Vo Francúzsku učí a vydáva knihy. Roman Krakovský, pôvodom Slovák, však hovorí, že Paríž už nemá peniaze ani odborníkov pre proaktívnu politiku v strednej Európe.
Roman Krakovský učí modernú históriu na Sciences Po v Paríži a na Ženevskej univerzite. Ako výskumník spolupracuje v Paríži s École des hautes études en sciences sociales (Vysoká škola sociálnych štúdií) a Centre national de la recherche scientifique (Národné centrum vedeckého výskumu, obdoba Slovenskej akadémie vied). Medzi jeho posledné knižné publikácie patrí L’Europe centrale et orientale: De 1918 à la chute du mur de Berlin (Stredná a východná Európa: Od roku 1918 po pád Berlínskeho múru, Paríž, Armand Colin, 2017) a Réinventer le monde. L’espace et le temps en Tchécoslovaquie communiste (Stvoriť nový svet. Čas a priestor v komunistickom Československu, Paríž, Publications de la Sorbonne 2014). Vyštudoval francúzštinu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Doktorát obhájil na Sorbonne.
Ste odborníkom na politickú symboliku. Prináša francúzsky prezident v komunikácii Francúzska smerom k strednej Európe niečo nové?
Emmanuel Macron má politicky aj ekonomicky liberálnejší prístup, ako jeho predchodcovia. Možno posunie francúzsku politiku bližšie k Európe a teda aj k strednej a východnej Európe. Po pár mesiacoch je však skoro vynášať úsudky, treba mu nechať čas. V každom prípade si však Nemecko a Francúzsko budú musieť uvedomiť, že za posledných 25 rokov stredná Európa prešla radikálnou ekonomickou zmenou – a podľa toho aj konať.
Ale Nemecko bolo predsa na rozdiel od Francúzska celkom prítomné v ekonomickej transformácii regiónu.
Nemecko bolo v transformácii prítomné, ale v nemeckej tlači sa o strednej a východnej Európe hovorí ako o periférii. Či už sa Francúzi a Nemci na náš región dívajú ako na ekonomickú perifériu, do ktorej sa outsourcuje výroba automobilov a podradnejšie ekonomické aktivity, lebo sú tam nižšie platy a životná úroveň, alebo ako na politickú perifériu, ktorej dávajú rady, ako sa má správať. Politicky majú do istej miery pravdu. Ale v ekonomickej sfére tento región do veľkej miery dobehol bývalú západnú Európu.
S výnimkou platov.
Áno. Ale keď žijete v Bratislave alebo v Prahe a máte miesto ako advokát alebo šéf právneho oddelenia globálnej firmy, váš plat v pomere k životným nákladom nie je až taký rozdielny od toho v Paríži. Ak bude Európska únia aj naďalej poskytovať pomoc cez štrukturálne fondy a poľnohospodársku politiku – a nie je dôvod, aby to nerobila – v priebehu jednej-dvoch generácií dobehne stredná Európa bývalú západnú Európu a už nebude perifériou. Preto by štáty, ktoré sú dnes v centre Európy, by mali prehodnotiť vzťah k nášmu regiónu.
Dôvod pre zoškrtanie eurofondov sa možno naskytne. Práve Macron vyčítal strednej Európe pokrytectvo, keď na jednej strane prijíma eurofondy a na druhej strane je menej solidárna a má problémy s právnym štátom.
Zatiaľ to bolo diplomatické varovanie. Uvidíme, ako sa k nemu Maďarsko a Poľsko postavia.
Stanú sa niektoré štáty strednej Európy súčasťou európskeho jadra?
Poľsko určite. Je to veľká a dynamická ekonomika a demograficky veľmi dôležitý štát. Francúzi ani Nemci si nemôžu dovoliť ho ignorovať. Ak zatiaľ poslali Poľsku len diplomatické varovania, čo sa týka ústavných zmien a rešpektovania slobôd, znamená to, že si zatiaľ nedoceňujú miesto, ktoré Poľsko vďaka svojej ekonomickej a demografickej sile má.
Nie je tá kritika oprávnená?
Samozrejme, že je oprávnená. Ale zatiaľ zostáva len na úrovni ústnych varovaní. A Poľsko už dávno prekročilo červenú čiaru. Mali by nastúpiť sankcie.
Nebude Poľsko a ďalšie krajiny strednej Európy, ktoré vedia, že Nemecko a Francúzsko ich považujú za perifériu, vnímať sankcie ako prejav nadradenosti?
Otázka nie je, ako to budú vnímať. Budú to vnímať zle. Ale podstatné je, aby celá Európska únia zaujala jednoznačnú pozíciu k hodnotám, ktoré sú základom nášho spoločného života a ktoré sa tieto štáty zaviazali pri vstupe do EÚ rešpektovať.
Počas transformácie v 90. rokoch a neskôr boli v strednej Európe veľmi prítomní Američania a z Európanov Nemci. Prvý veľký investor v automobilovom sektore na Slovensku bol Volkswagen, ktorý je doteraz najväčším tamojším zamestnávateľom. Prečo Francúzi chýbali?
Medzi 19. storočím a koncom prvej svetovej vojny sa z Francúzska stala druhoradá mocnosť. A keďže v 30. rokoch si Francúzsko nectilo svoje politické a vojenské záväzky v strednej Európe, čo sa zavŕšilo Mníchovskou dohodou, vzájomná dôvera sa narušila. Stredná Európa pociťovala nedôveru voči Francúzsku, ktoré si zase vypestovalo istý pocit viny. Dôkazom toho je aj ignorovanie exilového československého prezidenta Edvarda Beneša zo strany Francúzov – a Britov – v prvých rokoch druhej svetovej vojny.
Ale Nemecko na tieto štáty zaútočilo a okupovalo ich, a napriek tomu má dnes s nimi politicky dobré a ekonomicky pevné vzťahy. Ide naozaj o dedičstvo druhej svetovej vojny?
Sčasti áno. No dôvodom bolo aj to, že v 90. rokoch samo Francúzsko neprešlo ekonomickou transformáciou a potrebnými reformami – na rozdiel od Nemecka – a dnes nemá prostriedky na realizáciu svojich ambícií.
V akých oblastiach?
V diplomacii, v kultúrnej politike. Francúzsko sa dlhodobo sťahuje zo sveta. Na diplomatickú a kultúrnu prítomnosť v zahraničí treba veľké finančné prostriedky.
Napriek tomu má Francúzsko tretiu najväčšiu sieť veľvyslanectiev na svete a je členom Bezpečnostnej rady OSN.
To je samozrejme pravda. Francúzsko však v posledných rokoch udržiava len minimálny režim a sústreďuje sa na strategicky dôležité miesta. Na proaktívnu politiku v strednej Európe už žiaľ nemá prostriedky. A bude sa do nej veľmi ťažko vracať. Na strednú Európu nemá už ani know-how v podobe špecialistov.
Nevnímajú nás Francúzi ako hrozbu stelesnenú vyslanými pracovníkmi, ktorí sú zamestnaní doma a v zahraničí pracujú dočasne?
Ako takúto hrozbu nás Francúzi vnímali v 90. rokoch a krátko po vstupe do Európskej únie, ale ukázala sa, ako neoprávnená: vstup do EÚ vytvoril množstvo pracovných príležitostí doma, najmä pre mladých a vzdelaných. Situácia viac na východ – v Rumunsku, Bulharsku, na Ukrajine či v Moldavsku – bola a je samozrejme iná. Za posledných 20 rokov sa však situácia vďaka ekonomickej globalizácii radikálne zmenila. Call centrá sa dnes presúvajú do Maroka a textil či elektronika sa vozia z Číny a z Vietnamu. To nemá so strednou Európou nič spoločné. Je to fenomén, ktorému sa bude musieť Francúzsko prispôsobiť.
Strach zo strednej Európy zmizol. Pre mladú generáciu už nie je stredná Európa ekonomická hrozba ale skôr exotický región, ktorý sa ťažko chápe, lebo má kopec kultúr a jazykov a zložitú históriu.
Ako špecialista na strednú Európu a výskumník v sociálnych vedách pôsobíte na troch rôznych inštitúciách. Dá sa tým vo Francúzsku uživiť?
Samozrejme, že sa dá. Za posledných 15-20 rokov sa však zmenil trh práce. Aj vo Francúzsku sa prechádza zo systému dlhodobých pracovných zmlúv na krátkodobejšie zmluvy a prácu na projektoch. Človek kumuluje viacero čiastočných úväzkov. Ide o globálny proces.
No tým, že stredná Európa zmizla takpovediac z radaru Francúzska, znížil sa o ňu záujem a ubudlo aj pracovných príležitostí. Dostali sme sa do špirály: čím menší záujem, tým menej pracovných príležitostí a o to ešte menší záujem. Približujeme sa ku kritickému bodu: radikálne zníženie personálnych kapacít vedie nakoniec k zániku dlho a ťažko budovaného know-how. Keď sa zruší vysokoškolské učiteľské miesto, bude menej študentov a tým aj menej doktorandov – tým pádom špecialistov na strednú Európu.
Posledného výskumného pracovníka s trvalým pracovným pomerom špecializovaného na strednú Európu malo Centre national de la recherche scientifique (CNRS) – čo je francúzska obdoba Slovenskej akadémie vied – v roku 1995. Na iných inštitúciách sú experti ako Jacques Rupnik, Antoine Marès alebo George Mink, tí však postupne odchádzajú na dôchodok. A keďže na trhu práce je málo päťdesiatnikov, ktorí by ich nahradili – máme generačnú priepasť –, ich miesta môžu ostať neobsadené alebo dokonca môže dôjsť k ich zrušeniu.
Nemalo by aj Slovensko spolufinancovať spoločné výskumné projekty s Francúzskom tak, ako v prípade literárnych prekladov?
Akademická sféra sa mení. Kým v minulosti štát dával peniaze na výskumné projekty, dnes ich nemá, a výskumníci musia hľadať prostriedky cez Európsku radu pre výskum, Horizont 2020 a iné výskumné programy. Na tento trend prešiel anglicky hovoriaci svet, Nemecko, Slovensko a prechádzajú naň aj Francúzi.
Sú to dobré podmienky na prácu?
Nebezpečenstvo prechodu na krátkodobé projekty trvajúce štyri, päť, šesť rokov je, že ak nemáte stále pracovné miesto a musíte neustále odpovedať na výzvy, máte oveľa menej času na výskum. Nemáte podmienky na dlhodobý výskum, vďaka ktorému môžete napísať veľkú syntézu, a preorientujete sa na menšie prípadové štúdie. Je to veľké riziko. Potrebné sú prípadové štúdie, ale aj veľké štúdie o dlhodobých trendoch. A tie sa dajú robiť, len ak máte vyriešené materiálne záležitosti a nemusíte behať za peniazmi.
To má vplyv aj na fungovanie výskumu. Radikálne zníženie investícií do výskumu v sociálnych vedách vedie k situácii, kedy dané vedy prestávajú fungovať racionálne.
Ak totiž znížite prostriedky investované do fungovania a rozvoja hocijakej organizácie pod istú úroveň, racionálne pravidlá, ktorými sa táto organizácia riadi, prestávajú fungovať, či sa jedná o personálnu politiku alebo dlhodobú stratégiu rozvoja. Racionálnym rozhodnutím by napríklad bolo obsadiť voľné miesto najlepším kandidátom. No vy ho obsadíte človekom, ktorý vás bude stáť najmenej, pretože z prostriedkov, ktoré máte, si nemôžete dovoliť ani slušný kompromis.
Obrázok francúzskej vedy, ktorý vykresľujete, je dosť nelichotivý. Myslíte, že vaši slovenskí kolegovia majú lepšie podmienky?
Už nepoznám tak dobre slovenské prostredie. Ale Slovensko prešlo veľmi rýchlo na liberálny model, aj čo sa týka výskumu. Inštitúcia zabezpečí prostriedky na kúrenie, administratívu a tak ďalej. Ale ak chcete vyžiť, musíte si nájsť projekt, napríklad európsky. Či pri tom ostáva priestor na dlhodobú stratégiu vedy, je už druhá vec.
Spolupracujete aj so slovenskými kolegami?
Nie, nespolupracujem, a je to chyba. Ale na takú spoluprácu treba byť zakotvený v nejakej inštitúcii. Ako voľný elektrón, ktorým som dnes, nedokážem vytvoriť inštitucionálnu spoluprácu.
Registrujú vás inštitúcie na Slovensku?
Treba sa opýtať ich. Ale myslím, že registrujú. Onedlho vyjde anglický a český preklad mojej knihy z roku 2014 Réinventer le monde. L’espace et le temps en Tchécoslovaquie communiste (Stvoriť nový svet. Čas a priestor v komunistickom Československu).
Prečo nie slovenský preklad?
Česi boli trochu pružnejší. A myslím si tiež, že keď vyjde kniha na Slovensku, Česi ju čítať nebudú, na rozdiel od Slovákov, ktorí českú knihu prečítajú.
Pred rozhovorom ste mi povedali, že Slovensko je vo francúzskej akademickej sfére neviditeľné. Naozaj si to myslíte?
Keď sa to povie takto, znie to hrozne, ale myslím, že je to do veľkej miery pravda – a týka sa to aj širšieho stredoeurópskeho regiónu. Francúzsko malo vždy istú tradíciu expertov, aj keď nemalo veľmi proaktívnu politiku smerom k strednej a východnej Európe.
V 70. – 80. rokoch vychádzali samizdaty, preklady Václava Havla, Adama Michnika vďaka kontaktom medzi francúzskymi akademickými kruhmi a našou zónou. Filozof Michel Foucalt bol v rokoch 1958-1959 prvým riaditeľom Centra francúzskej civilizácie na Varšavskej univerzite. Vo Francúzsku boli vydavateľstvá, ktoré vydávali sociálno-vedné publikácie zo strednej Európy. Tak sa dostali do Francúzska poľskí historici Bronisław Geremek a Bronisław Baczko a ďalší intelektuáli, ktorí mali neskôr aj politickú alebo disidentskú kariéru. A vo francúzskej akademickej sfére sa celkom uchytili.
Keď sa pozriete, čo sa vo Francúzsku prekladá zo sociálnych vied zo strednej Európy dnes – s literatúrou je to trochu iné –, ťažko by si našiel viac, ako desať titulov za rok. A pritom sa u nás robí kvalitný výskum, čo sa týka stredoveku či moderných dejín, nehovoriac o najnovších dejinách. To je tá špirála. Francúzsko stráca kontakt s výskumom v strednej a východnej Európe a ešte viac sa zužuje obzor. Hrozí, že sa zničí aj to zostávajúce know-how.
Robia slovenské inštitúcie dosť, aby to zvrátili vo Francúzsku, ktoré zostáva jedným z kultúrnych a univerzitných centier Európy?
To je otázka pre riaditeľa Slovenského inštitútu v Paríži, ktorý funguje už od 90. rokov, ale stále nemá vlastné priestory. Slovensko nemá na ne peniaze. Prenajímajú si priestory, ale väčšinou bezplatne, kade-tade po meste cez ľudí, ktorých poznajú.
Minister školstva Peter Plavčan (SNS) pridelil desiatky miliónov eur na výskum firmám, z ktorých niektoré sa nikdy nevenovali výskumu. Potom sa ozvali rektori univerzít. Ide o eurofondy. Vieš si predstaviť, že by sa to stalo vo Francúzsku?
Vo Francúzsku existujú mechanizmy, ktoré kontrolujú dnes viac ako v minulosti, ako sa narába s verejnými prostriedkami. Tento mesiac parlament schválil zrušenie rezervy poslancov, ktorú mohli poslanci používať, ako chceli. Zrušil možnosť zamestnávať rodinných príslušníkov. Aj vo Francúzsku sa zneužívajú verejné prostriedky, avšak vďaka tomu, že ide o staršiu demokraciu, lepšie fungujú kontrolné mechanizmy. Rýchlejšie a vehementnejšie sa aktivujú. Emmanuel Macron vyhral voľby sčasti aj preto, že prisľúbil ďalšie zlepšenie týchto kontrolných mechanizmov.
Autor: Pavol Szalai
Publikované: 28. 08. 2017
Zdroj: EurActiv.sk
Uverejnila: MB
