PhDr. Stanislav Sikora, CSc. (1949), vyštudoval históriu a archivistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je dlhoročným pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Zaoberá sa politickými dejinami Slovenska po roku 1945 so zvláštnym zreteľom na 60. roky 20. storočia.
Je autorom viacerých monografií, spoluautorom publikácie Predjarie. Politický, ekonomický a kultúrny vývoj na Slovensku v rokoch 1960 – 1967 (2002), kolektívnych prác Rok 1968 na Slovensku a v Československu (2008) a Kľúčové problémy moderných slovenských dejín (2012). Je tiež spoluautorom knihy Miroslava Londáka, Slavomíra Michálka a kolektívu – Dubček, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Veda v tomto roku (2018), a autorom mnohých vedeckých štúdií a odborných statí.
V roku 2014 získal prémiu Slovenského literárneho fondu za monografiu Po jari krutá zima. Politický vývoj na Slovensku v rokoch 1968 – 1971 (2013). V rokoch 1993 – 2008 pôsobil ako externý profesor dejepisu na Strednej súkromnej škole veterinárnej v Bratislave. Je členom Speváckeho zboru slovenských učiteľov, špičkového mužského speváckeho zboru, ktorý na mnohých európskych i svetových súťažiach získal najvyššie ocenenia.
M. BARTOŠOVIČOVÁ: Odkedy sa zaujímate o históriu a čím si Vás získala pri rozhodovaní sa pre štúdium na Univerzite Komenského?
S. SIKORA: Môj záujem o históriu je veľmi starého dáta. Sotva som sa naučil čítať a bol som v druhom ročníku základnej školy, začal som čítať dejepisné učebnice staršieho brata Ruda, vtedy sa s dejepisom začínalo v piatej triede ZDŠ. A tak to šlo, až kým Rudo nezmaturoval; určitý čas som študoval aj vlastnú dejepisnú učebnicu aj bratovu. Z toho celkom prirodzene vyplynulo, že som sa začal zaujímať o populárno-vedeckú historickú literatúru a napokon som šiel históriu aj študovať.
M. B.: Čo považujete za najdôležitejšie v práci historika?
S. SIKORA: Najdôležitejšie je dodržiavať metodologickú zásadu, ktorú vyslovil už v 19. storočí zakladateľ nemeckej kritickej historiografie profesor H. Ranke: musíte písať „wie es eigentlich gewesen war“ (ako to naozaj bolo). To sa ľahko povie, ale ťažko splní. Úplne nevyhnutnou podmienkou dosiahnutia tohto cieľa je predovšetkým absolútne ignorovanie politických záujmov rôznych mocensko-politických zoskupení, ktoré neváhajú kvôli svojim politickým cieľom a záujmom vytvárať tlak v záujme najrozličnejších deformácií hodnotenia historických procesov. Až potom prichádza do úvahy postup podľa klasických návodov metodológie historickej vedy.
M. B.: Ktoré historické obdobie Vás najviac zaujalo a ktoré osobnosti?
S. SIKORA: Keďže sa zaoberám najnovšími slovenskými (ale aj československými) dejinami, musím sa, prirodzene, zaoberať obdobím vlády komunistického režimu v Československu. A v rámci tejto problematiky ma najviac vzrušujú pokusy o demokratizáciu a liberalizáciu tohto režimu v záujme jeho schopnosti úspešne konkurovať spoločenstvu národov spravovaných západnou demokraciou. Bolo to v podmienkach vtedajšej geopolitickej situácie veľmi ťažké, keďže vo vedúcom štáte sovietskeho bloku – ZSSR, boli pri moci Brežnevoví neostalinisti. Ale čím bola táto situácia komplikovanejšia, tým viac vytvárala zaujímavé politické situácie, počnúc tzv. predjarím (1963 – 1967) cez Dubčekov pokus o reformu socializmu sovietskeho typu v roku 1968 až po začiatky tvrdej normalizácie v rokoch 1969 – 1971. A to je pre historika to „pravé orechové“, v tom sa najviac vyžíva.
PhDr. Stanislav Sikora, CSc.
M. B.: Prečo nazývame roky s osmičkou osudovými?
S. SIKORA: Pretože sa v nich odohrali udalosti, ktoré boli z hľadiska vývoja slovenského národa doslova kľúčové. V roku 1848 boli prijaté Žiadosti slovenského národa, ktoré sformulovali prvý významný slovenský politický a štátoprávny program v dejinách. V roku 1918 vznikla Československá republika, ktorá mala pre český i slovenský národ obrovský význam. Napriek jej viacerým „kazom“ to bol štátny útvar, bez ktorého by bol osud hlavne Slovákov veľmi problematický, bez nej by sme už azda ani neexistovali. V roku 1938 došlo k tzv. Mníchovskej zrade. Zradili nás vtedajší naši spojenci, predovšetkým Francúzi, a vytvorili tak podmienky pre zánik československého štátu v marci 1939.
