Krstné meno je samozrejmá vec, nad ktorou sa v rytme bežného života priveľmi hlboko nezamýšľame, no napriek tomu tvorí dôležitú časť našej osobnosti a ovplyvňuje nás od útleho detstva.
Dievčatá v slovenskom kroji. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: KatarinaGondova
Niekto sa mohol pre svoje meno v detstve stretnúť so šikanou, niekto iný zas v ňom mohol nájsť silu. Ľudia kedysi dokonca verili, že osobné meno má magickú silu. Podľa toho svojmu dieťaťu meno starostlivo vyberali alebo ho dokonca tajili, aby ho niekto nemohol zneužiť alebo nemohol dieťaťu nejakým spôsobom uškodiť.
Jazyk i kultúra sa neustále vyvíjajú a to platí aj pre mená, ktoré používame na osobité označenie. Mená, ktoré dnes asi väčšina Slovákov považuje za klasické, nie sú pôvodné slovanské či slovenské. Históriu pôvodných slovanských mien na našom území nám v rozhovore odhalila jazykovedkyňa Mgr. Iveta Valentová, PhD., z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV.
Pozrite si
Slovanské mená príchodom kresťanstva ustúpili do pozadia
Často v spoločnosti vnímam kritiku tradičnejšie orientovaných ľudí na modernejšie mená (napr. Mia, Zoja), ktoré sa dávajú bábätkám. Avšak keď som trochu pátrala, tak také najpoužívanejšie „klasiky“, ako napríklad Zuzana, Katarína, Martin či Peter, som v zozname tradičných mien nenašla. Ktoré sú teda tie pravé rýdzo slovenské tradičné mená?
Niektorí ľudia si zvyknú mýliť etymológiu mien so slovenskými podobami mien. Slovanské mená príchodom kresťanstva ustúpili do pozadia a postupne sa čoraz viac presadzovali starozákonné, novozákonné a neskôr svätecké mená, ktoré sú hebrejského, gréckeho, latinského, západoeurópskeho i východoeurópskeho (byzantského) pôvodu. Tieto mená sa adaptovali do jednotlivých jazykov a prispôsobili sa im aj po pravopisnej stránke.
Napríklad meno Zuzana, ktoré ste spomenuli, má hebrejský pôvod, vzniklo z hebrejského slova šóšanná s významom ľalia. Takže z hľadiska pôvodu nie je slovenské. V slovenčine, ale napríklad aj v češtine, chorvátčine či srbčine sa udomácnilo v podobe Zuzana, v nemčine Susanna i Susanne, vo francúzštine Suzanne, v maďarčine Zsusanna, v angličtine Susan atď. Utvorili sa z neho aj slovenské priezviská ako Zuzák, Zuziak, Zuzula, Zuskin a i. Podoba Zuzana sa teda pokladá za slovenskú a aj priezviská, ktoré z nej, respektíve presnejšie z jej skrátenej hypokoristickej podoby vznikli, lebo sa utvorili domácimi príponami.
Zoznam spisovných slovenských podôb základných, neutrálnych rodných mien, ale aj ich najčastejších domáckych podôb a niektorých ich inojazyčných ekvivalentov sa nachádza napríklad v knihe M. Majtána a P. Považaja Vyberte si meno pre svoje dieťa, ktorá slúži aj ako pomôcka pracovníkom matrík.
Najčastejšie súčasné mená
Neviem, aký zoznam ste pozerali, ale podľa frekvencie mien z Centrálnej evidencie obyvateľov Ministerstva vnútra SR za roky 2006 – 2015 bolo najfrekventovanejšie mužské meno Jakub, po ňom Samuel, Adam, Martin, Tomáš, Michal, Lukáš, Filip, Matúš, Matej, Patrik, Peter, ženské mená Sofia, Viktória, Natália, Nina, Ema, Laura, Kristína, Michaela, Alexandra, Nela, Simona. Aj ďalšie mená, ktoré ste uviedli, patria skôr k tým frekventovanejším (Zuzana – 3447 nositeliek, Katarína – 3665 nositeliek, na porovnanie Jakub – 12830 nositeľov, Sofia – 9359 nositeliek). Oproti tomu meno Mia malo 1703 nositeliek a Zoja 959 nositeliek. A to vychádzam len zo zoznamu mien tých osôb, ktoré majú v matrike uvedené len jedno rodné meno.
