Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Už štvorročné deti dokážu prejaviť súcit. Ak nechcete, aby sa niečoho vzdali

VEDA NA DOSAH

Vedci počas nového výskumu pozorovali, čo negatívne ovplyvňuje empatiu detí.

Dieťa sa hrá s plyšovou opicou. Zdroj: iStockphoto.com

Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com

Tím vedcov zo Školy psychológie Queenslandskej univerzity v Austrálii skúmal 285 detí vo veku 4 až 5 rokov s cieľom zistiť, čo ich motivuje k súcitu. Ich štúdiu uverejnil portál The Royal Society (Učenej spoločnosti a Národnej akadémie vied Spojeného kráľovstva) 15. februára 2023.

Súcit je komplexné prosociálne správanie definované ako citlivosť na utrpenie seba aj druhých spojené s potrebou toto utrpenie zmierniť alebo mu zabrániť. Súcit sa silne spája s pomáhajúcim a utešujúcim správaním, ktoré sa vo vývinovej psychológii intenzívne skúma – píšu autori v úvode štúdie citujúc z práce kolegu Paula Gilberta.

Deti mali za úlohu spolu s bábkami skladať puzzle, za ktoré dostávali ako odmenu nálepky. Tri nálepky si vybrali ešte pred začiatkom hry. Dr. James Kirby, hlavný autor štúdie vysvetlil, že bábky – opicu Millie, slonicu Ellie a žirafu Georgea – použili, lebo dospelí na rozdiel od bábok často pôsobia na deti autoritatívne a deti potom robia to, čo od nich vyžadujú.

Testovanie súcitu prišlo na rad v momente, keď sa ukázalo, že bábka nemá dosť dielikov na dokončenie skladačky. Ak bábka dala najavo, že pre nedostatok dielikov trpí a dieťa jej pomohlo, vedci to vyhodnotili ako prejav súcitu. Úlohy boli ukončené buď vtedy, keď dieťa pomohlo, alebo po troch výzvach, keď nepomohlo.

Výskumníci však zistili, že deti boli ochotné svojmu spoločníkovi v hre pomôcť len vtedy, keď mali ďalšie potrebné dieliky na dokončenie hry. Keď mali len toľko dielikov, aby skladačku dokončili samy, pomoc odmietli.

Videli tiež, že pre deti je veľmi ťažké pomôcť, hoci bábka alebo dospelý, ktorý ju viedol, prejavila alebo prejavil úzkosť. V takomto prípade by sa totižto museli vzdať nálepiek za vyriešenie úlohy. „Neznamená to, že deti boli sebecké a neboli súcitné len preto, že si vážili odmenu. Mnohé z nich totiž prejavili pasívny súcit, napríklad v podobe sústrastného vyjadrenia: ‚To je v poriadku.’ alebo ‚Možno nabudúce.’”

„Najdôležitejšie na tejto štúdii je fakt, že zdôraznila, že ak deti nemuseli nič zaplatiť alebo sa nemuseli vzdať odmien, boli hlboko súcitné a nápomocné,” hovorí James Kirby.

Pochopenie motivácií, ktoré vedú deti k súcitu, je dôležité pre vytvorenie pozitívneho vzdelávacieho a rodinného prostredia.

Zdroje: The University of Queensland; DOI: 10.1098/rsos.221448; DOI: 10.1111/bjc.12043
(GL)

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky