Podľa doktora Petra Szeligu má kampaň Suchý február zmysel.
Doktor Peter Szeliga, Foto: Barbora Likavská
S doktorom Petrom Szeligom z Katedry pedagogických štúdií Trnavskej univerzity sme sa rozprávali o vzniku alkoholizmu, zmysle kampane Suchý február, ale aj o psychickej odolnosti či o vysokoškolákoch s mozgovými príhodami.
V súčasnosti sa pomaly končí kampaň Suchý február, ktorá upozorňuje na riziká nadmernej konzumácie alkoholu. Ako sa pozeráte na takéto kampane? Môžu reálne pomôcť?
Takéto kampane sú vždy veľmi dôležité a prínosné, nakoľko zabezpečujú takzvanú primárnu prevenciu a problematika primárnej prevencie je na Slovensku dlhodobo veľmi hlboko zanedbávaná. Celkovo v oblasti primárnej prevencie máme čo doháňať oproti ostatným krajinám. Rozhodne tieto kampane nielenže môžu pomôcť, ale aj reálne pomáhajú. Ako klinickí psychológovia pracujúci v praxi máme o tom mnohé dôkazy a výpovede ľudí svedčia o tom, že takéto aktivity sú veľmi prínosné.
Prečo sa treba vyhnúť opíjaniu, prípadne príliš častej či nadmernej spotrebe alkoholických nápojov? V čom vidíte riziká alkoholizmu?
Opíjaniu, respektíve príliš častej či nadmernej konzumácii alkoholických nápojov je rozhodne dôležité sa vyhnúť. Nesmieme zabúdať na to, že alkohol je droga v zmysle návykovej látky, hoci spoločnosťou maximálne tolerovanou, ale stále zostáva návykovou látkou. Alkohol má totižto nielen fyzické, ale i psychické a sociálne následky a dopady.
Alkohol je súčasťou veľmi často využívaného obranného mechanizmu psychiky, ktorý nazývame únik. To znamená, že okrem úniku zo situácie, úniku do práce, úniku do fantázie je asi najčastejší únik od problémov, ktorý ľudia dosahujú práve konzumáciou alkoholických nápojov.
Ako vzniká alkoholizmus?
V klinickej psychológii a v medicíne sa všeobecne odhaduje, že v prípade drvivej väčšiny ľudí, ktorí konzumujú alkoholické nápoje, ide v skutočnosti o nediagnostikovanú a neliečenú psychickú chorobu alebo poruchu, najčastejšie depresiu a úzkosť.
Alkohol totižto v malom množstve môže za istých okolností pomáhať akoby depresiu a úzkosť čiastočne znížiť, avšak vo väčšom množstve alebo pri pravidelnej konzumácii je to práve alkohol, ktorý depresiu zintenzívňuje, zhoršuje a chronifikuje.
Z tohto dôvodu sa popíjajúci ľudia stále viac prepadajú do osídiel závislosti a ich psychický stav sa zhoršuje. To má následne, žiaľ, svoje vyústenie i do následnej patológie a deštrukcie sociálnych vzťahov.
Existuje jasná línia medzi „kontrolovaným“ pitím a tým, ktoré je rizikové a môže viesť až k závislosti?
Táto hranica je pomerne tenká a to, či si ju daný človek dokáže ustrážiť, je závislé primárne od štruktúry osobnosti každého človeka.
Pre niekoho, kto alkohol konzumuje príležitostne a sporadicky, to nemusí predstavovať výraznejší problém.
Ak sa človek nachádza v ťažkej životnej situácii alebo probléme, ktorý v danom momente nevie vyriešiť, a vtedy siahne po alkohole, robí to zväčša z dôvodu, aby v danom momente unikol zo záťažovej situácie. To môže predstavovať problém.
Problém v tom kontexte, že sa človek nevedome naučí patologické vzorce správania v zmysle únikov od reálneho riešenia problémov, čo v prípade návykovej látky bude viesť k závislosti, a to nielen psychickej, ale i telesnej.
