera, lebo aj také depresie sa tvoria, a ktorá vznikla po vyvrátení stromu.

Máme skúsenosť, že keď sa vyvalí veľký buk s priemerom 80 centimetrov, v priebehu 20 rokov sa úplne „vyparí“ – nezostane po ňom ani stopa. Dvadsať rokov stačí na to, aby ho prírodné sily rozobrali na súčiastky, zo stromu nezostane nič a na mieste, kde stál, zostane diera po jeho koreňoch. A skúsené oko dokáže v krasovom teréne rozoznať, či depresia zostala po vyvalenom strome alebo je dôsledkom vývoja jaskyne.

Chodia vám napriek tomu niekedy podnety od ľudí, ktorí si myslia, že práve objavili jaskyňu?

S týmto sa bežní ľudia nevedia vysporiadať. Laik síce vidí v lese rôzne veci, no nedokáže im prisúdiť nejakú hodnotu, takto ako vy nad tým neuvažuje. On daný úkaz len prehliadne ako obyčajnú vyvýšeninu alebo ryhu v teréne. Jeho zrak ju síce zaregistruje, ale sám si nevyhodnotí, čo to je. Môžeme povedať, že „oko vidí, ale srdce necíti“.

Podobne je to aj s jaskyniarmi. Máme to šťastie, že chodíme veľa do terénu a pýtame sa. Veľmi dôležitá súčasť našej práce je zvedavosť. Zaujíma nás, prečo je diera tam a inde zasa nie je. Kladieme si množstvo otázok a snažíme sa na to, čo vidíme a na všetky tie otázky, ktoré kladieme, hľadať aj odpovede.

A výsledkom rokov práce, bádania, chodenia, sledovania a množstva omylov – pretože tisíckrát sa pomýlite, ale na ten tisíci prvý raz sa to už naučíte – výsledkom takéhoto empirického prístupu ku krasovej krajine je, že človek dokáže objavovať jaskyne a rozoznávať jednotlivé typy povrchových foriem, ktoré sa k nim vzťahujú.

Podľa čoho dokážete spoľahlivo odhadnúť, ako sa k jaskyni a do nej dostať, aby ste ju hneď nezrútili?

To je veľmi zložité. Problematika, o ktorej sa rozprávame, má mnoho odrôd, mnoho rôznych prejavov. Napríklad by som mohol povedať, že na každej planine v Slovenskom krase, v ktorej pracujem, je mnoho diferencií, z ktorých potom vyplýva spôsob prístupu ku konkrétnej jaskyni.

Spoznávanie krasovej krajiny zmyslami a následný pokus preniknúť do nej hlbšie rukami je veľmi komplikovaný a individuálny proces.
Máte jaskyniarov, ktorí potrebujú hotovú jaskyňu. Vedia ju zliezť, vyliezť, vedia v nej kopať, ale keď ju nemajú a musia ju nájsť, už je to problém, pretože na to treba naozaj veľkú terénnu skúsenosť a istú teoretickú bázu. Keby mal človek v hlave vykradnuté, ruky mu nepomôžu, nech sú akokoľvek silné.

Musíte byť vždy schopní uvažovať nad krajinou v intenciách toho, čo sa v nej deje. Musíte si byť vedomí toho, že krasová krajina sa vyvíja úplne inak ako nekrasová, že v nej dochádza k takým fyzikálno-chemickým procesom, aké v inej krajine nie sú, keďže pracujeme s rozpustnou horninou. Toto všetko musíte brať do úvahy.

A keď máte akú-takú teoretickú bázu, veľkú vôľu a nadšenie, potom tie robotné ruky už len dokončia zvyšok a výsledkom je objav úplne novej jaskyne.

 

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky