Stredovek a novovek neboli ľahké obdobia. Sused vás mohol udať aj za nepekné slovo – v tom čase urážku na cti – a tresty boli neraz telesné, verejné a ponižujúce.
Odseknutie hlavy bol preferovaný spôsob usmrtenia. Zdroj: iStock/Zeferli
Praktiky ako mučenie, obesenie alebo vyhostenie z mesta pri súdnych sporoch či rozsudkoch už dnes nepoznáme. Právny systém sa do dnešnej podoby vyvíjal dlhé stáročia, pričom jeho predchádzajúce podoby boli pomerne drastické. Vyššie postavení ľudia sa mohli v niektorých prípadoch vykúpiť, zatiaľ čo chudobní platili zväčša ranami na tele.
Zaujímavé je napríklad to, že väznenie ako trest nebolo v tomto období bežné a väzba bola väčšinou krátkodobá, trvala počas vyšetrovania do vynesenia rozsudku.
O špecifikách zločinov a trestov v období stredoveku a raného novoveku v Uhorsku nám porozprávala historička Mgr. Blanka Szeghyová, PhD., z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
V tomto článku sa dočítate:
- akých zločinov sa ľudia najčastejšie dopúšťali v období stredoveku a novoveku,
- aké tresty im hrozili za jednotlivé prehrešky,
- ako sa odlišovali tresty pre mužov a pre ženy,
- akú hodnotu mala česť človeka a prečo,
- akú úlohu zohrávalo väzenie,
- ako sa pristupovalo k násiliu na ženách,
- ako to bolo s čarodejnicami,
- či existovali právnici,
- ako fungovalo súdnictvo pred 500 rokmi,
- ako fungovalo mučenie a kedy sa tieto praktiky skončili.
Paleta zločinov
Aké najčastejšie zločiny sa v spoločnosti objavovali v období stredoveku a raného novoveku v Uhorsku, teda na našom území?
Prvenstvo mali krádeže, tie predstavovali minimálne 50 percent všetkých trestných prípadov. Percento krádeží sa zvyšuje v závislosti od klasifikácie, ak k nim započítame jej rôzne formy ako vlámania, lúpežné prepadnutia, podvody alebo sprenevery. Majetkové trestné činy predstavovali vždy najväčšiu a najfrekventovanejšiu skupinu.
V ranom novoveku boli bežne trestané aj takzvané sexuálne či mravnostné delikty, z nich najčastejšie smilstvo a cudzoložstvo. Smilstvo bolo pomerne široký pojem, ktorý zahŕňal všetky formy sexuality mimo manželstva vrátane prostitúcie. Treťou frekventovanou skupinou boli násilné delikty, ublíženia na zdraví, zabitia a vraždy.
Akých trestných činov sa vtedy dopúšťali muži a akých ženy?
Celkovo kriminalita prevažovala u mužov, u nich dominovali krádeže, lúpeže a násilné trestné činy, v o niečo menšej miere i sexuálne delikty. U žien to boli hlavne krádeže a sexuálne delikty. Z násilných činov najmä infanticída, čiže zabitie novonarodeného dieťaťa, a od konca 16. storočia začali pribúdať aj obvinenia z mágie a čarodejníctva.
Napríklad najčestnejším a najprijateľnejším spôsobom popravy ako pre odsúdeného, tak i pre jeho rodinu bolo sťatie.
Hierarchia trestov
Aké tresty sa za tieto zločiny ukladali? Aká bola hierarchia trestov?
Tresty boli rôznorodé, pri ich výbere zohrávalo úlohu viacero okolností. Napríklad za krádež i zabitie mohli byť tresty v rozpätí od pokuty, vyšibania na pranieri a vykázania z mesta až po trest smrti. Ak by sme vytvorili hierarchiu trestov podľa ich prísnosti, k najprísnejším patrili, samozrejme, kapitálne tresty za najvážnejšie zločiny. Potupné, zneucťujúce tresty by na pomyselnej stupnici zaberali prostredné miesto. K tým najmiernejším patrili sankcie v podobe pokút, odškodnenia, kratšieho uväznenia alebo cirkevného pokánia, ktoré neboli spojené so stratou cti, s bitím či vykázaním z mesta a po ktorých sa vinníci mohli vrátiť k svojmu životu. Každá z týchto troch kategórií obsahovala viacero prísnejších alebo miernejších variantov s rozličnou úrovňou dôsledkov pre odsúdených, ktoré sudcovia volili podľa individuálnych okolností každého prípadu.
Napríklad najčestnejším a najprijateľnejším spôsobom popravy ako pre odsúdeného, tak i pre jeho rodinu bolo sťatie. Vešanie bolo bežné u zlodejov, ostatné prísnejšie formy trestu smrti boli určené buď pre špecifické delikty, alebo pre recidivistov, ktorí sa dopustili viacerých zločinov.
Líšili sa tresty pre chudobných a pre bohatých? Bol nejaký rozdiel aj medzi trestami pre mužov a pre ženy?
Áno, líšili sa. Pri deliktoch, pri ktorých bolo možné vykúpiť sa pokutou, typicky pri smilstve, ale občas i pri cudzoložstve, mohli tí majetnejší vyviaznuť s pokutou, pričom tí chudobnejší, ktorí na to nemali, boli zvyčajne vyšľahaní na pranieri a vykázaní z mesta. Existovali aj rozdiely v trestaní mužov a v trestaní žien. Potupné tresty na pranieri boli síce určené ako pre mužov, tak i pre ženy, ale fyzické tresty pre ženy boli väčšinou miernejšie – s menším počtom úderov, prípadne s „mäkšími“ nástrojmi. Rozdiely boli evidentné najmä pri trestoch smrti. V Uhorsku univerzálnymi popravami pre obe pohlavia boli len sťatie a upálenie, všetky ostatné formy boli buď ženské (ako utopenie či vloženie do hrobu zaživa a prepichnutie srdca kolom), alebo mužské (napríklad obesenie, lámanie kolesom, rozštvrtenie, napichnutie na kôl).
Trestali sa aj deti?
Áno, fyzické tresty pre deti boli bežné nielen v rodine, ale i v škole. Stretávame sa s nimi i v súdnych prameňoch, tam je to však niekedy sťažené tým, že sa často neuvádza presný vek a páchateľ sa opisuje len ako mladík, mladý chlapec, a z toho sa nedá určiť, či podľa našich súčasných právnych definícií bol ešte dieťa, mladistvý, alebo už mal viac ako osemnásť rokov.
Podľa právneho kódexu siedmich uhorských miest z 15. storočia vystavenie a vyšľahanie na pranieri hrozilo už deťom od ôsmich rokov. V Košiciach súdili v roku 1565 prípad desaťročného chlapca pre zabitie dvanásťročného chlapca, ktorého počas roztržky zranil a ktorý zraneniam podľahol. Podľa zápisu údajne uvažovali aj o treste smrti, ale po mnohých príhovoroch ho nakoniec len vykázali z mesta, a to na veľmi nezvyčajnú lehotu 16 rokov.
Jedna z foriem praniera. Zdroj: iStock/Gwengoat
Ako vyzeral pranier? Bolo to nejaké drevené pódium, kde bili ľudí?
Typickou formou praniera bol v stredoveku drevený kôl, ktorý v ranom novoveku vystriedal kamenný stĺp, ku ktorému boli odsúdení pripútaní železnými okovami na rukách či obručou na krku. Praniere zvyčajne stáli na kamenných alebo murovaných podstavcoch či stupienkoch a nachádzali sa na centrálnych miestach, často na hlavnom námestí pred radnicou. Funkciu praniera plnili aj klietky hanby a klady, čo sú drevené konštrukcie s otvormi a pántmi na spútanie nôh, prípadne aj rúk. Najjednoduchšou formou boli železné reťaze alebo okovy pripevnené na stenu radnice alebo kostola, v niektorých dedinách boli reťaze pre zlodejov prikované na mlynoch.
Prevažovali telesné tresty nad inými, napríklad väznením či pokutami?
To sa nedá presne kvantifikovať, pretože stredovek, ale do značnej miery v tomto ohľade i raný novovek sa považuje za takzvanú predštatistickú dobu, keď miera zachovania prameňov, ich torzovitosť, ale i spôsob zapisovania nám to úplne neumožňujú. Pokuty však boli veľmi bežné i za menšie priestupky, záznamy o nich sa však z tohto obdobia zachovali len výnimočne.
Väzenie sa zväčša nepoužívalo ako trest sám osebe, slúžilo hlavne ako vyšetrovacia väzba či predbežné zadržanie páchateľa alebo podozrivého až do vynesenia rozsudku. Okrem toho väzenie slúžilo i na skrotenie násilníkov, bitkárov či iných výtržníkov, zvyčajne na niekoľko dní. Väznením dlžníkov si zas kompetentné orgány vynucovali splatenie dlhov.
Telesné tresty, ktoré sa vo väčšine prípadov odohrávali na pranieri a ktoré boli obyčajne spojené s následným vykázaním z mesta, sa udeľovali v tých prípadoch, keď previnenie páchateľov bolo považované za natoľko závažné, že ich prítomnosť v meste bola nežiaduca. Z tohto pohľadu je možné konštatovať, že pokuty boli na mestských súdoch pravdepodobne najbežnejším riešením, naproti tomu telesné tresty na pranieri boli už prísnym trestom s vážnymi dôsledkami a ako také nepochybne menej časté.
Praktizovalo sa v našich končinách aj lámanie kolesom? Ako tento trest prebiehal?
Áno. Zbierka uhorského zvykového práva Tripartitum z roku 1514 predpisovala pre lupičov trest napichnutím na kôl alebo lámaním kolesom. Súdna prax miest 16. storočia potvrdzuje, že lámanie kolesom sa uplatňovalo najmä pri notorických lupičoch. Pri tejto poprave odsúdenec ležal na zemi pripútaný ku kolíkom zapichnutým do zeme a kat mu kolesom lámal údy buď zhora nadol, čo sa považovalo za miernejšie, pretože odsúdenec mohol umrieť už pri prvých úderoch, alebo zdola, od nôh nahor, čo predlžovalo jeho utrpenie. Najhoršia však bola možnosť lámania zdola nahor, ale bez úderu na hrudník. Takto polámaného, ale ešte živého odsúdenca potom vyložili a priviazali na koleso, ktoré vztýčili na kôl. Na ňom nešťastník v bolestiach dokonal.
Stredoveké väzenie. Zdroj: iStock/ IanGoodPhotography
Väzenie netrvalo dlho
Na aké dlhé obdobie sa väznili ľudia? Existovalo aj doživotie? Za čo napríklad?
V ranom novoveku uväznenie netrvalo dlho, išlo rádovo o dni, týždne, maximálne mesiace, dlhšie obdobie bolo zriedkavé. Až koncom 18. storočia dochádza k zmenám a väzenie sa postupne stáva hlavným trestom, najmä pod vplyvom myšlienok Cesareho Beccariu, ktorý sa v spise O zločinoch a trestoch zasadzoval za humánnejšie súdnictvo a tresty. V habsburskej monarchii bol dôležitým medzníkom trestný zákon Jozefa II. z roku 1787, ktorým sa zaviedli viaceré pokrokové princípy. Až na zopár výnimiek boli zrušené tresty smrti, ktoré sa už navyše mali vykonávať jedine vo forme obesenia.
Hlavným sa stal trest uväznenia s troma stupňami tvrdosti. Doživotný žalár je až novodobá záležitosť, keď sa tie najprísnejšie tresty smrti pretavili do dĺžky uväznenia. V Anglicku sa v roku 1853 zákonom umožnilo, aby sa väznenie začalo využívať ako alternatíva k trestu smrti za určité zločiny. Odsúdenci začali podstupovať dlhé tresty vo väzení, ktoré mohli byť niekedy aj doživotné, čo bol prvý krok k modernému chápaniu doživotného odňatia slobody.
Strata cti mala ďalekosiahle následky.
Česť a dobré meno mali veľkú cenu
Čo znamenala strata cti? Zmenila spoločnosť svoj prístup k potrestaným ľuďom? Boli verejne potrestaní ľudia vyvrheľmi?