Podľa našich zákonov totiž možno do matriky zapísať jednej osobe až tri rodné (krstné) mená. Meno Zoja však nie je nové, udomácnilo sa u nás už dávno a nachádza sa aj v spomenutej príručke M. Majtána a M. Považaja z r. 1998. Nie všetky klasické mená alebo mená, ktoré sa u nás zaužívali v minulosti, majú vždy rovnakú popularitu. Uvedené frekvencie však ukazujú, že práve tradičné mená stále patria k tým najčastejším. Hoci zoznam, z ktorého som vychádzala, nie je najaktuálnejší, veľké výkyvy v porovnaní so súčasným stavom by v ňom nemali byť.
„Pri výbere mena mal najvýznamnejšiu úlohu pôvodný význam slova, z ktorého vznikli, pretože vtedy ľudia verili, že osobné meno má magickú silu.”
Čo znamená pojem rýdzo slovenské? Sú niektoré slovenské slová vymyslené len a len predchodcami Slovákov alebo má každé slovo tak trochu zmiešaný pôvod?
Stručne povedané – slová, ktoré dnes používame v slovenčine, sú jednak praslovanského pôvodu, jednak sme ich prevzali z iných jazykov. Najviac zmien, ktorými sa slovenčina vyformovala ako samostatný slovanský jazyk, prebehlo v 10. – 12. storočí. Pomenovania nových reálií, pre ktoré slovenčina nemala výraz, sa preberali z iných jazykov v minulosti i dnes tak, ako to je aj v iných jazykoch.
Samozrejme, na preberanie slov mali vplyv aj areálovo blízke jazyky, ale predovšetkým spoločensko-politická, hospodárska, náboženská či kultúrna situácia. Napríklad valašská a nemecká kolonizácia, latinčina ako úradný i sakrálny jazyk v mnohonárodnostnom Uhorsku, husitsko-bratrícke výpravy, vplyv češtiny či maďarčiny, ktoré tiež istý čas najmä v predspisovnom období slovenčiny plnili na našom území funkciu jazyka verejnej komunikácie, osmansko-turecké panstvo, obchodné vzťahy s niektorými krajinami atď.
Cudzie slová sa adaptovali po hláskovej, morfematickej i pravopisnej (grafickej) stránke do slovenčiny a už slovenskými príponami sa z nich tvorili ďalšie slová. Pri niektorých slovách, ktoré sme prevzali v minulosti, si už ani neuvedomujeme ich cudzí pôvod. Etymológiu jednotlivých slov v rozsahu Krátkeho slovníka slovenského jazyka možno nájsť v Stručnom etymologickom slovníku slovenčiny od Ľubora Králika.
Najvýznamnejšiu úlohu mal pôvodný význam slova
Väčšina slovanských mien sa nachádza vo viacerých slovanských jazykoch, napríklad meno Stanislav s významom upevni slávu, staň sa slávnym je okrem slovenčiny aj v češtine, ukrajinčine, ruštine, bulharčine, chorvátčine, srbčine, podobu Stanisław má v poľštine, takže ide o slovenské, ale rovnako aj o české, ruské, poľské a pod. meno.
Slovanské mená pochádzajú z obdobia pred prijatím kresťanstva, keď jednotlivé slovanské jazyky ešte neboli diferencované. Pri výbere mena mal najvýznamnejšiu úlohu pôvodný význam slova, z ktorého vznikli, pretože vtedy ľudia verili, že osobné meno má magickú silu. Vyberali sa z inventára apelatív, t. j. všeobecných podstatných mien, z ktorých vznikali buď priamo (Strýc, Baran, Hviezda, Dúha), alebo sa tvorili zložené mená (Babirad, Čarad, Jaromír, Vladislav). Pri ich utváraní sa využívali napríklad aj predložky a častica ne- (Bezded, Návoj, Nestaš, ženské Nestaša). Zo zložených mien sa potom ďalej tvorili celé rady skrátených mien (Kojslav – Kojan, Kojša, Kojata). Za typicky slovenské možno pokladať napríklad meno Mojtech, pretože nie je doložené z iných slovanských jazykov.