Je jedinou cestou, ako zvládnuť pitie alkoholických nápojov, iba abstinencia?
Rozhodne áno. Ak sa totiž človek dostane k nekontrolovanému zneužívaniu akejkoľvek návykovej látky, jediná cesta, ako sa tomu po zvyšok života vyhnúť, je rozhodne abstinencia.
V súčasnosti mnohí pracujeme z domu. Práca z domu je podľa psychiatra Dušana Randáka ideálnym podhubím pre domáce pitie. Súhlasíte?
Táto skutočnosť je veľmi individuálna. Ako som už spomenul, veľmi úzko to súvisí so štruktúrou osobnosti. Sú osoby, pre ktoré je práca z domu skutočne podhubím pre domáce pitie, avšak samotný home office ešte nie je predikujúcim faktorom rozvoja alkoholizmu. Je to skôr o okolnostiach, či daný človek nemá napríklad iné existenčné problémy, strach zo straty zamestnania, strach z covidovej nákazy, strach o rodinu, budúcnosť v kontexte covidovej situácie a podobne. A aj v tomto prípade veľmi veľkú úlohu zohrávajú „zvládacie” mechanizmy daného človeka, či sa aj v takomto prípade rôznych obáv dokáže tomu postaviť čelom alebo zvolí skôr vyhýbavé mechanizmy, napríklad v podobe konzumácie alkoholu.
Žena s depresiou pijúca alkohol. Zdroj: iStockphoto.com
Pôsobíte na Katedre pedagogických štúdií Trnavskej univerzity. Ako pedagóg a klinický psychológ určite sledujete aj situáciu v školách, ktoré ostávajú zavreté. Pre mnohých žiakov a študentov je to stratený čas. Sú zavretí doma, celé dni sa hrajú PC hry, chýba im pohyb i kolektív, nehovoriac o štúdiu. Ako to vnímate vy? Aké dopady zanechá tento „rok bez“ na v podstate jednej generácii detí a mladých?
Učenie z domu má svoje výrazné obmedzenia a negatíva. Deti sú vystavované pokušeniu uľahčovať si povinnosti a štúdium, napríklad nemusia ráno vstať, umyť sa, obliecť, naraňajkovať a ísť do školy, ale stačí, že si v pyžame sadnú k počítaču. Ak toto trvá dlhšiu dobu, dieťa stráca návyky, ktoré dovtedy malo, spohodlnie a zažije, že aj takto sa dá fungovať. Je to veľmi podobné problematike dlhodobo nezamestnaných, ktorí, ako dobre všetci vieme, po istom čase strácajú pracovné návyky a je pre nich náročnejšie zapojiť sa do pracovného procesu.
Ako vysokoškolský pedagóg môžem rozhodne prehlásiť, že za posledný rok vnímam na strane študentov výrazný pokles aktivity, výkonu, snahy i nadobudnutých vedomostí. Ako klinický psychológ často od detí počúvam, ako vstávajú o päť minút osem a vzápätí sa pripájajú na vyučovanie. Toto vnímam ako veľký problém straty návykov a elementárnych činností potrebných pre život a vykonávanie svojich povinností.
Čo je podľa vás horšie – „zmeškané vedomosti“ alebo zničené detstvo? (Desaťročným sme pokazili desatinu ich života.)
Myslím, že vedomosti sa dajú dobehnúť. Problém tejto situácie, ak by trvala ešte dlhšie, vidím však v tom, o čom som hovoril pred chvíľou, teda vytvoreniu si nie celkom žiaducich a maladaptívnych mechanizmov v osobnosti a straty viacerých doteraz vytvorených návykov v starostlivosti o seba a svoje povinnosti. Mám na mysli i zlozvyky lenivosti a pohodlnosti.
Kedy tento ďalší školský „experiment“ skončí?
Obávam sa, že na túto otázku asi nikto z nás nevie nateraz odpoveď. Dúfam však, že to bude čo najskôr.
Ste klinický psychológ. Ako je možné, že pracujete na Katedre pedagogických štúdií Trnavskej univerzity? Čomu sa na katedre venujete?
Na katedre zabezpečujem výučbu základných psychologických predmetov, akými sú všeobecná psychológia, vývinová psychológia a sociálna psychológia. Tieto predmety sú kľúčové pre budúcich pedagógov, ktorí budú pracovať následne s deťmi a mladistvými. A keďže som z vedeckého kontextu primárne metodológ, tak zabezpečujem predmety týkajúce sa vedeckého výskumu a metodológie vedeckého výskumu.
Prečo by ste odporučili výber pedagogickej fakulty, keď sa niekto rozhoduje pre vysokú školu?
Výber fakulty by mal vychádzať najmä zo záujmu uchádzača a toho, čomu sa chce profesijne venovať. Ak má záujem o učiteľské a výchovné profesie, som presvedčený, že naša pedagogická fakulta mu má určite čo ponúknuť.
Okrem pedagogickej práce prevádzkujete aj špecializovanú ambulanciu klinickej psychológie a neuropsychológie. Darí sa vám fungovať aj v tejto dobe? Badáte nejaké zmeny medzi pacientmi aj kvôli covidu?
Čo sa týka klinickej ambulancie, jednoznačne vnímame nárast pacientov, pretože súčasná situácia spojená s rozvojom koronavírusu je pre ľudí veľmi silnou záťažou, ktorá je spojená so zvýšeným rozvojom duševných aj telesných ochorení. Spoločenská situácia je výrazne sťažená, ľuďom sa obmedzili vzťahy, stúpa neistota a napätie medzi ľuďmi, strach zo straty zamestnania, smrti blízkych či z nákazy sa výrazne podpisuje na rozvoji takzvaných psychosomatických ochorení. Ako zdravotnícki pracovníci musíme zo zákona poskytovať zdravotnú starostlivosť pacientom bez ohľadu na covid.
Okrem iného sa zaoberáte aj neuropsychologickou diagnostikou. O čo v nej ide?
Neuropsychologická diagnostika a neuropsychologická rehabilitácia kognitívnych funkcií sú kľúčové zdravotnícke výkony u pacientov po cievnych mozgových príhodách alebo ochoreniach či úrazoch mozgu.
Za posledných desať rokov sme v klinickej medicíne zaznamenali výrazný vekový posun vzniku mozgových príhod u ľudí. Kým pred zhruba 15 rokmi mozgové príhody takmer vždy dostávali ľudia po šesťdesiatke, v súčasnosti sú cerebrálne JIS v nemocniciach plné tridsiatnikov, štyridsiatnikov a, žiaľ, i vysokoškolákov, ktorí sú hospitalizovaní po mozgovej príhode.
Celosvetovo tento fenomén nevieme vysvetliť a nepoznáme spúšťacie príčiny alebo faktory, ktoré ho vyvolávajú. Vieme však jedno. Ak pacient po úvodnom život zachraňujúcom neliečení tejto choroby v nemocnici absolvuje takúto neuropsychologickú diagnostiku a neuropsychologickú terapiu, jeho šance na vrátenie sa do bežného života a k predošlým pracovným činnostiam sú často veľmi vysoké. Žiaľ, v opačnom prípade, teda keď tieto neuropsychologické výkony nenasledujú, často dochádza k invalidizácii pacienta.
Súčasná doba, predlžovanie vynútenej domácej izolácie spolu s vážnymi ekonomickými dopadmi majú vplyv aj na naše psychické zdravie. Ako sa dá momentálne udržať psychická odolnosť?
Určite je veľmi dôležité zachovávať socializáciu v zmysle udržiavania rodinných a priateľských vzťahov aspoň prostredníctvom telefonátov či videohovorov, pretože pozitívne a pevné vzťahy sú pre človeka kľúčové a v súčasnej dobe spoločenskej izolácie sú výrazne naštrbené. Takisto je veľmi dôležité venovať sa zachovaniu si svojich doterajších záľub v rámci možností a možnosť využiť túto situáciu na tie aktivity, ktorým sa konkrétny človek doteraz nemal čas venovať.
Matúš Demko