Česť a dobré meno boli hlavne pre neprivilegované nešľachtické obyvateľstvo cenným sociálnym kapitálom, najdôležitejším nemateriálnym vlastníctvom. Od dobrej povesti a svedectiev o počestnom pôvode a bezúhonnosti záviselo, či niekto získa v meste meštianske právo, ktoré bolo nevyhnutným predpokladom, ak by chcel neskôr participovať v orgánoch mestskej samosprávy, alebo či bude prijatý do cechu, zamestnania či služby. Týkalo sa to aj nižších vrstiev, pretože páni pochopiteľne preferovali dôveryhodné služobníctvo s dobrými referenciami a nepoškvrnenou povesťou.
Práve tresty na pranieri symbolicky i reálne vylúčili odsúdených zo svojho spoločenstva a zbavili ich cti. Strata cti mala ďalekosiahle následky. Nielenže sa už do mesta pod hrozbou prísnejšieho trestu nemohli vykázaní ľudia vrátiť, ale ak sa im aj podarilo zamestnať sa a začať nový život v nejakom inom meste, ak ich nepočestná minulosť vyšla najavo, hrozilo, že ich vykážu aj odtiaľ. Stávali sa z nich ľudia na okraji spoločnosti, ktorí mali obmedzené možnosti uplatnenia a zamestnania sa a zvyšovalo sa tým riziko, že sa uchýlia ku kriminálnej činnosti. Tým, že sa tresty na pranieri vykonávali na centrálnych miestach v čase trhov či jarmokov, boli zamýšľané ako výchovné a odstrašujúce a súčasne plnili v tých časoch aj mediálnu funkciu, aby odsúdených videlo a zapamätalo si čo najviac ľudí.
Násilie na ženách sa tolerovalo
Trestalo sa násilie na ženách? Ako tento problém riešila vtedajšia spoločnosť? Mohla žena opustiť zlého muža?
Z môjho doterajšieho výskumu, ktorý je zameraný najmä na mestské súdnictvo 16. storočia, vyplýva, že istá miera násilia zo strany muža voči svojej žene, svojim deťom, ale i sluhom bola nielenže akceptovaná, ale aj sa považovala za nevyhnutnú, ak si to udržanie poriadku v domácnosti vyžadovalo. Muž ako hlava rodiny mal nad ňou disciplinárnu moc, pretože to bol on, kto by bol braný na zodpovednosť, ak by sa niečo nevhodné stalo v jeho dome alebo ak by sa členovia jeho domácnosti správali nenáležite kdekoľvek inde.
Do súdnych zápisov sa obyčajne dostali len tie zápisy, kde miera násilia bola extrémna a skončilo sa to smrťou alebo vážnym poškodením zdravia obete. V takýchto prípadoch bol muž braný na zodpovednosť a tresty za smrť manželky boli spravidla trestané prísnejšie ako iné vraždy či zabitia, pretože právne to spadalo pod takzvaný nota infidelitatis, znak nevernosti voči blízkej rodine.
Z Košíc poznáme z druhej polovice 16. storočia niekoľko prípadov, keď trestali ženy za to, že opustili mužov „bez spravodlivej príčiny“. Z toho by sa dalo usudzovať, že existovali aj spravodlivé príčiny, ako napríklad násilie, opilstvo a nezriadený život bez práce. Dá sa predpokladať, že ak žena opustila muža z takéhoto dôvodu, mohla získať istú morálnu podporu i hmotnú pomoc od rodiny a okolia, ak však bola z biednych pomerov, bez zázemia a s malými deťmi, opustenie manžela by ju existenčne ohrozilo. Opustenie manžela však pre ženu automaticky neznamenalo slobodu, stále totiž ostávala vydatou. U katolíkov až do smrti, u protestantov existovala možnosť požiadať o rozvod, ale výsledok závisel od rozhodnutia synody.
Napokon i v súčasnosti je v niektorých kultúrach česť natoľko dôležitá, že sa poniektorí uchyľujú aj k vraždám zo cti v rámci svojej rodiny.
Krvná pomsta
Vo svojej knihe ste písali, že ľudia sa súdili aj za urážky, čo je z dnešného pohľadu napríklad medzi susedmi v podstate nereálne. Prečo mali hanlivé slová takú dôležitosť? Záležalo ľuďom na povesti viac ako dnes?
Ako som už vyššie naznačila, súviselo to so zásadnou úlohou, ktorú zohrávala česť a integrita v životoch ľudí v minulosti. Ak urážky či obvinenia padli na verejnosti, bolo priam povinnosťou poškodeného obrátiť sa na súd, inak riskoval, že sa tieto výroky a obvinenia budú považovať za pravdivé. To mohlo nevratne ohroziť sociálny status, pracovné možnosti a uplatnenie nielen jeho, ale i celej rodiny.
Pre nás je táto mentalita už ťažšie pochopiteľná, ale je súčasťou vývoja, ktorým spoločnosť prešla od stredoveku, keď sa pri riešení sporov neraz uplatňovala krvná pomsta. Ešte aj počas celého raného novoveku mohla urazená česť vyústiť do výzvy na súboj, ktorý sa mohol skončiť zranením i smrťou účastníkov. Napokon i v súčasnosti je v niektorých kultúrach česť natoľko dôležitá, že sa poniektorí uchyľujú aj k vraždám zo cti v rámci svojej rodiny.
Čarodejníctvo sa posudzovalo ako kacírstvo, ktoré sa spravidla trestalo smrťou. Zdroj: iStock/LesDaMore
Hon na čarodejnice
Verili v tejto dobe ľudia na čarodejnice? Čo sa považovalo za čarodejníctvo a ako sa trestalo?
Viera v čarodejnice bola súčasťou viery v nadprirodzenú moc, mágiu v rôznych podobách i v čarovnú moc amuletov, zaklínadiel a liečiteľských praktík ako prostriedkov na zlepšenie života. Rozdiel bol len v tom, že praktiky čarodejníc ľudia nepovažovali za prospešné, ale za škodlivé. Mnohí verili, že bosorky majú moc spôsobiť choroby, neúrodu, privolať búrku či iné nešťastia. Okrem vykonávania magických rituálov, ktoré mohli uškodiť iným, boli niektoré čarodejnice, respektíve čarodejníci obviňovaní aj z paktovania s diablom a s tým spojenými činnosťami, ako je lietanie na metle, obcovanie s démonmi, schádzanie sa na sabat, orgastické tance a tak ďalej.
Všetky tieto im pripisované úkony mali zjavne protináboženský charakter, preto boli čarodejníctvo a mágia posudzované ako kacírstvo, ktoré bolo spravidla trestané smrťou. V Uhorsku boli skutočne mnohé čarodejnice popravené, väčšinou upálením, ale je i nemálo prípadov, keď boli potrestané len fyzickými trestami a vykázaním z mesta, či už trvalým, alebo dočasným, a niektoré boli aj zbavené obvinenia a prepustené.
Príhovory rodiny za zmiernenie trestu
Ako vyzeralo súdnictvo? Boli pri trestoch nejaké pravidlá alebo súd posudzoval jednotlivé spory individuálne?
Pri výbere trestu sa súdy riadili krajinským zvykovým právom i lokálnymi zvykmi, ale ich rozhodovanie ovplyvňovali rôzne individuálne okolnosti prípadu. Bežnou a legitímnou súčasťou procesu boli príhovory za odsúdeného zo strany rodiny, priateľov a známych, často sa spomínajú aj významní svetskí a cirkevní predstavitelia, na ktoré súdy často prihliadali. Napríklad typickým trestom za krádež bolo obesenie, za vraždu sťatie, za podpaľačstvo či incest upálenie. V rozsudkoch sa však opakovane stretávame s tým, že súd udelil trest miernejší a zdôvodnil to vplyvom rôznych poľahčujúcich okolností a príhovorov.
Existovali v tej dobe právnici zastupujúci obvinených?
V 16. storočí pôsobili na súdoch, hlavne na tých centrálnych pri kráľovskom dvore, právnicky vzdelané osoby, ktoré pripravovali podklady pre súdne spory. Na nižších súdnych úrovniach ich bolo pomenej, ale niektoré významnejšie mestá si napríklad platili „prokurátorov“, ktorí zastupovali záujmy mesta na súdoch. Kto chcel iniciovať súdny spor, mohol si najať advokáta, či už preto, lebo sa chcel dať zastupovať v neprítomnosti, pre jazykovú bariéru, alebo z nejakého iného dôvodu, ale títo advokáti boli skôr zástupcami a nemuseli byť nevyhnutne právnicky vzdelaní. Stačilo, aby vedeli prezentovať prípad v požadovanom jazyku, prípadne mali už nejaké skúsenosti s fungovaním súdnej praxe.
Kto chcel iniciovať súdny spor, mohol si najať advokáta. Zdroj: iStock/Wesley VanDinter
Obvinenia a dôkazy
Ako sa dokazovali zločiny obvineným? Stačilo niekoho slovne osočiť? Priznávali sa ľudia pod vplyvom mučenia ku skutkom, ktoré nespáchali?
Mestské súdnictvo v 16. storočí fungovalo na dvoch princípoch. Pri akuzačnom princípe (akuzačný princíp je obžalovacia zásada, pozn. red.) išlo o súkromno-právne spory, kde jedna strana žalovala druhú, a na dokázanie svojich tvrdení a nárokov bolo potrebné, aby si obe strany zadovážili dôkazy a svedkov. Iný postup sa uplatnil, ak bol páchateľ prichytený priamo pri čine alebo ak išlo o závažné kriminálne prípady. Vtedy mestské či stoličné súdy začali konať z titulu svojej úradnej moci, viedli vyšetrovanie a obžalovali podozrivých páchateľov. Nepochybne pri tom zohrávali úlohu aj rôzne udania, ale to na odsúdenie nestačilo.
Dôkazové konanie spočívalo zvyčajne vo výpovediach svedkov, v znaleckom ohodnotení spôsobenej škody, pri deliktoch proti životu a zdraviu sa vykonávali obhliadky tela lekármi, tých však bolo v tomto období málo, takže častejšie touto úlohou poverili felčiarov, ktorí poskytovali medicínske služby. Ak bola poškodenou alebo podozrivou žena, obhliadky tela vykonávali ženy, a to v závislosti od typu prípadu buď pôrodné babice, alebo iné skúsené a počestné matróny. Podozrivých páchateľov podrobili výsluchu, a ak to neviedlo k priznaniu, mohla byť u ľudí nešľachtického pôvodu nariadená tortúra. Niektorí mučenie vydržali a nepriznali sa, iní sa priznali už v počiatočnom štádiu, keď im kat mučiace nástroje len ukázal. Zo strachu a z bolesti sa mohli priznať i k tomu, čo nespáchali, čo je najevidentnejšie pri procesoch s čarodejnicami.
Niektorí sa priznali ku skutkom už len pri pohľade na mučiace nástroje. Zdroj: iStock/fotofrankyat
Systém mučenia a jeho koniec
Ako sa ľudia mučili, aby priznali svoju vinu?
Spôsoby mučenia podliehali pravdepodobne miestnym zvykom a mohli závisieť aj od rozhodnutia sudcov v konkrétnom prípade. Teoreticky nemala byť mučeným spôsobená trvalá ujma na tele, ale sú známe prípady, keď to tak nebolo a poniektorí mučenie ani neprežili.
O spôsoboch mučenia sa dozvedáme viac zo zákonníka Márie Terézie z roku 1768, ktorý sa snažil dať mučeniu jednotný systém. Príloha zákonníka obsahovala podrobné návody na tortúru a ich súčasťou boli aj obrázky. Medzi mučiacimi nástrojmi tam nájdeme drviče palcov a španielske čižmy a medzi metódami spútanie a sťahovanie rúk lanom, pálenie sviečkami, naťahovanie na škripec či vyťahovanie za ruky do vzduchu. Theresiana bola posledným trestným zákonníkom, ktorý mučenie povoľoval, ale už v roku 1776 bolo mučenie zakázané a v novom zákonníku Jozefa II. z 1787 sa už neobjavuje, čím je ho možné považovať za definitívne zrušené.
(LDS)
