Predstavte si, že vám nepatria vaše myšlienky, pocity či dokonca ani vaše telo. Presne tak sa cítia ľudia trpiaci depersonalizačným syndrómom.
Ľudia s depersonalizačným syndrómom môžu mať pocit, akoby žili v bubline, za sklom či v hmle. Zdroj: iStock.com/golubovy
Počuli ste už o depersonalizačnom syndróme? Ide o psychickú poruchu, pri ktorej pacienti prežívajú pocit odpojenia sa od seba a svojho okolia. Majú teda pocit, že nie sú sami sebou alebo sú odčlenení od ostatných ľudí či okolia. Myslia si, že im nepatria ich vlastné myšlienky ani pocity, dokonca ani vlastné telo.
Americká psychiatrická asociácia definuje depersonalizáciu ako zážitok neskutočnosti a odlúčenia od seba samého. Osoba sa môže cítiť izolovaná od svojho tela, svojich pocitov či vnemov. Má pocit, že nie je nikým a nemá ani žiadne ja. Človek opakovane alebo trvalo cíti, že sám seba akoby pozoruje zvonka, alebo má dojem, že veci okolo neho nie sú skutočné, prípadne zažíva obe situácie. Podobné príznaky má aj derealizácia, porucha, počas ktorej majú ľudia pocit, že svet okolo nich nie je skutočný, ľudia či celkovo život okolo nich jednoducho neplynú.
Rozdiely medzi depersonalizáciou a derealizáciou
Sú to veľmi podobné duševné poruchy. Depersonalizácia je pocit nereálnosti, pacienti majú pocit oddelenosti od vlastného tela, nedokážu vnímať zmeny, majú skreslené vnímanie času alebo im niečo chýba.
Ľudia trpiaci depersonalizáciou môžu mať pocit, že sa na svoj život pozerajú ako na hru vo filme a nežijú ho. Ak napríklad človek s touto poruchou nakupuje v potravinách, myslí si, že všetky tieto činnosti robí niekto druhý – niekto iný zaňho vkladá tovar do košíka, prechádza k pokladni či platí za nákup. Pokiaľ sa človek s depersonalizáciou napríklad pozrie na seba do zrkadla či odraz v skle, nespoznáva sa.
Derealizácia ovplyvňuje schopnosť presne vidieť okolie, pacienti môžu zažívať pocity nereálnosti alebo oddelenia od okolia, človek vtedy vníma osoby či predmety ako nereálne, zahmlené, bez života alebo vizuálne skreslené.
Pri derealizácii človek vníma osoby či predmety ako vizuálne skreslené. Zdroj: iStock.com/PeopleImages
Depersonalizácia sa môže prejavovať tak, že osoba zažíva nejaké pocity, ale necíti ich, má pocit, že jej nepatria ani myšlienky alebo dokonca celé telo – zažíva zmeny v pociťovaní hladu, dotykov, hlasu. Pacienti dokonca môžu mať pocit oddelenia osobnosti, keď jedna časť osobnosti pozoruje druhú, jej myšlienky, pocity alebo telo. Osoby trpiace depersonalizáciou zažívajú pocity odstrihnutia, odcudzenia voči okoliu či sebe, cítia sa, akoby žili v bubline, za sklom či v hmle. Rovnako majú pocit, že nevedia ovládať svoje telo alebo majú zhoršenú predstavivosť.
Porucha zasahuje aj do vnímania prítomnosti. Osoby trpiace depersonalizačným syndrómom majú pocit, že udalosti, ktoré sa odohrali pred chvíľou, sa odohrali veľmi dávno. Rovnako môžu mať pocit, že čas uteká buď príliš rýchlo, alebo sa pomaly vlečie. Depersonalizácia sa môže vyskytnúť v sprievode iných psychických porúch, najčastejšie pri panickej poruche, depresívnej poruche, obsedantno-kompulzívnej poruche, sociálnej fóbii, poruchách osobnosti či schizofrénii.
Trpia ňou už tínedžeri
Odborníci zatiaľ nevedia, čo konkrétne spôsobuje túto poruchu, väčšinou ju však spájajú s nejakou prežitou traumou. Spúšťačmi môžu byť napríklad fyzické týranie, domáce násilie, prežitie nehody a životu nebezpečných situácií, náhla smrť blízkej osoby, ale aj ak jeden z rodičov trpí nejakou duševnou poruchou.
Najčastejšie sa porucha vyvíja v tínedžerskom veku, najmä okolo 16. roku života, môže sa však vyskytnúť už detstve. Len piatim percentám prípadov zistili poruchu v staršom veku, po 25. roku. Správna diagnóza trvá priemerne 7 až 12 rokov.
Spúšťačom môže byť prežitá trauma. Zdroj: iStock.com/PeopleImages
Depersonalizačný syndróm často nie je správne diagnostikovaný. Neskorší nástup liečby predlžuje priebeh tohto stavu. Preto je dôležité, aby pacient rozpoznal príznaky už v počiatočnom štádiu a vyhľadal odborníka.
Mnoho ľudí môže pociťovať, že im ich telo nepatrí alebo majú skreslené vnímanie seba a svojho okolia. Ak to ovplyvňuje vzťahy pacientov, ich prácu či každodenný život, ide o vážnejšiu poruchu a mali by vyhľadať lekársku pomoc. Syndróm je vzácny a veľmi zriedkavý, trpia ním maximálne dve percentá celej populácie.
Dôležité je vyhľadať psychológa či psychiatra
Depersonalizáciu môžeme liečiť kognitívno-behaviorálnou terapiou, psychoterapiou či EMDR terapiou (Eye Movement Desensitization and Reprocessing). Prvá, kognitívno-behaviorálna terapia sa zameriava na identifikáciu a úpravu negatívnych vzorcov myslenia a správania. Táto terapia môže pomôcť jednotlivcom s depersonalizáciou pochopiť a zvládnuť ich symptómy tým, že im pomôže zvládnuť traumu či stres, teda spúšťače. EMDR terapia zahŕňa liečbu nespracovaných traumatických zážitkov a z nich vyplývajúcich ťažkostí. Pacientom pomáha zbaviť sa negatívnych zážitkov spojených s traumou.
Ak sa pacient nelieči, môže porucha pretrvávať aj niekoľko rokov. Liečba pritom môže zlepšiť stav už v priebehu niekoľkých mesiacov. Pokiaľ teda máte pocit, že trpíte depersonalizáciou či derealizáciou, mali by ste vyhľadať odborníka na duševné zdravie. Najskôr absolvujete pravidelné návštevy u psychológa, ale aj psychiatra. Psychiater vám predpíše lieky, psychológ vám zas pomôže vyrovnať sa so symptómami a získa prehľad o tom, čo ich spúšťa.
Niekedy vám musia vykonať aj ďalšie testy, najmä preto, aby vylúčili iné možné príčiny vašich pocitov, ako sú neurologické stavy, nádory alebo iné duševné a zdravotné problémy. Ak už vylúčia fyziologické príčiny, nastupuje liečba bežnými antidepresívami.
Zdroj: National Library of Medicine (1, 2), psychiatry.org, Cleveland Clinic, Bay Area CBT Center, Masarykova univerzita
(zh)
