Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Sto rokov slovenského divadla

Monika Tináková

Ilustračné foto: divadlo; Pixabay.com /MustangJoe/

Aktuálne vydanie relácie Veda SK patrilo tentokrát umeniu. Mnohé jeho formy sa odohrávajú v divadle, ktoré je pre spoločnosť naprieč krajinami odrazom doby, spoločenských pomerov, ale aj zdrojom vzdelania či formovania názorov.

Pozvanie do relácie prijali PhDr. Elena Knopová, PhD., riaditeľka Ústavu divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV a prof. PhDr. Miloš Mistrík, DrSc., generálny riaditeľ Centra vied o umení SAV. Reláciu vysiela Rádio Slovensko každú tretiu sobotu večer od 22.20 hod.

V roku 2020 si pripomenieme 100 rokov od založenia prvého profesionálneho divadla na Slovensku – Slovenského národného divadla. V marci roku 1920 v ňom herci odohrali prvé predstavenie. Hostia relácie Veda SK nechodia do divadla oddychovať, ako väčšina jeho návštevníkov, chodia do neho pracovať. Robia totiž divadelnú vedu.

„Divadlo prináša niečo, čo iné vedné disciplíny nemajú a to je ten priamy, emocionálny zážitok. Vy priamo, keď sledujete divadelné predstavenie, tak pracujete aj s emóciou, a to nielen s tou, ktorá je na javisku, ale aj s tou, ktorá sa prenáša v hľadisku. My pracujeme 24 hodín denne, mne sa často o divadle aj sníva, keď nemám dopísanú štúdiu a hľadám presne to slovo, ten presný výraz, ktorý vystihne to, čo som videla na javisku, alebo čítala v dráme,“ povedala Elena Knopová.

„Ja som sa k divadlu dostal cez teóriu. Bola to otázka štúdia a výberu toho, čomu sa chcem venovať – nezvolil som si techniku, ani fyziku, vždy mi bolo blízke umenie, literatúra. Do divadla som chodieval, kým nás pustili, lebo keď som bol na strednej škole, nedalo sa chodiť na všetky predstavenia,“ spomína Miloš Mistrík.

Nová budova Slovenského národného divadla

Aj doktorka Knopová si zaspomínala na svoj blízky vzťah k literatúre a na podporu zo strany rodiny, ktorú cítila pri aktivitách, ktoré ju bavili.

„Ja som od malička veľmi rada čítala. Dokonca v našej rodine moje tety a staré mamy vyhlasovali, že musíme zavolať verejnú bezpečnosť, pretože im ukradli okuliare a ja som vyžadovala nonstop, aby mi čítali príbehy. V televízií vtedy vysielali bábkové rozprávky, a to ma fascinovalo. Úžasné bolo, že sme mali vždy výborné učiteľky slovenského jazyka a literatúry a tie nás veľmi živo dostali aj k dráme. Prirodzene sme si začali vytvárať mládežnícke skupiny a hrávať na študentskej, amatérskej, ochotníckej báze. Bola som autorkou prvých scenárov, kde sa pretvárala slovenská klasika a trošku sme si z nej robili aj žarty,“ priznala úsmevne doktorka Knopová.

Podľa nej zohralo divadlo na Slovensku veľmi dôležitú úlohu napríklad v tom, ako sa šírila slovenčina, povedomie o slovenskej národnosti, alebo o národe. Divadlo malo aj osvetovú, vzdelávaciu činnosť, veľmi bezprostredne dokázalo komunikovať zrozumiteľným jazykom.

„Národné divadlo bolo viackrát vo svojej krátkej histórií súčasťou veľkých premien, aj spoločenských či politických, kedy sú tie sily vypäté, skoncentrované a vtedy hovoríme o silných obdobiach. Silné boli napríklad 30-te roky, kedy prebiehala silná slovakizácia a začala sa prvá slovenská éra činoherného divadla s Jankom Borodáčom,“ povedal Miloš Mistrík.

Vo vojnovom období bolo divadlo podľa slov odborníka opäť aj cez rôzne zákazy, skryté odkazy súčasťou celospoločenského procesu. V 60-tych rokoch dominoval kult osobnosti, o 20 rokov neskôr prišla nežná revolúcia. Vždy by však malo zostať predovšetkým umením. Miloš Mistrík poukázal aj na problémy, ktoré národné divadlo sprevádzajú a odrážajú sa najmä v neúspechoch presadiť sa na medzinárodnom poli. 

Publikácie aj o histórii slovenského divadla v knižnici CVTI SR

„My máme naozaj problém presadiť sa na európskej scéne. Existuje európska cena za divadlo, udeľuje sa myslím už 20 rokov a nikdy túto cenu nedostal žiadny slovenský divadelník. A podobne je to aj s festivalmi. Málo sa na nich presadzujú naše divadlá, málo sú tam pozývané. Keď to napríklad porovnáme s pobaltskými krajinami, tak oni majú svoje renomé. U nás sú veci nedotiahnuté, nejde sa za myšlienkou, predstavenie môže byť aj dobré, ale nestačí to na to, aby sa presadilo,“ povedal profesor. 

„My nevieme dobre robiť PR slovenskému divadlu. Ale vieme, že to nie je nemožné. Rada by som spomenula jeden tanečný súbor, Le Slovak. Ide o tanečníkov, ktorí sa dlhší čas stretávali v Bruseli. Bola som tam na jednej akcii a bolo vypredané, keď sa po čase znovu dali dokopy. Takže je to povzbudením, že nič nie je nemožné,“ dodala na záver Elena Knopová. 

Celú reláciu na tému si môžete vypočuť z archívu Rádia RTVS

 

Spracovala: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah

Ilustračné úvodné foto: Pixabay.com /MustangJoe/

Foto v texte: Matej Pok, NCP VaT pri CVTI SR

Uverejnila: VČ

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky