Vedci predstavili najčastejšie príčiny takmer chronického meškania a spôsoby, ako s nimi môžete pracovať.
Ako je možné, že niektorí ľudia neustále meškajú? Zdroj: iStock/master1305
Poznáte to. Občas sa nám stane, že neprídeme načas na dôležité stretnutie alebo meškáme do práce. Pokiaľ sa to stane iba raz za čas a nejde priamo o našu chybu, napríklad nám meškal autobus alebo sme stáli v dopravných kolónach, tak to ostatní pochopia. Existujú však ľudia, ktorí meškajú permanentne. Vy na nich čakáte minimálne trojnásobok času aj napriek tomu, že vám povedia: „Prídem o päť minút.” Prečo sa niektorí ľudia zdajú byť predurčení na to, aby neustále meškali, zatiaľ čo iní považujú dochvíľnosť za dôležitú?
Táto otázka už desaťročia trápi vedcov zaoberajúcich sa správaním ľudí a výsledky ich výskumov sa niekedy zdajú byť protichodné.
Napríklad štúdia v časopise Human Performance z roku 2003 nezistila žiadnu štatisticky významnú súvislosť medzi chronickým meškaním a akoukoľvek osobnostnou črtou, čo naznačuje, že dochvíľnosť nie je nevyhnutne otázkou individuálnej charakterovej chyby.
Najnovšie výskumy však ponúkajú komplexnejší obraz, ktorý zahŕňa psychologické tendencie, vnútorné hodiny a dokonca aj biologické rozdiely, ktoré niektorých z nás tlačia k dochvíľnosti a iných k meškaniu, a to často bez toho, aby si to ktokoľvek z nás uvedomoval.
Jeff Conte, vedúci Katedry psychológie Štátnej univerzity v San Diegu a jeden z popredných výskumníkov v oblasti dochvíľnosti, strávil roky štúdiom týchto vzorcov vrátane štúdie z roku 2003. Poznamenáva, že hoci meškanie nemožno vždy jasne priradiť k jednej konkrétnej vlastnosti, prevládajúce dôkazy teraz ukazujú, že „existujú individuálne rozdiely v osobnosti, ktoré súvisia s chronickým meškaním“. S uvedeným názorom súhlasia aj iní výskumníci skúmajúci takéto správanie.
A pochopenie týchto vzorcov je dôležitejšie, ako si možno myslíme, pretože dochvíľnosť funguje ako akési sociálne lepidlo, signalizuje rešpekt voči času iných ľudí, formuje vzťahy a podporuje koordinované systémy vo všetkých oblastiach od pracovísk cez dopravu až po zdravotnú starostlivosť.
„Keď sa dohodnete, že budete v danom čase na určitom mieste, máte určitú zodpovednosť,“ vysvetľuje Pauline Wallinová, psychologička z Pensylvánie, ktorá vedie workshopy o prokrastinácii a chronickom meškaní. „Ak však jedna osoba neustále mešká, narúša to dôveru nielen v danom momente, ale často aj v celom vzťahu.“
Vedci odhalili najčastejšie príčiny takmer chronického meškania a spôsoby, ako s nimi môžete pracovať.
Omyl plánovania
Psychológovia Daniel Kahneman a Amos Tversky po prvýkrát použili termín omyl plánovania koncom 70. rokov 20. storočia na opis našej tendencie podceňovať, ako dlho bude úloha trvať, aj keď sme ju už mnohokrát vykonali.
„Základom omylu v plánovaní je presvedčenie, že vlastný plán sa bude realizovať bezchybne,“ vysvetľuje Allen Bluedorn, emeritný profesor manažmentu na Missourskej univerzite a autor mnohých štúdií o časovom plánovaní. „Prejavuje sa u väčšiny ľudí, a to oveľa viac v prípade vlastných plánov ako pri odhadovaní času potrebného na dokončenie úloh iných.“
Hoci väčšina ľudí vykazuje túto predpojatosť, niektorí ju prežívajú výrazne viac ako iní. A ďalší sa ešte nenaučili, ako ju kompenzovať.