Medzi starými slovanskými menami a novými cudzími kresťanskými prebiehal spočiatku akýsi boj. Mená gréckeho a latinského pôvodu sa napríklad zvykli aj prekladať, aby mali slovanskú podobu, alebo sa k cudziemu menu pridával slovanský základ, napr. meno Petrislav. Tieto skôr zriedkavé mená možno pokladať za mená zmiešaného pôvodu.
Aký je etymologický význam spomínaného mena Mojtech?
Zložené meno Mojtech obsahuje zámeno, resp. zámenný slovný základ moj(i)-. Význam mena je (buď) moja útecha. Meno Mojtech dnes žije napríklad v priezvisku Mojto alebo v miestnych názvoch Mojtín, Majcichov či Motešice. Zo skrátenej podoby Mojš vznikli názvy obcí Mošovce, Mojš a Mojšova Lúčka.
Ilustračný obrázok: historická kniha. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: BlackQuetzal
Najstaršie záznamy slovanských mien
V ktorom období sa používali tradičné mená? Do akej minulosti vieme vystopovať mená na našom území, respektíve mená slovenského národa?
Za naše tradičné mená sa zväčša pokladajú zaužívané slovanské mená a staré kresťanské mená v ich adaptovanej podobe do slovenčiny, ktorá je vžitá. Najstaršie záznamy slovanských mien našich predkov sú z 8. a 9. storočia. Zapísané sú na okrajoch strán evanjeliára zo 6. storočia, ktorý je uložený v severnom Taliansku v Cividale. Ide o 300 mien pútnikov zo západoslovanskej oblasti.
S veľkou pravdepodobnosťou to boli mená práve našich slovenských predkov. Sú medzi nimi mená ako Rastislav (rastisclao), Svätopluk (szuentiepulc), Nitrabor (nitrabor), Braslav (prebrassclava), ženské mená Svätožizna (szuentezizna), Sebemysla (sobemuscla), Slovienka (sclauuenca) a ďalšie. V písomnej pamiatke z r. 871, v ktorej sa opisuje vysviacka Pribinovho kostola na Blatenskom jazere (dnešný Balaton v Maďarsku) z r. 850, sa spomínajú mená Pribinových veľmožov, napr. Koceľ (Chezil), Chotemír (Chotemir), Ľutemír (Liutemir) a ďalšie.
„Verilo sa tiež, že kto pozná pravé meno osoby, môže ovládať jej telo i dušu, môže dieťaťu uškodiť čarovaním a zaklínaním. Z obavy pred zneužitím mena preto deti mohli ostať bez mena alebo dostávali nepravé mená.”
Existovali nejaké zvyklosti, na základe ktorých rodičia kedysi dávali spomínané tradičné mená svojim deťom? Viazali sa napríklad na prírodné javy v období narodenia dieťaťa či mali mamičky pri výbere „voľnú“ ruku?
Naši slovanskí predkovia pred prijatím kresťanstva dávali meno pri tzv. postrižinách , t. j. pri vstupe do života dospelých. Keďže verili, že meno má magickú moc, vyberali také mená, ktoré mali zaistiť potomkovi dobré vlastnosti a šťastný život. Napríklad základ jar– v menách ako Jaroslav, Jaromír súvisí s prídavným menom jarí, ktoré má význam silný, prudký, bujarý. Meno mohlo aj odvracať pozornosť od zlých duchov, a tak chrániť svojho nositeľa, preto sa dávali aj mená typu Nemil (= nemilý).
Verilo sa tiež, že kto pozná pravé meno osoby, môže ovládať jej telo i dušu, môže dieťaťu uškodiť čarovaním a zaklínaním. Z obavy pred zneužitím mena preto deti mohli ostať bez mena alebo dostávali nepravé mená. Tento zvyk sa napríklad zachovával ešte na začiatku 20. storočia v Čiernej Hore a Hercegovine.
Po prijatí kresťanstva sa meno dávalo pri obrade krstu. Čoraz viac sa začali presadzovať biblické mená a mená svätých, ktoré sa začali šíriť s upevňovaním moci cirkvi. Katolícka cirkev ich začala uplatňovať najmä po tridentskom koncile v r. 1563. V evanjelickom prostredí v 16. storočí bola obľuba najmä starozákonných mien (napr. Ábel, Adam, Daniel, ženské mená Eva, Judita, Rút). Novozákonné kresťanské mená ako Ján, Jozef, Marek, Matúš, Ondrej, Pavol, Peter, Gabriel, ženské mená Anna, Mária, Magdaléna, Alžbeta a ďalšie sa používali po reformácii v katolíckom i evanjelickom prostredí a dodnes patria k najpoužívanejším rodným menám, hoci možno povedať, že v posledných rokoch ich obľuba poklesla.
Svätecké mená ako Benedikt, Gregor, Martin, Katarína, Barbora, Dorota (od 17. storočia sa do popredia dostávali mená ako Anton, Karol, Krištof, Mária, Zuzana, Terézia a i.) boli v obľube najmä vo vyšších spoločenských vrstvách, ale neskoršie ich začali používať aj obyčajní ľudia v mestách a na dedinách.
Rôzne tradície pri dedení mien
Akú dôležitosť malo dedenie toho istého mena z generácie na generáciu? Aký pôvod má vôbec toto dedenie? Pôsobí to na mňa trochu šľachticky, no deje sa to dodnes. Odkedy to praktizuje aj nižšia vrstva?
Kresťanské mená sa dávali deťom hlavne z úcty k biblickým osobám a svätým. Dieťa mohlo dostať meno toho svätého, ktorý bol v cirkevnom kalendári v deň jeho narodenia. Dieťa nosiace také meno sa dostávalo akoby do opatery tohto nebeského patróna.
V niektorých krajoch však boli aj iné tradície. Často sa uplatňovali rodinné tradície, podľa ktorých syn dostával meno podľa otca, krstného otca alebo starého otca. V niektorých rodinách bol zvyk z generácie na generáciu tradovať to isté poradie mien pre prvého, druhého, tretieho syna a ďalších synov. Rovnako to bolo s menami dcér. Azda dôvodom bolo zachovanie tradície a určitej kontinuity v rodine a rode.
Podľa českej jazykovedkyne M. Knappovej, ktorá sa špecializuje na výskum rodných mien, sociálna prestíž rodiny sa prezentuje napr. pri programovom zachovávaní rodinných tradícií a zvyklostí pri výbere mena. Čo sa týka šľachty a iných spoločenských skupín, rozdiel bol skôr vo výbere mien. Iné mená mala v obľube šľachta, iné meštianstvo, iné poddaní. Rozdiely vo výbere spôsobovala aj konfesia, hoci v menšej miere.
Prvé priezviská
Kedy sa v histórii slovenského národa začali používať priezviská? Aké boli tie úplne prvé?
Vznik priezvisk možno sledovať zhruba od 13. storočia. Jedno meno v rozvíjajúcej sa feudálnej spoločnosti najmä pri administratívno-právnych úkonoch už nebolo dostačujúce, preto sa k nemu začalo pridávať meno príbuzného, najčastejšie otca, alebo tzv. prímeno, ktoré však malo len doplnkový charakter a bolo nestabilné. Ustálilo sa až v 17. a 18. storočí, keď ho už mal takmer každý a zvyklo sa už aj dediť.
Prímená vznikali z krstných mien najmä otcov, matiek, manželov i manželiek, z názvov zamestnaní, ale aj podľa miesta bydliska alebo sídla rodu, etnickej príslušnosti, spoločenského postavenia a motiváciou pre ich vznik často mohla byť aj nejaká psychická alebo fyzická vlastnosť pomenovaného. Prímeno a priezvisko sa terminologicky rozlišujú vzhľadom na zákonnú kodifikáciu dvojmennej pomenovacej sústavy Jozefom II. v druhej polovici 18. storočia. Týmto ustanovením sa prímeno stalo povinným a povinne dedičným, preto už hovoríme o priezvisku.
Zaujali ma ženské priezviská, ktoré ste uviedli na začiatku – Zuzák, Zuziak, Zuzula, Zuskin. Myslela som, že priezviská sa vzhľadom na patriarchálnu spoločnosť dávali hlavne po mužoch. Môžete povedať viac o ženských priezviskách? Boli časté? Máme aj iné príklady? Ako to bolo kedysi pri sobášoch? Zvyklo sa automaticky dediť mužské priezvisko alebo to bolo inak?
Ženské priezviská nie je vhodný pojem, lebo ide o mužské priezviská, ktoré sa skloňujú ako mužské podstatné mená. Vznikali však z rôznych ženských rodných (krstných) mien a prímen. Prípony, ako napr. –ák/-iak, -in a iné, mali v pomenúvaní osôb špecifický význam. Vyjadrovali príbuzenský, nie vlastnícky vzťah. V priezvisku Zuzkin alebo Zuskin (priezviská sa neupravujú do spisovnej podoby, ale rešpektuje sa rodinný úzus) táto prípona vyjadruje príbuzenský vzťah pri vzniku pôvodného prímena, t. j. že ide o syna matky s menom Zuzka alebo o manžela Zuzky.
Prímená z mien a prímen matiek a manželiek sa tvorili tiež, aj keď menej, lebo hlavou rodiny bol muž. Napríklad ak išlo o vdovu alebo zo spoločenského hľadiska významnú ženu, ktorou mohla byť napríklad aj pôrodná baba. Priezviská ako Babák, Babin mohli byť motivované zamestnaním matky alebo manželky. Zväčša sa však tvorili z rozličných podôb rodných mien (napr. Barbora > Borka > Borčin), ale napr. aj z prechýlených ženských prímen (napr. manžel Ďuro – jeho manželka mohla mať prímeno Ďurovka a jej syn Ďurovkin; Adam > Adamicha > Adamišin).
Ako som už uviedla, prímená sa zo začiatku nededili, išlo len o akési doplnkové mená. Jedna osoba mohla mať počas života aj viacero prímen, z ktorých každé mohlo fungovať v určitom životnom období alebo spoločenskom prostredí. V rámci rodiny mohol mať aj každý jej člen iné prímeno. Prímená sa stávali dedičné postupne (najmä v 16. storočí) a ich dedičnosť sa ustálila v 17. a 18. storočí. Povinne dedičné sa však stali až ustanovením Jozefa II. v druhej polovici 18. storočia.
Preberanie mien z iných jazykov
Čo si myslíte o používaní exotickejších mien na Slovensku? Niektoré sú naozaj prekrásne a ťažko sa im odoláva. Má podľa vás zmysel lipnúť na tradičných menách v ére globalizácie?
Jednou z možností rozširovania inventára rodných mien je aj ich preberanie z iných jazykov. Bolo to tak v minulosti a tento proces prebieha aj v súčasnosti. Na preberanie mien a ich módnosť vplývali a stále vplývajú rôzne spoločensko-politické či kultúrne udalosti, myšlienky, literatúra či filmová tvorba. Napríklad vplyvom idey slovanskej vzájomnosti sa v 2. pol. 19. storočia. u nás rozšírili ruské mená (Ivan, Igor, Soňa, neskôr Nataša, Tamara) a južnoslovanské mená (Dušan, Milan, Danica, Ivica, Zlatica). Od 30. rokov minulého storočia sa začali v mestách udomácňovať francúzske mená ako Žaneta, Henrieta, Iveta či severské mená Dagmara, Ingrida, Karina.
