Sme nastavení tak, aby sme hľadali zmysel všade okolo, dokonca aj v náhodných tvaroch. Krízové situácie túto schopnosť znásobujú.
Ilustračná fotografia. Pri hľadaní zmyslu v kritických situáciách je naša schopnosť vidieť iné pohľady obmedzená. Zdroj. iStockphoto.com
Najprv to bol umelý pôvod vírusu a jeho šírenie prostredníctvom nástupu sietí 5G. Potom sa objavovali správy, že celá pandémia je výmysel či nástroj na zotročenie ľudí. Nakoniec sa nezabudlo ani na škodlivosť rúšok či plošné testovanie, za ktorým sa v skutočnosti ukrývalo čipovanie do nosa. Vynoril sa tiež názor, že sa o to pokúsi Bill Gates, čo predpovedali už starovekí Egypťania. Za zhruba rok trvania pandémie sme čelili veľkému množstvu hoaxov, konšpirácií, podvodných správ a nezmyslov.
„Možno sa to zdá, ale tieto nezmysly vôbec nie sú nové,” vysvetľuje v špeciálnej sérii prednášok cyklu Veda v CENTRE Vladimíra Kurincová Čavojová z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Hoci napríklad bývalý americký prezident Donald Trump odporučil na začiatku pandémie používať bielidlo, ľudia látku užívali dávno predtým na všetko od ekzémov až po rakovinu. Platí, že konšpirácie, ktoré súvisia so zdravím, ako napríklad farmafirmy zatajujúce lieky na rakovinu, sa nás veľmi dotýkajú. Problém s vyvracaním nezmyslu je, že ľudia, ktorí bielidlo pijú, považujú negatívne prejavy tela, napríklad začervenanie kože, za prejav liečby organizmu.
„Rôzne dezinformácie tu boli aj predtým, len možno neboli také vypuklé, nerozprávalo sa o nich tak, pretože neboli v centre záujmu každého,“ objasňuje výskumníčka v prednáške. Celú si ju môžete pozrieť na tomto odkaze alebo priamo na youtubovom kanáli Veda na dosah.
Ako pristupujeme k neistote
Keď dochádza k nečakaným udalostiam, ľudia sa zvyknú pýtať, kto za to môže. Máme prirodzenú tendenciu hľadať príčinu a vinníka, čo nám pomáha lepšie pochopiť veci. Krízy tiež zvyšujú nejednoznačnosť, ktorú zažívame. Na začiatku pandémie ešte vedci celkom nepoznali koronavírus, čiže aj informácie a odporúčania ohľadom nosenia rúšok mali podobu takú, akú mali.
„Kríza a rôzne katastrofy zvyšujú pocit neistoty a straty kontroly. Nevieme, ako sa so situáciou vysporiadať,“ vysvetľuje Kurincová Čavojová. Náš mozog však aktívne vyhľadáva zmysel vo svete okolo. Prejavuje sa to aj tak, že vidíme obrazce v úplne náhodných tvaroch – veľrybu v oblakoch, tvár na Marse. Nemyslíme si však, že niekto to nastavil tak, aby to tam bolo.
V roku 1949 výskumníci Jerome Bruner a Leo Postmana vymysleli experiment. Nechali si vyrobiť upravené žolíkové karty, na ktorých vymenili farebné symboly – srdcia boli čierne a piky červené. V skutočnosti je to naopak. Takáto zmena nie je niečo, čo si všimneme hneď, pretože máme určité očakávania. Keď výskumníci na daný fakt upozornili ľudí, ktorí sa na experimente zúčastnili, pozorovali štyri spôsoby, akými sa s rozporom vyrovnávali.
Prvý je percepčné popretie, pri ktorom ľudia nevidia na kartách nič zvláštne a hovoria to, čo vidia. Druhým je kompromis, pri ktorom sa ľuďom začne vnímanie zlievať a hovoria napríklad, že vidia fialovú štvorku. Tretí je rozpoznanie a uvedomenie si rozporu. Posledným je narušenie, pri ktorom sa ľudia vôbec nedokážu vysporiadať s rozporom a nie sú si istí tým, čo vidia.
Uvedené zistenia sa dajú použiť aj v súvislosti s pandémiou. Dá sa nimi vysvetliť, prečo niektorí ľudia popierajú pandémiu a tvrdia, že nepoznajú nikoho, kto na covid zomrel. Aj keby sa niekto z ich známych ozval, že prišiel o príbuzného, títo ľudia začnú hľadať kompromisné vysvetlenie. Začnú napríklad hľadať ochorenia, ktoré mohli spôsobiť smrť, a covid tak nebol hlavnou príčinou.
Hľadáme zmysel, lebo ho potrebujeme
Človek je tvor, ktorý hľadá zmysel, snaží sa nachádzať spojenia, signál v šume, súvislosti na miestach, kde nie sú. Je to naša prirodzená potreba. Keď sa stretneme s nejednoznačnosťou, spúšťa sa v nás séria krokov, ako znovu nastoliť zmysel.
Keď narazíme na problém, zvýšime ostražitosť, začneme si dávať pozor a hľadať informácie, viac sa zorientovať. V takomto napätom stave však nedokážeme zotrvať dlho, a tak po čase nastúpi proces asimilácie a akomodácie. Pri asimilácii si prispôsobíme podnet podľa toho, čo si už myslíme. Pri akomodácii musíme novému podnetu prispôsobiť naše presvedčenie, čo je oveľa ťažšie.
„Keď uvidíme bielu vranu, tak pri asimilácii si povieme, že to je nový typ holuba, lebo taký existuje. Podnet prijmeme do schémy, ktorú máme. Naopak, pri akomodácii musíme prehodnotiť to, že sme mysleli, že vrany sú len čierne, ale môžu existovať aj iné, a tak zmeníme svoje schémy,“ ozrejmuje výskumníčka.
Keď nájdeme pre problémovú situáciu vysvetlenie, dochádza k utvrdzovaniu. Keďže si ale nie sme vždy istí, obklopíme sa ľuďmi, ktorí majú rovnaký pohľad, čo nám dodáva istotu. Aj to je dôvod, prečo sa ľudia často uzatvárajú do skupín, aby sa vzájomne podporili. Toto všetko sa deje v bežnom živote, no krízy a katastrofy predstavujú znásobenú dávku úzkosti. Pandémia totiž vzbudzuje oprávnený strach o život či živobytie nielen nás, ale taktiež blízkych. Zároveň spochybňuje aj naše vnútorné presvedčenie o fungovaní sveta, čo vedie k strate predstavy, že máme veci pod kontrolou. Za bežných okolností si totiž nepripúšťame, že ráno odídeme do práce a večer sa nevrátime. No kríza týmto celým otrasie, pretože ukáže, čo všetko nemáme pod kontrolou.
Čokoľvek je lepšie ako neistota
Krízové momenty vedú k tomu, že ľudia začnú vidieť vzorce aj tam, kde nie sú a začnú sa utiekať k magickému mysleniu. Ukázali to experimenty Jennifer Whitson a Adama Galinskyho, v ktorých dobrovoľníkom ukázali zašumené obrázky, pričom na jednom sa dala pri bližšom náhľade spozorovať loď. No keď ľuďom vzali dojem kontroly, mali väčšiu tendenciu vidieť obrazce aj v tých zašumených obrázkoch, kde nič neschovali. Taktiež sa ukazuje, že ľudia, ktorí si z údajov vyvodzujú viac informácií, než údaje poskytujú, sú náchylnejší nachádzať zmysel v nezmyselných pseudohlbokých výrokoch.
Vedci taktiež zistili, že čím rizikovejšie je prostredie, v ktorom sa ľudia pohybujú, tým viac sa upnú na rituály či povery, aby naklonili šťastie na svoju stranu. Sem spadajú napríklad aj amulety proti urieknutiu, ktoré navodzujú pocit kontroly.
Konšpiračné teórie poskytujú vysvetlenie, ktoré je uspokojivé a dáva nám zmysel. Zvyšujú pocit kontroly, ktorú sme stratili. Existenciálna hrozba, akou je pandémia, podnieti procesy, vďaka ktorým si vytvárame zmysel. Do toho vstupuje akási antagonistická skupina, ktorá nás chce napríklad ovládnuť či začipovať. V takejto podobe potom konšpiračná teória dáva zmysel a vysvetľuje, prečo vôbec ku krízovej situácii došlo. A aj keď máme napriek všetkému potom stále pocit, že nič nemôžeme spraviť, postačí nám, že je tu niekto iný, niekto mocný, kto to riadi, napríklad mocný spojenec v podobe náboženstva. Paradoxne to však môže byť aj mocný nepriateľ, lebo čokoľvek je pre nás lepšie než neistota a nemožnosť kontroly.
V neistých časoch sa otvorenosť zužuje, máme sklon vidieť svet čierno-bielo, zvažujeme menej alternatív a spoliehame sa na stereotypy. Uzatvárame sa do sociálnych bublín namiesto toho, aby sme sa otvorili iným pohľadom, pretože tie by nás mohli zneistiť. Paradoxom je tiež, že v takých chvíľach sme si istejší svojimi rozhodnutiami a myšlienkami, hoci sa môžeme mýliť. Máme tiež tendenciu utiekať sa k charizmatickým lídrom, ktorí prinášajú zjednodušujúce riešenie a sami seba prezentujú ako toho, kto nás z danej situácie vyvedie.
Čo s tým?
Cesta, ako zvládnuť krízu, je ochota predčasne nezatvárať všetky možnosti a zotrvať v nejednoznačnosti o čosi dlhšie. Tak sa dá krízová situácia vyriešiť oveľa lepšie. Príkladom je misia Apollo 13, ktorá mohla skončiť katastrofou. Astronauti dlho nevedeli, v čom je problém. Ako kľúčové sa ukázalo, že všetci dokázali pristupovať k problému systematicky, overovali predpoklady, nerobili predčasné závery.
Keď sa, naopak, v takýchto chvíľach príliš upneme na nejaké riešenie a neprijímame vysvetlenie, často situáciu zhoršíme. Pandémia odkryla mnohé problémy, ktoré v spoločnosti máme, či už v zdravotníctve, alebo informatizácii školstva. Keď budeme ochotní, je zároveň príležitosťou na nový začiatok, na hľadanie nových riešení, ale to len vtedy, ak nebudeme vytvárať unáhlené závery.
(MAT)