Aj keď neexistujú žiadne empirické dôkazy, ktoré by priamo spájali ľudí, ktorí prejavujú plánovaciu chybu, s chronickým meškaním, výskum jasne ukazuje mechanizmy, ktoré za tým stoja. Prvý je intuitívny, teda ak nesprávne odhadnete trvanie úlohy, odídete a prídete neskôr, ako ste zamýšľali. „To vedie k predpovedi – takmer k samozrejmosti –, že čím viac ľudí prejavuje plánovaciu chybu, tým je pravdepodobnejšie, že podcení čas odchodu, čiže mešká,“ hovorí Bluedorn.
Okrem toho výskumy konzistentne ukazujú, že ľudia, ktorí podceňujú trvanie úlohy – najmä v prípade úloh, ktoré sa zdajú byť kontrolovateľné –, majú tendenciu predpokladať, že môžu osobne urýchliť každý krok. V dôsledku toho si nechávajú príliš malú rezervu na skutočné meškania, čím sa zvyšujú chyby v načasovaní, ktoré sa často prejavujú neskorým príchodom.
Konzultantka v oblasti produktivity z New Yorku a autorka knihy Príručka odborníka na poriadok pre riadenie času Rashelle Isipová navrhuje jednoducho zdvojnásobiť pôvodný odhad času potrebného na cestu na určité miesto. „Ak si myslíte, že niečo bude trvať 10 minút, naplánujte si to pre istotu na 20 minút, aby ste mali časovú rezervu,“ radí.
Meškanie sa nevypláca. Zdroj: iStock/Liudmila Chernetska
Málo svedomitosti
Zo všetkých piatich hlavných osobnostných čŕt (otvorenosť, svedomitosť, extroverzia, prívetivosť a neuroticizmus) vykazuje svedomitosť najsilnejšiu a najkonzistentnejšiu súvislosť s dochvíľnosťou. Ľudia s vysokým skóre v tejto črte sa totiž častejšie dostavujú načas.
„Je to preto, že svedomití ľudia bývajú zodpovední, cieľavedomí a disciplinovaní, spoľahliví a pozorní k detailom,“ vysvetľuje Geraldine Joaquimová, klinická psychoterapeutka pôsobiaca v grófstve West Sussex v Anglicku. Táto charakteristika je taká dôležitá, pričom jedna metaanalýza z roku 2019 zistila, že je to jediný najlepší nekognitívny prediktor celkového výkonu v živote.
Dawna Ballardová, docentka komunikačných štúdií na Texaskej univerzite v Austine a autorka knihy Time by Design, vysvetľuje, že svedomití jedinci si prirodzene vytvárajú návyky – prípravu, štruktúru, plánovanie –, ktoré vedú k skorému alebo včasnému príchodu. „Naopak, ak dosahujete nízke skóre v svedomitosti, máte problémy s časovým manažmentom a riadením úloh,“ tvrdí Dawna Ballardová.
Je to čiastočne preto, že nižšia miera svedomitosti súvisí s neorganizovanosťou, so zníženou schopnosťou dotiahnuť naplánované činnosti do konca a slabším sebakontrolovaním času. To všetko priamo bráni tomu, aby ste prichádzali vždy včas.
Na posilnenie svedomitých návykov Isipová navrhuje pridať viditeľné signály, ktoré vám pomôžu byť si viac vedomí času, napríklad „zvyknúť si nosiť náramkové hodinky alebo umiestniť analógové hodiny niekde vo svojej blízkosti“. Joaquimová dodáva, že lepšie pochopenie toho, ako vaše meškanie ovplyvňuje ostatných, môže tiež pomôcť zmeniť motiváciu. „Uvedomte si, že meškanie môže byť vnímané ako neúcta,“ hovorí.
