Nemecký školný krížnik Schleswig-Holstein začal z Baltického mora paľbu na muničný sklad na polostrove pri Gdansku a bombardovať mestečko Wieluń. 1. septembra 1939 o 4:45 ráno sa začala druhá svetová vojna, dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 70 až 85 miliónov ľudí.
Adolf Hitler útok na Poľsko ospravedlňoval údajnými 21 pohraničnými incidentmi, z ktorých tri nazval veľmi vážnymi. No boli to nastrčení ľudia prestrojení za poľských vojakov, ktorí útočili.
Pripomíname si 80 rokov od vypuknutia druhej svetovej vojny, dôležité súvislosti tých čias nám v rozhovore priblížil Jakub Drábik, Ph.D., Historický ústav Slovenskej akadémie vied.
S. CIGÁŇOVÁ: Aké geopolitické súvislosti viedli k vypuknutiu druhej svetovej vojny?
J. DRÁBIK: Dôvody začatia druhej svetovej vojny sú pomerne komplikované a vydali by na niekoľko kníh. Podstatných je podľa mňa niekoľko bodov. V prvom rade bolo problematické uzavretie mieru s Nemeckom po prvej svetovej vojne zmluvou z Versailles v roku 1919. Bez toho, aby som šiel do podrobností, nebola voči Nemecku férová – a uvedomovali si to ako Nemci, tak i mnoho ďalších ľudí. Revízia Versailles bola cieľom mnohých nemeckých politikov, nielen nacistov. Aj preto hovoria niektorí historici nie o dvoch svetových vojnách, ale o jednej, ktorá trvala 30 rokov a uprostred mala dvadsaťročnú prestávku. Spoločnosť národov, ktorá vznikla vo Versailles ako prostriedok na udržanie mieru, zlyhala.
Dôležitým bol tiež Japonský expancionizmus a militarizmus. Nezabúdajme, že keď nacistické vojská vstupovali v marci 1939 do Prahy, vznikal kolaborantský slovenský štát a keď Nemecko v septembri 1939 zaútočilo na Poľsko, v Ázii viedlo Japonsko vojnu a dobíjalo územia už roky. Japonská agresia bola tiež významnou súčasťou procesov, ktoré nakoniec viedli k vojne.
Hospodárska kríza, ktorá naplno prepukla na začiatku 30. rokov mieru takisto veľmi nepomohla. V Nemecku vyniesla k moci nacistov a nástup Hitlera k moci by som si dovolil označiť za ďalší dôvod, prečo druhá svetová vojna začala. Hitler chcel vojnu. To nás plynule prenesie k ďalšiemu dôvodu, a síce politike appeasementu, teda uzmierovania. Francúzsko a Veľká Británia sa snažili viesť politiku uzmierovania Nemecka až dovtedy, kým ich Nemecko nenapadlo. Ak by zakročili razantne hneď na začiatku, napríklad pri obnovení brannej povinnosti v Nemecku v roku 1935 či remilitarizácii Porýnia v roku 1936 – obe boli mimochodom priamym porušením zmluvy z Versailles – k vojne by možno nikdy nedošlo. Hitlera však nemal kto zastaviť, až kým nebolo neskoro.
S. C.: Bolo to do istej miery prekvapujúce alebo svetové veľmoci vypuknutie vojny očakávali?
J. DRÁBIK: Záleží, o ktorom časovom období sa bavíme. Keď šli delegáti jednotlivých krajín v roku 1932 do Ženevy na veľkú medzinárodnú konferenciu o odzbrojení, mnohí pozorovatelia dúfali, že prinesie skutočný svetový mier. Americký prezident Franklin Roosevelt hovoril o tom, že ak sa štáty vzdajú útočných zbraní, obranné systémy sa stanú neporaziteľnými a tým sa zabezpečí bezpečnosť i nezávislosť všetkých krajín. Keď Nemecko v októbri 1933 odišlo a zároveň vystúpilo aj zo Spoločnosti národov, začalo byť zrejmé, že svetový mier je v nedohľadne. Konferencia skončila v roku 1934 bez akejkoľvek dohody. Ak sa potom prenesieme do marca 1939 do obdobia po definitívnom rozbití Československa, už asi len málokto veril, že sa Európa vojne dokáže vyhnúť. V roku 1934 už väčšina európskych štátov začínala rozbiehať programy zbrojenia. Vojna teda neprišla ako nejaké výrazné prekvapenie.
Hitler sleduje nemeckých vojakov pochodujúcich do Poľska, september 1939
S. C.: Prečo si Hitler vybral práve Poľsko?
J. DRÁBIK: Hitler celý čas hovoril o vojne proti „židoboľševizmu.“ Bol tým posadnutý, písal o tom v Mein Kampf-e, hovoril počas prejavov, neustále to pripomínal. ZSSR bol úhlavným nepriateľom, a to aj v období po podpise paktu Molotov-Ribbentrop v auguste 1939, keď sa zo Sovietskeho zväzu na dva roky stal spojenec nacistického Nemecka. Hitlerov plán bol vždy zničiť ho a v strednej a východnej Európe vytvoriť rasovo čisté impérium. No a Poľsko, zjednodušene povedané, stálo v ceste. Začiatkom roku 1939 dokonca nacisti navrhli Poľsku štatút satelitného štátu, čím sa mohli vyhnúť vojne. Poliaci odmietli. Navyše bolo Poľsko slovanský, a teda v Hitlerovom myslení podradný štát a ešte k tomu výtvor Versailles a francúzskej diplomacie. Podobne ako Československo. Pre nič také nemalo byť v Hitlerovej Európe miesto.
S. C.: Aké boli jeho plány, ako chcel následne postupovať?
J. DRÁBIK: To vlastne celkom nevieme. Veľa historikov pochybuje o tom, že mal Hitler okrem snahy o dosiahnutie Lebensraumu a rasovej očisty vôbec nejaký geopolitický plán. Chaotickosť jeho rozhodovania skôr naznačuje, že improvizoval a využíval príležitosť, keď sa naskytla. Je tiež nezodpovedanou otázkou, či Hitlerovi stačil Lebensraum alebo sa po prvých, výnimočne úspešných rokoch vojny obrátil smerom ku globálnej politike svetovej nadvlády, takzvanej Weltpolitik. Skrátka – o tom, ako sa rozhodoval, veľa nevieme a úplne presne to nebudeme vedieť asi nikdy. Čím si však historici sú pomerne istí, je fakt, že Hitler neplánoval vojnu so Spojeným kráľovstvom. Anglosaská rasa bola podľa nacistickej ideológie „rasovým príbuzným“ Germánov a s Britániou sa rátalo skôr ako so spojencom Nemecka v prípadnom globálnom konflikte, najprv proti Sovietskemu zväzu, ktorý bol vždy Hitlerovým primárnym cieľom a neskôr pravdepodobne proti USA. Hitler uvažoval nad vojnou proti Francúzsku, no vojnu s oboma krajinami, ku ktorej došlo po 3. septembri 1939, rozhodne neplánoval, ani si ju neželal.
S. C.: Ďalší priebeh vojny… Šlo to tak ako si Hitler predstavoval?
J. DRÁBIK: Ako som už vysvetľoval vyššie, celkom presne nevieme, aké mal Hitler plány a preto ani nevieme, či sa vojna vyvíjala podľa jeho predstáv. Môžeme ale predpokladať, že až do porážky v bitke o Britániu v priebehu roka 1940 bol s vývojom zrejme spokojný. Nemecké ťaženie do tej doby pozostávalo zo série naozaj pôsobivých víťazstiev. Prvá rozhodujúca porážka prišla v ZSSR koncom roka 1941. Po nej sa Nemecku vojensky viac menej prestalo dariť. Samozrejme, ešte zaknihovali niekoľko veľkých víťazstiev a úspešných ofenzív, no k víťazstvu vo vojne boli už len ďalej a ďalej. Z vojenského hľadiska teda spokojný nemohol byť.
S. C.: Aké okolnosti zahatali Hitlerove plány, kedy nastal zlom a vojna sa začala nacistom vymykať z rúk?
J. DRÁBIK: Kľúčovým rokom vojny, aj dejín 20. storočia a možno aj celých ľudských dejín, je rok 1941. Ak sa pozriete na mapu sveta zo začiatku roka 1941, vidíte väčšinu sveta pod nadvládou autoritatívnych a diktátorských režimov. Európu ovláda nacizmus a jeho vtedajší spojenec Sovietsky zväz. Demokracia je v žalostnej menšine, Spojené štáty sú mimo konfliktu a Veľká Británia čelí Nemecku úplne sama, resp. so svojím impériom. Ak sa ale pozrieme na mapu sveta na konci roka 1941, obraz je úplne iný. Nacisti sú vo vojne so svojím niekdajším spojencom ZSSR, ktorý ich pred Moskvou zastavil. Po útoku Japonska na Pearl Harbour vstupujú do vojny aj USA. Po vstupe Američanov do vojny bolo vlastne rozhodnuté. Samozrejme, bolo ešte treba vybojovať množstvo krvavých bitiek a zahynuli milióny ľudí, no jedna vec bola viac-menej istá – nacistické Nemecko vojnu nemohlo vyhrať. A vedel to aj Hitler.
Hitler vyhlasuje vojnu Spojeným štátom americkým, 11. decembra 1941
S. C.: Vojská ktorých krajín najviac pomohli poraziť Hitlera?
J. DRÁBIK: Všetkých. Najviac obetí priniesol Sovietsky zväz, dohromady prišiel o 26 až 27 miliónov obyvateľov, z toho necelých 9 miliónov bolo vojakov. Takúto obetu nepriniesla žiadna iná krajina, no Červenej armáde samotnej by sa nacizmus poraziť zrejme nepodarilo. Na to netreba zabúdať. Dnes máme tendenciu pozerať na druhú svetovú vojnu očami studenej vojny, kde funguje naratív USA verzus ZSSR. Dodnes vidím v mnohých diskusiách hádky o tom, kto porazil nacizmus, či Sovietsky zväz so svojimi miliónmi hrdinských vojakov alebo USA so svojim vybavením a sofistikovanosťou, no v skutočnosti to bolo naozaj kolektívne víťazstvo.
V pomere k počtu obyvateľov malo obrovské straty napríklad i Poľsko, ktoré prišlo o približne 17 % svojich obyvateľov. Poliaci bojovali v bitke o Britániu a zúčastnili sa mnohých ofenzív – známa je napr. bitka o Monte Cassino, kde sa preslávila Andersova armáda. Keby sme ale mali vymenovať armády, ktoré porazili Hitlera, na poľskú by sme asi zabudli. Podobne to bolo s Čechoslovákmi. Svoj podiel na porážke nacizmu majú, minimálne spomeňme Slovenské národné povstanie. No pri výpočte najvýznamnejších síl by sme na Čechov a Slovákov asi veľmi nemysleli. A to nehovorím o Číne, ktorá niesla najväčšie ľudské bremeno bojov s Japonskom a stratila možno až 20 miliónov obyvateľov. Skrátka, na porážke nacizmu a japonského militarizmu sa podieľalo obrovské množstvo ľudí z rôznych krajín, vrátane Nemecka. Netreba zabúdať na nikoho z nich.
S. C.: Aké konzekvencie plynú z tohto vojnového konfliktu dodnes?
J. DRÁBIK: Žijeme v Európe, ktorá je vlastne výsledkom druhej svetovej vojny. Dnešné hranice – s drobnými výnimkami, ako je napríklad Slovensko a Česká republika, ktoré po vojne neexistovali – sú hranice, ktoré sa vytvorili po druhej svetovej vojne. Celý náš svet je výsledkom historického procesu, ktorého je druhá svetová vojna významnou súčasťou, o jej dôsledkoch by sme mohli hovoriť dlho. Pre mňa osobne sú ale dôležité dva momenty. V prvom rade, druhá svetová vojna je najkrvavejším a v mnohom i najzákernejším konfliktom v ľudských dejinách. Po vojne si to uvedomovalo mnoho ľudí a koniec koncov, aby sa predišlo ďalšiemu podobnému konfliktu, vznikla i Európska únia. EÚ má množstvo chýb, o ktorých sa treba baviť a postupne ich odstraňovať, no nezabúdajme, že je to práve ona, kto garantuje mier a porozumenie v Európe.
Zároveň som presvedčený, že dôležitejšie, než výsledky a dôsledky vojny je ponaučenie, ktoré by sme si z vojny a najmä z nástupu fašizmu, ktorý vojnu spôsobil, mali vziať. Máme historickú skúsenosť s tým, keď sa k moci dostanú blúzniví jedinci s víziou národa v kríze, ktorý je potrebné očistiť od „nepriateľov,“ ktorí sľubujú, že hneď ako sa zbavíme „tých druhých,“ bude nám lepšie a prídu svetlé zajtrajšky. Mali by sme si dávať pozor na to, keď počujeme niekoho hovoriť o „parazitoch,“ „asociáloch,“ „nepriateľoch národa“ a podobne. Toto je rétorika, ktorá bola na počiatku najkrvavejšieho konfliktu v ľudských dejinách a ja sa obávam, že dnes ju znova počuť z úst mnohých politikov. Mali by sme na to byť omnoho citlivejší.
Jakub Drábik, Ph.D. je slovenský historik, ktorý sa vo svojom výskume zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami dejín juhovýchodnej Ázie.
Zhovárala sa: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Rozhovor a foto poskytol: Jakub Drábik, Ph.D.
Uverejnila: VČ