Exotické mená sú ojedinelé
Exotické mená sa k nám dostávajú napríklad prostredníctvom obľúbených zahraničných filmov, seriálov či populárnych osobností. Niektorí rodičia si myslia, že ak dajú dieťaťu nezvyčajné meno, bude výnimočné a predurčí ich potomka na nezvyčajný život. Často však neuváženou voľbou mena spôsobia svojmu dieťaťu skôr trpké chvíle v detstve i v dospelosti. V skutočnosti exotických mien u nás nie je až tak veľa a zvyčajne majú nižšiu frekvenciu, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Podľa frekvencie mien z Centrálnej evidencie obyvateľov Ministerstva vnútra SR za roky 2006 – 2015 meno Brooklyn mali 4 nositelia, africké meno Zarina mali 2 nositeľky, Mohamedov bolo 8, Shakiry boli 3 a napr. meno Milágros dostalo 6 dievčat. Z výskumov vyplynulo, že nezvyčajné mená obyčajne vyberajú pre svojich potomkov rodičia s nižšou úrovňou vzdelania, ktorí častejšie podliehajú módnym trendom a voľbou takéhoto mena sa snažia vyrovnať pocit spoločenskej nedocenenosti.
Mená svetoznámych hercov či športovcov majú značnú prestížnu hodnotu. Môže však ísť aj o mená migrantov, detí zo zmiešaných manželstiev alebo občanov inej národnosti. Napríklad maďarské mená ako Boglárka, Levente, Zsolt, Ákos majú pravdepodobne občania maďarskej národnosti. Skôr sa stalo módnym zapisovať si mená inojazyčným pravopisom azda aj v snahe o internacionálnosť. Napríklad v rokoch 2006 – 2015 meno Viktória malo 8542 nositeliek a jeho anglickú, švédsku, dánsku a i. pravopisnú podobu Victoria 420 nositeliek. V minulosti totiž bolo možné zapisovať do matrík len slovenské podoby mien, ale dnes je už možné zapísať aj inojazyčný pravopisný variant, ak v niektorom z jazykov taký existuje. V bežnej praxi sa však potom stáva, že takéto meno môžu zapisovať nesprávne, lebo nemožno očakávať, že ľudia poznajú všetky pravopisné podoby jednotlivých mien aj v iných jazykoch.
Ktoré mená považujete za najkrajšie vy osobne? Ktoré sú vám niečím sympatické?
Dôvodov, prečo sa komu páči určité meno, môže byť viacero – pôvod alebo pôvodný význam východiskového apelatíva alebo vlastného mena, „ľubozvučnosť“ mena, formálna stránka mena, spojitosť s určitou populárnou osobnosťou alebo literárnou či filmovou postavou, ale napríklad aj to, či sa meno hodí k priezvisku. Často tieto dôvody bývajú veľmi subjektívne a pocitové.
Mne sa páčia skôr práve tie tradičné mená, aj keď nie všetky. Tiež podlieham rôznym pocitom a niekedy sa mi určité meno prestane páčiť napríklad aj vtedy, ak je jeho nositeľom človek s nie práve najlepším charakterom. Pre svoje deti som s manželom vybrala mená Jakub a Veronika.
Ak by mal niekto záujem, kde by si mohol pozrieť viac starých slovanských mien?
Odporučila by som knihu M. Majtána a M. Považaja Vyberte si meno pre svoje dieťa alebo štúdie Milana Majtána. Z českých autorov dávam do pozornosti napríklad publikácie Jana Svobodu, Jany Pleskalovej či Miroslavy Knappovej.
Čo vás inšpirovalo k jazykovede? Mali ste slovenčinu, resp. jazyky rada od detstva? Akému výskumu sa aktuálne venujete?
Pôvodne som inklinovala k výtvarnému umeniu. Záujem o slovenčinu a literatúru vo mne vzbudila najskôr mama, ktorá bola učiteľkou slovenčiny na základnej škole. Preto som išla študovať slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s výtvarnou výchovu. Diplomovú prácu som však robila zo slovenského jazyka a prof. Ján Matejčík, ktorý bol aj mojím školiteľom, ma potom motivoval ďalej pokračovať.
Najprv som sa chcela venovať dialektológii, ale Dr. Milan Majtán ma nasmeroval na onomastiku – jazykovednú disciplínu, ktorá sa venuje výskumu vlastných mien. Aktuálne pracujem na niekoľkých projektoch. Jeden sa venuje spracovaniu onomastickej terminológie, ďalší lexike geografických názvov a posledný je zameraný na výskum priezvisk Slovákov v Maďarsku.
(LDS)