Dôležitá je aj svedomitosť. Zdroj: iStock/fizkes
Multitasking sa niekedy nevypláca
Ak máte radi multitasking (prechádzanie medzi e-mailmi, varením a písaním správ), možno ste prirodzene polychronický typ, čo znamená, že uprednostňujete vykonávanie viacerých úloh naraz pred ich postupným vykonávaním.
Hoci to môže byť prospešné v kreatívnych alebo vo vzťahových kontextoch, ukázalo sa, že táto tendencia narúša včasnosť. Napríklad existujú výskumy, ktoré ukazujú, že ľudia s vysokou polychronicitou prichádzajú v priemere až o 15 minút neskôr na naplánované stretnutia ako ľudia, ktorí sa riadia monochronickým štýlom, teda pracovaním len na jednej úlohe.
Polychronickí ľudia majú tendenciu uprednostňovať vzťahy, spoločenské kontakty a všetko, čo sa práve deje, a menšiu prioritu prikladajú prísnym harmonogramom. To práve ovplyvňuje správanie v polychronických kultúrach, ako sú mnohé regióny Latinskej Ameriky alebo Stredného východu, a nie hodiny. V takýchto miestach nikto nikdy náhle neukončí konverzáciu, aby stihol prísť niekam načas. Bolo by to považované za neslušné a neefektívne.
Ironické je, že v monochronických kultúrach – ako sú USA, Nemecko alebo Japonsko – alebo dokonca v rodinách či organizáciách, kde sa vysoko cení dochvíľnosť, môže tento prístup pôsobiť ako opak toho, čo človek zamýšľa, a vykresľovať jednotlivca ako bezohľadného alebo nezodpovedného. Odborníci preto odporúčajú nastaviť si budík na čas, keď potrebujete odísť, pretože polychronici sa často zdržia poslednými interakciami. Budík vám môže pomôcť „ujsť“ napríklad z nejakej dlhej konverzácie.
Ak máte radi multitasking, možno ste prirodzene polychronický typ, čo znamená, že uprednostňujete vykonávanie viacerých úloh naraz pred ich postupným vykonávaním. Zdroj: iStock/Jacob Wackerhausen
Nočné sovy
Vnútorné hodiny každého človeka tikajú inak a ľudia s neskorým chronotypom – často nazývaní nočné sovy – prirodzene zaspávajú a prebúdzajú sa neskôr. To často ovplyvňuje ich dochvíľnosť, pretože spoločnosť vo veľkej miere funguje podľa ranných harmonogramov, takže táto nezhoda vytvára to, čo výskumníci nazývajú cirkadiánny nesúlad. „Ak ste nočná sova, väčšina sveta jednoducho nie je prispôsobená vášmu rytmu,“ vysvetľuje Ballardová.
Nielenže existuje nesúlad, ale výskum chronobiológie ukazuje, že ľudia nočné sovy často trpia oneskoreným uvoľňovaním melatonínu, čo spôsobuje, že sa ráno cítia kognitívne pomalí a fyzicky vyčerpaní.
To často vedie k tomu, že „trvá dlhšie, kým sa rozbehneme, pretože hormóny, ktoré nás poháňajú k prebudeniu, nie sú úplne prítomné, keď musíme vstávať neprirodzene skoro,“ hovorí Joaquimová. „A stlačenie tlačidla odloženia budíka vedie k zhonu a zhon vedie k meškaniu.“
Nočné sovy však nechodia neskoro len na ranné stretnutia. Nesúlad cirkadiánneho rytmu sa spája aj s impulzivitou a problémami s plánovaním, ktoré sa prenášajú do zvyšku dňa.
To sú niektoré z dôvodov, prečo štúdie ukazujú, že nočné sovy majú väčšiu pravdepodobnosť, že zmeškajú termíny, podcenia čas na prípravu a počas dňa zažívajú väčšie výkyvy v bdelosti. Všetky tieto faktory totiž zvyšujú riziko meškania nielen v ranných hodinách.
Aby tento typ človeka nemeškal, Isipová odporúča pripraviť si všetko večer predtým (oblečenie, tašku, obed, kľúče a podobne), aby ráno nemusel toľko rozmýšľať. Joaquimová odporúča nastaviť viacero hlasných budíkov a vstávať 60 až 90 minút pred dôležitým odchodom, aby mal mozog čas „naštartovať“ sa.
Odborníci však upozorňujú, že tieto stratégie pomáhajú počas nepružných období, ako sú školské semestre, ranné zmeny alebo cestovanie. Ballardová však poznamenáva, že „ak je problémom váš denný rozvrh, najlepším riešením je nájsť si prácu, ktorá vyhovuje vášmu cirkadiánnemu rytmu“.
Pred dôležitou udalosťou by ste nemali ponocovať. Zdroj: iStock/Valerii Apetroaiei
Rozptýlené osobnosti
Pre mnohých ľudí je príčinou meškania skôr neurobiologický faktor ako osobnostný. Napríklad ľudia s ADHD, autizmom, dyslexiou a podobnými poruchami často trpia tým, čo výskumníci nazývajú časovou slepotou – pocitom, že čas plynie inak alebo menej predvídateľne ako pre ostatných.
„Časová slepota sťažuje odhadovanie plynutia času,“ vysvetľuje Dawna Ballardová, „a môže preto viesť k strate prehľadu o čase.“
Výskum to potvrdzuje, pretože ľudia s ADHD často podceňujú časové intervaly a majú problémy s plánovaním a vykonávaním úloh, ktorých termín sa blíži. Iné štúdie ukazujú podobné nepravidelnosti v časovaní aj pri iných neurovývojových poruchách, ako sú poruchy autistického spektra, dyslexia, dyspraxia a niektoré poruchy výkonných funkcií, pričom všetky tieto poruchy môžu narúšať vnímanie času a poradie úloh.
Na pomoc s biologicky podmienenou neskorou dochádzkou Ballardová odporúča požiadať partnera, kolegu alebo priateľa, aby vás počas prechodov kontroloval alebo aby s vami vykonával úlohy. Isipová navrhuje používať digitálne kontrolné zoznamy na sledovanie záväzkov a zapracovať čas na cestovanie priamo do kalendára, aby sa stal nepodmienečným.
Aj tí, ktorí meškajú celý život, môžu zlepšiť svoju dochvíľnosť, najmä ak sa sústredia na zlepšenie konkrétnej oblasti, ktorá ich brzdí, nielen na silu vôle.
Aby toho dosiahli a dokonca aby sa vyrovnali s meškaním vo všeobecnosti, Conte zdôrazňuje štrukturálne úpravy, ako napríklad skoršie budíky a dlhšie časové rezervy medzi povinnosťami.
Isipová odporúča pracovať v rámci svojich silných stránok namiesto toho, aby ste sa pokúšali o kompletnú zmenu, a to tak, že sa opriete o systémy, ktoré vám skutočne vyhovujú. Napríklad si nastavte budík či pripravujte veci s dostatočným predstihom namiesto toho, aby ste sa nútili používať stratégie, ktoré nezodpovedajú vašim prirodzeným sklonom. „A nemusíte robiť radikálne zmeny naraz,“ hovorí. „Zlepšenie len jednej časti procesu môže priniesť citeľný rozdiel.“
Odporúča tiež praktickú stratégiu, pri ktorej si vymenujete všetky kroky potrebné na dosiahnutie cieľa, ako je čas jazdy, hľadanie miesta na parkovanie a čas potrebný na presun z auta na miesto stretnutia, a pri plánovaní vopred priradíte každému kroku realistické časové okno. Týmto spôsobom získate jasnejšiu predstavu o tom, kedy by ste mohli vyraziť.
Zdroj: National Geographic, Human Performance
(RR)
