Rozsiahlu prácu priekopníka psychoanalýzy si budúci rok pripomenú vo Freudovom múzeu v Londýne v rámci výstavy Freud and Latin America.
Pred sto rokmi vydal Freud programové dielo Das Ich und das Es. Zdroje: www.abebooks.fr, www.thalia.de
Rakúsky lekár, psychológ a psychiater, univerzitný profesor neuropatológie vo Viedni a zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856 – 1939) uverejnil pred sto rokmi programové dielo Das Ich und das Es (Ja a ono). V diele mení svoju modelovú predstavu o psychickom aparáte, ako ho podrobne opísal v záverečnej kapitole diela Výklad snov v roku 1900.
Freud v novom diele uviedol, že psychický aparát je zložený z troch systémov alebo inštancií: unbewusst (nevedomé), vorbewusst (predvedomé) a bewusst (vedomé). Medzi systémom nevedomého a predvedomého zároveň predpokladá existenciu cenzúry, ktorá nedovoľuje nevedomým obsahom a dejom dostávať sa do predvedomia bez ich predchádzajúcej premeny na „kompromisné útvary“.
Prvá a druhá topika
Predvedomé vzruchy a obsahy nie sú síce aktuálne vedomé, ale aj tak sú prístupné vedomiu bez podstatných premien. Táto teória je Freudovou prvou topikou. Freud v nej predkladá nevedomie ako základnú psychickú tvorivú silu, ktorú uznáva aj ako duševnú tvorivú silu, prejavujúcu sa napríklad v tvorivej snovej práci, a do určitej miery ju obdivuje.
Druhá topika rozlišuje kategórie ego (ja), id (ono) a superego (nadja).
Po spoznaní významu nevedomých obranných mechanizmov celkovej dynamiky osobnosti sa dostáva do centra pozornosti ego. „V ja nachádzame čosi, čo je samé osebe, čo je takisto nevedomé a správa sa rovnako ako vytesnenie. To značí, že ja intenzívne pôsobí bez toho, aby sa samo stalo vedomým. Na svoje uvedomenie potrebuje vynaložiť istý výkon.“
Id je zasa rezervoárom vrodených i potlačovaných pudov, ktoré sa dostávajú s egom a so superegom do konfliktu a ktoré sa z neho na obe strany v priebehu vývoja diferencovali.
Superego značí inštanciu svedomia, ktorá vzniká predovšetkým zvnútornením rodičovských príkazov a zákazov a požaduje zriekať sa pudov a potláčať ich. Ego ako sprostredkujúca inštancia je podľa Freuda ohrozovaná zo všetkých troch strán: zo strany vonkajšieho sveta, libida onoho aj prísnosti nadja.
Cieľom je posilňovanie ja
Cieľom psychoanalytickej liečby je podľa Freuda posilňovanie ja. Neurotik sa má stať samostatným a oslobodiť sa od psychických nutkaní, ktorými trpí jeho ego.
Zmeny v náuke o pudoch
V 20. rokoch minulého storočia urobil Freud tiež zmeny v náuke o pudoch. Zatiaľ čo predtým vychádzal z dualizmu pohlavného pudu a pudu sebazáchovy (láska a hlad), po smrti svojej dcéry Sofie v roku 1920 uvádza v diele Jenseits des Lustprinzips (Mimo princípu slasti) i pud smrti.
Inštinkt smrti sa prejavuje ako deštruktívne nutkanie na opakovanie, ktoré pôsobí nezávisle od princípu slasti. Podľa Freuda je to životu vnútorne daná tendencia k „anorganickému“. Pozoruhodné je, že túto tézu Freud sformuloval v čase, keď trpel rakovinou podnebia, s ktorou bojoval až do smrti.
V 20. rokoch minulého storočia urobil Freud tiež zmeny v náuke o pudoch. K pohlavnému pudu a pudu sebazáchovy pribudol pud smrti. Zdroj: verywellmind.com
Výstava Freud and Latin America v Londýne
V nasledujúcom roku sa bude od 17. januára do 17. júla konať vo Freudovom múzeu v Londýne špeciálna výstava Freud and Latin America. Freudovská psychoanalýza bola totiž od 30. rokov minulého storočia veľmi populárna i v Latinskej Amerike. Freud bol zároveň veľkým fanúšikom portugalčiny, hoci tento jazyk nikdy poriadne neovládal.
Jedným z jeho snov bolo prečítať dielo Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha od Miguela de Cervantesa Saavedru v pôvodnom jazyku. Ako samouk si ešte v tínedžerskom veku vymieňal listy v španielčine so svojím priateľom Eduardom Silbersteinom, pričom obaja prijali pseudonym inšpirovaný Cervantesovou novelou Dialóg psov. Freud bol Cipión a Silberstein Berganza.
Keď sa Freud v roku 1938 presťahoval ako utečenec do Londýna, priniesol si so sebou aj 32 latinskoamerických kníh. V mnohých sa našli venovania priamo od ich autorov.
Zdroje: Kol. autorov: Kronika medicíny. Fortuna print, 1994., The Guardian