Potom nastali krušné roky 2. svetovej vojny a po nej obnova ČSR. Avšak po krátkom období veľmi problematickej demokracie, vo februári 1948, bol do Československa „transplantovaný“ brutálny stalinský socializmus na najvyššom stupni svojho rozvoja. Po veľmi hektickom období násilných sociálno-inžinierskych zmien sprevádzaných množstvom vykonštruovaných politických procesov (v rokoch 1949 – 1954) sa u nás napokon ustálil socializmus sovietskeho typu. A ten sa potom pokúsili v roku 1968 demokratizovať československí reformní komunisti. Dopadlo to zle: reformu udusili spojenecké tanky a delá v auguste 1968. Aj koniec komunizmu v ČSSR len tesne minul rok 1988, „pánbožko“ ho nakoniec posunul na ďalší rok…
M. B.: Kedy treba prepisovať učebnice dejepisu?
S. SIKORA: Nepovedal by som, že ich treba prepisovať. Azda len poopraviť a odstrániť niektoré mýty, ktoré už veda dávno prekonala. Sám som pôsobil v rokoch 1995 – 2008 ako externý profesor na Strednej súkromnej veterinárnej škole v Bratislave a bol som prekvapený, že napríklad v učebnici pre 1. ročník stredných odborných škôl pohodlne fungoval mýtus o tom, že rímsky cisár Nero dal zapáliť Rím, aby mohol nad ním spievať žalospevy. To je dávno prekonaný mýtus. A čo sa týka našich národných dejín, treba žiakom vhodným spôsobom vysvetliť najmä naše dejiny v období 2. svetovej vojny, dejiny vojnovej Slovenskej republiky a dejiny Slovenského národného povstania. Tu sa treba vyvarovať najmä dvom extrémom: démonizácii Slovenskej republiky a jej predstaviteľov a na druhej strane ich hagiografizácii, čo sa tiež občas deje. Pravda, nájsť tú pravú mieru, ktorá neplodí pochybnosti a extrémne názory bude dosť ťažké. Taktiež by sa nemala obchádzať otázka reformy socializmu v ČSSR v roku 1968 a osobnosť Alexandra Dubčeka.
M. B.: Zamýšľate sa niekedy nad tým, či sa v súčasnosti napĺňa odkaz 89. roku?
S. SIKORA: Vcelku sa napĺňa, čo môžu potvrdiť najmä historici najnovších dejín. Po takom ideologicko-politickom tlaku, akému boli vystavení títo historici v časoch komunistického režimu, niet ani stopy. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že moje odborné štúdie a monografie som napísal absolútne slobodne, že si za tým stojím a nikto sa ma nikdy nepokúšal politicky a ideologicky manipulovať. Pravda, musíme si uvedomiť, že v novembri 1989 sme boli všetci – mladá, stredná i staršia generácia – veľmi naivní a naše očakávania boli tiež naivné a maximalistické. Už W. Churchill povedal, že demokracia je plná rôznych chýb, ibaže nič lepšieho ako ona neexistuje… A naša demokracia vyrástla z komunistického režimu a mnohí si rôzne návyky z týchto čias niesli v batôžku a poznamenali nimi aj nový demokratický režim.
M. B.: Na čom pracujete v súčasnom období?
S. SIKORA: V mojom veku – tendujem už k sedemdesiatke – sa už píšu syntézy, historik syntetizuje výsledky svojej celoživotnej práce. Preto spolu so svojimi spolupracovníkmi E. Londákovou a M. Londákom pracujeme na syntetickej práci o 60. rokoch 20. storočia v slovenských dejinách, pričom tu bude zachytený spoločenský vývoj v oblasti politiky, ekonomiky i kultúry. Bolo to veľmi dynamické a dramatické obdobie, ktoré však skončilo tragicky: zásah našich „spojencov“ v roku 1968 mal potom za následok tragické 70. a 80. roky, plné neslobody a doslova byzantínskej nehybnosti a strnulosti, podobnej močiaru. A my sme boli práve vtedy mladí a zdraví, plní života…
M. B.: Ako najradšej relaxujete?
S. SIKORA: Od januára 1997 do 31. augusta 2018 som mal naozaj skvelý relax: bol som členom Speváckeho zboru slovenských učiteľov so sídlom v Trenčianskych Tepliciach. Je to špičkový mužský spevácky zbor, ktorý získal množstvo medailí na najvýznamnejších európskych a svetových súťažiach vrátane svetovej olympiády speváckych zborov v júli 2014 v Rige (zlatá medaila v kategórii mužských speváckych zborov). To bol naozaj kvalitný relax, žiaľ, nedávno som musel z rodinných dôvodov tento zbor opustiť.
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.
Historik PhDr. Stanislav Sikora, CSc., bude hosťom Bratislavskej vedeckej cukrárne, kde vystúpi na tému Osudové osmičky vo vzťahu k Slovensku a Slovákom. Vedecká cukráreň, ktorej organizátorom je Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti pri CVTI SR, sa uskutoční v utorok 18. septembra 2018 o 9.00 hod. v Centre vedecko-technických informácií SR, Lamačská cesta 8/A, v Bratislave.
Septembrová vedecká cukráreň je sprievodným podujatím festivalu vedy Európska noc výskumníkov 2018. V rámci festivalu vedy v piatok 28. septembra 2018 sa budú konať podujatia zamerané na popularizáciu vedy a výskumu.
Spracovala a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Zdroj foto: