Historik Martin Pekár hovorí, že dnešná situácia na Ukrajine je nebezpečnejšia, ako bol pre našu spoločnosť traumatizujúci rok 1968.
Ilustračná fotografia. Zdroj: iStockphoto.com
Rusko zhromažďovalo svoju armádu na hraniciach s Ukrajinou od apríla minulého roka. Opakovane však ubezpečovalo, že ide o bežné vojenské cvičenie.
V rozpore s tým nariadil ruský prezident Vladimír Putin, aby 21. februára ruské vojská vstúpili na východ Ukrajiny, a to pod zámienkou údajných hrozieb, ktoré odtiaľ prichádzajú. Vzápätí dve separatistické oblasti ležiace na tomto území – Doneckú ľudovú republiku (DĽR) a Luhanskú ľudovú republiku (LĽR) – uznal ako nezávislé štáty.
V skorých ranných hodinách 24. februára vtrhla ruská armáda na ďalšie ukrajinské územia.
Putin v televíznom prejave k ruskému národu, ktorý tomu predchádzal, odôvodnil svoje kroky množstvom prekrútených a pokrivených tvrdení. Napríklad tvrdil, že súčasnú Ukrajinu vytvorilo Rusko alebo že jeho kroky sú vynútené agresiou Západu. Podrobne jeho prejav analyzoval napríklad Denník N.
Ostreľovanie a výbuchy v priebehu včerajšieho dňa hlásili Charkov, Odesa, Mariupoľ, Kyjev a iné. Podľa spravodajskej agentúry Reuters pred súmrakom ruská armáda obsadila aj bývalú jadrovú elektráreň Černobyľ, kde je úložisko jadrového odpadu.
Pred koncom dňa hlásila okupovaná krajina vyše päťdesiatdeväť mŕtvych a stošesťdesiatsedem zranených.
Reuters citovala tiež Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), ktorý informoval, že niekoľko tisíc Ukrajincov hľadá útočisko v susedných krajinách, najmä v Moldavsku a v Rumunsku. Mnohí hľadajú ochranu aj v Poľsku a na Slovensku. Pre vojenskú agresiu muselo svoje domovy opustiť okolo stotisíc Ukrajincov.
Predseda vlády SR Eduard Heger v súvislosti so situáciou prisľúbil: „Slovenská republika bude princípy ľudskosti a solidarity zodpovedne plniť presne tak, ako ich plnili iní, keď naši rodičia či prarodičia utekali pred vojnou a inváziou z našej krajiny.”
Tento akt brutálneho násilia odsúdila Európska únia aj NATO a osobitne množstvo predstaviteľov európskych krajín vrátane slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej. Proruská propaganda však nachádza živnú pôdu nielen u slovenských občanov, ale i u niektorých politikov.
O súčasnej situácii sme hovorili s Martinom Pekárom, vedúcim Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach.
Ako z pohľadu historika hodnotíte súčasné obsadenie Ukrajiny ruskými vojskami?
História má podľa môjho názoru pomáhať dnešnej spoločnosti pochopiť prostredníctvom poznania minulosti aktuálne dianie, orientovať sa v ňom a uvažovať o dôsledkoch našich dnešných rozhodnutí pre budúcnosť. Ak sa poznanie histórie používa inak, ide buď o neznalosť, alebo o vedomú manipuláciu, ktorá môže byť nástrojom propagandy.
Ako historik čítam aktuálne dianie tak, že historické poznanie sa účelovo zneužíva na ospravedlňovanie alebo legitimizáciu mocensko-politických záujmov a že pokračuje destabilizácia mierového usporiadania Európy, ktoré sa formovalo od konca 2. svetovej vojny. Takáto destabilizácia môže mať katastrofálne dôsledky. Veľmi si prajem, aby ruské vojenské operácie a vzájomné vyhrážanie boli nahradené diplomatickými rokovaniami.
V ľuďoch, ktorí zažili vpád ruských vojsk v roku 1968, môže tento akt vyvolávať pocit, že história sa opakuje, aj keď udalosti a pohnútky, ktoré k nim viedli vtedy sa s dneškom v mnohom líšia. Môžete tieto dve udalosti porovnať?
Porovnávanie dvoch historických udalostí a hľadanie analógií je všeobecne veľmi rozšírené, avšak historici vedia, že nestačí poznať základné fakty alebo javovú stránku, konkrétne kroky či nástroje. Základom je hlboké poznanie celého kontextu udalostí.
Rok 1968 sa odohrával predsa v úplne inom kontexte. Ak sa pozriem len na súčasnú slovenskú spoločnosť, musím konštatovať, že tu nevládne totalitný režim dosadený zvonka, existuje názorová a politická pluralita, máme demokraticky zvolených reprezentantov, ktorí v politickej diskusii operujú s hodnotami, ku ktorým sa občania krajiny hlásia dobrovoľne, väčšinovo a konsenzuálne. Naozaj niekto dokáže tento stav považovať za podobný s rokom 1968?
Dnešná situácia na Ukrajine je nebezpečnejšia, ako bola pre našu spoločnosť traumatizujúca skúsenosť z roku 1968. Ohrozený je európsky mier, geopolitická stabilita, hodnoty, ku ktorým sa hlásime a na ktorých stojí naša spoločnosť i jej prosperita.
Vlajky Ruska a Ukrajiny. Zdroj: iStockphoto.com
Od prejavu ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktorý tomuto vpádu na Ukrajinu predchádzal, ho mnohí prirovnávajú k Hitlerovi. Aj vy vidíte v týchto dvoch postavách podobnosti, prípadne odlišnosti?
Toto je otázka pre politológa, prezident Putin nie je postavou z histórie a uzavretou kapitolou dejín.
Proruská propaganda, ktorej súčasťou je aj prekrúcanie faktov zo súčasnosti, ale aj z histórie, nachádza živnú pôdu u mnohých Slovákov. Ktoré nepravdy a nebezpečné vplyvy by ste z nej vypichli a uviedli na správnu mieru?
Neštudoval som detailne oficiálne vyhlásenia, situáciu vnímam ako bežný občan. Ako historik som zvyknutý na to, že politici a médiá operujú históriou svojvoľne, účelovo a poväčšine bez ambície pochopiť kontext. Cestou, ako proti tomu bojovať, nie je donekonečna vyvracať manipulácie po jednej, ale viesť spoločnosť k tomu, aby pozornejšie a kriticky sledovala obsah, ktorý dostáva, pracovala s dôveryhodnými zdrojmi informácií, spoliehala sa pri hľadaní pravdy viac na odborníkov ako na politikov.
Neživí táto propaganda aj myšlienku etnickej spolupatričnosti slovanských národov z 19. storočia, ktorá presadzovala zjednotenie slovanských národov pod vládou ruského cára? Myslíte, že sa jej treba obávať?
Hoci v modernej spoločnosti sú podobné myšlienky stále prítomné, reálne nemajú dve storočia od svojho vzniku súčasnému človeku čo ponúknuť. Môžeme rešpektovať hodnotu národa i národnej štátnosti, je to dôležitá súčasť našej identity a kultúry, no dnes stojí spoločnosť na iných základoch a hodnotách.
Z rôznych neraz iracionálnych či pomýlených dôvodov je však pre časť spoločnosti napríklad aj myšlienka slovanskej spolupatričnosti príťažlivá, preto je práve spoločne s manipuláciou histórie vďačným nástrojom propagandy, ktorá zakrýva skutočné pohnútky aktérov a získava na svoju stranu nemálo sympatizantov.
Netreba prehliadať, že táto myšlienka je aplikovaná účelovo a selektívne, veď vo vyjadreniach z ruskej strany zaznieva delenie Ukrajincov na „dobrých“, ktorí napríklad bojovali po boku ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne, a „zlých“, napríklad potomkov banderovcov. Takéto delenia a označovanie nepriateľa sú veľmi nebezpečným spoločenským javom, ktorý, ako nás učí história, sa môže vymknúť spod kontroly a viesť až ku genocíde.
Prof. PaedDr. Martin Pekár, PhD., je profesorom slovenských dejín, vedúcim Katedry histórie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach a prorektorom UPJŠ pre vysokoškolské vzdelávanie, akademické obrady a tradície. Vo svojom výskume sa zameriava najmä na politické a sociálne dejiny Slovenska v 20. storočí, urbánne dejiny a dejiny holokaustu. Uvedeným okruhom sa venuje aj v rámci svojej pedagogickej činnosti. V rokoch 2016 – 2021 viedol prestížny projekt EC-H2020-MSCA-ITN History of European Urbanism in the 20th Century.
Zdroje: Reuters, Ministerstvo zahraničných vecí
