Ako sa v minulosti šíril mor? Ako často sa v Uhorsku táto choroba objavovala? Zakazovalo sa združovanie osôb počas pandémie aj v sedemnástom storočí? Prečo sa stali aktuálne podmienky ideálne na šírenie chorôb?
Počas sedemnásteho storočia sa Uhorskom niekoľkokrát prehnali protihabsburské stavovské povstania. Ešte horšia však bola protiturecká vojna, počas ktorej na tomto území zimovali vojská bojujúce za Dunajom. Tunajšie obyvateľstvo muselo znášať nielen ich prítomnosť, ale aj mimoriadne zdanenie, z ktorého sa platili výdavky na vojnu.
Krajina hospodársky upadala, chudobneli nielen poddaní, ale aj mešťania kráľovských miest.
A akoby toho nebolo dosť, pod vplyvom tzv. Malej doby ľadovej, čiže predovšetkým kvôli silným zimám a kratším a studenším letám dochádzalo k zhoršeným klimatickým podmienkam. Na naše otázky odpovedala historička Slovenskej akadémie vied, doktorka Diana Duchoňová.
Obyvateľstvo tejto doby bolo bytostne závislé od dobrej úrody. Možno považovať vidinu neúrodných rokov a podvýživu za ideálny začiatok šírenia najväčšej morovej epidémie v dejinách?
Morové epidémie sa na území Uhorska v mnohých prípadoch objavili ruka v ruke s vojenskými udalosťami alebo hneď po ich skončení. Mor a aj iné nákazy sa často šírili pohybom vojsk, ktoré zabraňovali dodržiavanie karantény. V 17. storočí ľudia k ďalším príčinám moru okrem vojen priraďovali aj hladomor spôsobený neúrodami v dôsledku klimatických zmien. V 17. storočí zo 100 rokov bolo až 29 rokov „morových“, v Uhorsku sa mor štatisticky objavil každých 9 rokov. Posledné veľké vyčíňanie moru na našom území bolo v rokoch 1710 – 1714, keď choroba vypukla v súvislosti s posledným protihabsburským povstaním Františka II. Rákociho. Napríklad v samotnej Bratislave si počas takmer dvojročného pretrvávania vyžiadala takmer 4000 obetí, čo bola asi tretina všetkých obyvateľov mesta. Do konca 18. storočia síce prepukli ešte menšie, ale už len endemicky ohraničené nákazy (okrem iného aj na Spiši).
Z akých prameňov čerpáte informácie ohľadom morových epidémií?
Informácie čerpám z rôznych zachovaných prameňov úradnej povahy, ako boli účty o pochovávaných, plat hrobárom a správy lekárov. Informácie nájdeme aj v kronikárskych záznamoch a vo vzájomnej korešpondencii miest alebo šľachticov. V júni 1631 vyčíňal mor v Bratislave a o niekoľko mesiacov neskôr už zasiahol aj iné blízke slobodné kráľovské mesto, Trnavu. Ostrihomský arcibiskup Peter Pázmány (1570 – 1637) 9. februára 1632 adresoval richtárovi mesta Trnavy Gregorovi Freilichovi list, v ktorom sa sťažoval, že v blízkosti jeho domu sa okolo deviatej hodine večer veselo zabávala skupinka ľudí. Cisár ako aj dvorská rada zakázali pritom v tomto roku vo Viedni fašiangové zábavy. Tie boli zakázané aj v Bratislave, dokonca zakázané bolo aj obľúbené zimné sánkovanie. Pázmány preto požadoval od richtára zavedenie podobných opatrení v záujme zabránenia šírenia moru. Situácia sa v meste nezlepšila a o niekoľko mesiacov neskôr, presnejšie v auguste roku 1632 Pázmány zo Šale opätovne inštruoval trnavskú mestskú radu.
Ako znela táto inštrukcia?
Jeho inštrukcia mala podobu priam príkazu. „Magistrát mesta, ak vie zabrániť úmrtiam, má tak urobiť rôznymi opatreniami, inak sa bude spolupodieľať na vražde vlastných obyvateľov (!). Chorých nestačí len odizolovať, ale šatstvo z nakazených, ale aj mŕtvych ľudí, je potrebné aspoň 40 dní vyvetrať.“ Kto chce žiť, nemal by ich však podľa neho nosiť. Naráža tým na všeobecnú zvyklosť používať šaty po mŕtvych, pretože odev bol v 17. storočí pre široké vrstvy obyvateľstva príliš nákladnou položkou.
U nás je dnes zakázané združovanie väčšieho množstva ľudí. Bolo tomu tak aj vtedy?
Určite áno. Na pohreboch sa mohli zúčastniť len osoby, ktoré ich vykonávali, hlavne sa mali vylúčiť procesie uskutočňované cechmi. Kto sa protivil týmto opatreniam, mal byť vylúčený z cirkvi. Magistrát mal zakročiť aj voči evanjelikom, ktorí zvykli okolo obetí moru robiť rôzne rozlúčky. Tí mali byť tvrdo (bližšie nešpecifikované) potrestaní v záujme ochrany mesta. Situácia sa na území dnešného západného Slovenska zlepšila ku koncu roku 1633. V januári 1634 dokonca panovník vrátane niektorých uhorských aristokratov uvažoval o zvolaní krajinského snemu do Bratislavy.
Toto pozitívne nadšenie z ustupujúcej epidémie ale veľmi skoro vystriedala skepsa.
Žiaľ, už v októbri roku 1634 prišla ďalšia vlna nákazy z nemeckých krajín. „Mor pustoší aj v Bratislave, nečudo, veď ho sem doniesli utečenci z Regensburgu početnými starými loďami po Dunaji. Nie je nikto, kto by to zakázal. Je nemožné, aby mor sem nedoniesli. V Bratislave už pustoší v dome istého Cillingera,“ zneli opisy situácie v meste. Krajinský snem sa napokon kvôli moru konal v Šoproni.
Ako konkrétne to vyzeralo počas morovej epidémie v Bratislave, hlavnom meste Uhorského kráľovstva?
Keď mor v roku 1645 opätovne vyčíňal v tomto meste a priľahlom okolí, dobové správy uvádzajú, že z niekoľkotisícového mesta prišli o život stovky ľudí. Z mesta utiekol uhorský arcibiskup (Juraj Lippay) do Marianky, členovia Uhorskej kráľovskej komory a personál utiekli do Kittsee, rozpŕchli sa aj členovia mestskej rady. Obchodníci odtiahli so svojím tovarom, čo spôsobilo uviaznutie zásobovania potravinami. Neboli lieky a cintoríny boli preplnené. Remeselníci opustili mesto, ochromil sa obchod. Mnohí opustili svoje domy a uchýlili sa na úpätie Malých Karpát do viníc, iní zase žili v loďkách na Dunaji. Bratislavu zasiahla okrem toho ďalšia katastrofa. Prudké dažde spôsobili povodeň. Mnohí z tých, ktorí sa zachránili pred epidémiou a žili v stanoch v záhradách a viniciach či v loďkách na rieke, sa utopili. Pomreli aj viacerí vojaci na hrade, o život prišli tiež príslušníci cirkevných rádov v meste – františkáni a klarisky. Zbedačení a zúfalí ľudia sa modlili za ústup epidémie a vykonali viacero procesií, počas ktorých sa niesli ostatky sv. Jána Almužníka všetkými ulicami mesta. Mor síce koncom roka 1645 po takmer trojročnom striedavo slabšom a intenzívnejšom vyčíňaní postupne slabol, z mesta a tiež územia Uhorska ustúpil, nie však nadlho. Ďalšia vlna tejto epidémie sa prihlásila už o 8 rokov, aby znovu potrápila obyvateľstvo.
