„Poznáme viac ako dvesto typov prirodzene prenosných infekcií medzi ľuďmi a zvieratami,” hovorí v prednáške odborník na dejiny lekárstva Matej Gogola.
Ilustračný obrázok. Ľudstvo si dlho s ochoreniami nevedelo dať rady. Zmenilo sa to až koncom 19. storočia.
Pandémie sužovali ľudstvo od nepamäti. „Pozitívne však je, že ide o prechodný stav, nie je to status quo. Napriek všetkým ľudským tragédiám nás písomné pramene presviedčajú, že žiadna pandémia neznamenala kolaps spoločnosti,“ hovorí v špeciálnej sérii prednášok cyklu Veda v CENTRE Matej Gogola, ktorý je odborníkom na dejiny lekárstva.
Záznam z prednášky si môžete pozrieť v staršom článku na webe Veda na dosah alebo priamo na youtubovom kanáli Veda na dosah.
V 18. storočí prišiel anglický dedinský lekár Edward Jenner na to, že ak človek prekoná nejakú variáciu vírusu kiahní, zostane voči nim imúnny. Nebol prvý, kto na to prišiel, ale ako prvý túto informáciu sprostredkoval učenej spoločnosti. Pravé kiahne sú veľmi nepríjemné vírusové ochorenie s veľmi nepríjemnými prejavmi, v 17. a 18. storočí boli hlavnou príčinou slepoty v Európe. Pravé kiahne sme našli už na kostre faraóna Ramzesa V.
Čoraz bližší vzťah k zvieratám
Jenner vo svojom diele z roku 1798 O pátraní po príčinách a účinkoch kravských kiahní upozorňuje, že človek sa dostal do kontaktu s veľkým počtom zvierat, ktoré sa jeho spoločníkmi nikdy nemali stať. Lekár zrejme netušil, že rozpráva o tom, čo dnes nazývame zoonózy. Sú to infekcie, ktoré sú prirodzene prenosné medzi zvieratami (hlavne stavovcami) a ľuďmi. Poznáme viac ako dvesto typov.
Od určitého obdobia začal mať človek blízky vzťah so zvieratami, ako ukazujú archeologické náleziská. Napríklad v Izraeli našli kostru ženy, pri hlave ktorej ležalo šteniatko. Postupom času zdomácnil aj mnohé ďalšie.
Vieme, že so psami sa zhodujeme v 65 ochoreniach, medzi ktoré patrí besnota, salmonelóza či antrax. S kravami máme spoločných päťdesiat vrátane tuberkulózy či kiahní, viac ako štyridsať zas s ovcami, kozami a prasatami, a to napríklad encefalitídu. S koňmi máme rovnakých 35, patrí medzi ne aj nádcha, s hydinou 26 vrátane chrípky.
Neolitická revolúcia bola zrejme tou najväčšou v dejinách ľudstva. Človek prestal loviť i zberať a postupne prešiel na celkom iný život. Usadil sa na jednom mieste, začal farmárčiť, pričom využíval zvieratá na rôzne účely – mäso, mlieko, kosti. Začal tak s nimi žiť v úzkom kontakte.
Nie je mor ako mor
Základ slova epidémia sa spomína v zbierke diel zvanej Corpus Hippocraticum, ktorej autorstvo sa pripisuje gréckemu lekárovi Hippokratovi. Žil v 5. až 4. storočí pred naším letopočtom. V prácach sa nachádzajú slovíčka epidemeo, epidemos a epidemia. Osve znamená každé úplne niečo iné, konkrétne byť doma, domáci a pobyt na určitom mieste. Ak sa však spoja so slovom choroba, zmení sa celkový význam. Prvým je rozšírenie choroby na určitom mieste. Druhý význam je pobyt lekára na rôznych miestach.
Mor bolo nepríjemné ochorenie s ohromnou úmrtnosťou. Treba však povedať, že sa dá chápať dvojako. Ako označenie, meno a ako skutočná choroba. Spomína sa v mnohých známych dielach, napríklad v Iliade od básnika Vergília či v Biblii. V skutočnosti však vôbec nemuselo ísť o mor ako taký.
„Historická veda totiž, žiaľ, občas stojí na vode. Často sme odkázaní na tieto pramene, ak si nepomôžeme metódami paleogenetiky, paleomikrobiológie. Bez nich nemôžeme vedieť, aké choroby sužovali ľudí v určitom čase na určitom mieste,“ vysvetľuje odborník.
Veľmi dobrým príkladom je Thukydidov mor v 5. storočí pred naším letopočtom, ktorý nastal počas obrovskej vojny medzi Aténami a Spartou. Pomenovali ho podľa aténskeho generála, politika a filozofa Thukydida, ktorý spomína príznaky, ako sú vysoké horúčky, dávenie žlče, črevné vredy či stratu končatín alebo zraku. Problém bol, že Thukydides nebol lekár a symptómy opisoval ako určitý archetyp a ako laik laikovi (idiota idiotis), nie ako odborník odborníkovi (artifex artificibus).
„Nie som lekár, som historik, a tak by som nádchu opísal spôsobom, že človek má sopeľ, je unavený, malátny a možno má teplotu. Ak by môj opis našiel niekto o päťsto rokov, asi ťažko z neho niečo vyčíta,“ ozrejmuje Gogola.
Thukydidov mor tak v skutočnosti mohli byť kiahne, osýpky, týfus či iné ochorenie. V minulosti sa špekulovalo dokonca aj o dvadsiatich až tridsiatich ochoreniach, ktoré ho mohli spôsobiť. Mor to ale nebol. To je jediné, čo vieme. Opis Thukydidovho moru bol však paradigmatickým pre ďalších autorov, ktorí opisovali ďalšie infekcie a pandémie.
Zo staroveku sú známe viaceré mory. Okrem Thukydidovho (tiež sa mu hovorí Aténsky) sa vyskytli Antonínovský (alebo Galénov), Cypriánov a Justiniánsky mor. Len posledný spomenutý bol skutočným morovým ochorením. Šlo o bubonický mor, ktorý sa rozšíril zrejme z Afriky, z okolia veľkých jazier, do prístavov. Vracal sa opakovane, v rozmedzí rokov 541 až 749 historici evidujú až osemnásť vĺn. Nanešťastie pre vtedajšie obyvateľstvo sa v tomto období vyskytlo viacero nepriaznivých javov a udalostí – zmeny v atmosfére, zemetrasenia, výbuch sopky, hladomory a povstania.
Možno však postrehnúť aj pozitívne javy, ktoré spomína byzantský historik Prokopios z Kaisareie. Odvekí nepriatelia sa stávajú priateľmi, ľudia si začali pomáhať, klesol počet krádeží a prepadnutí.
Mor ako zbraň
Poznáme tri podoby moru, a to bubonický, septický a pľúcny. Spôsobuje ich baktéria Yersinia pestis, ktorú v roku 1894 objavil francúzsky bádateľ Alexadre Yersin. Baktéria napádala hlodavce, na ktoré sa prisali blchy. Tie potom skákali medzi zvieratami aj ľuďmi. Najväčšou pandémiou v dejinách bola čierna smrť, ktorá vypukla v polovici 14. storočia. Známym lekárskym odporúčaním v danej dobe bolo rýchlo utiecť z nakazenej oblasti a vrátiť sa neskôr.
Predpokladá sa, že prvotné ohnisko bolo v centrálnej Ázii, odkiaľ ju ďalej neúmyselne zavliekli do Európy zrejme Mongoli a karavány. Z roku 1346 je známy útok chána Zlatej hordy (moslimský štát v južnej časti európskeho Ruska a na západe Sibíri) Džanibega na pevnosť Kaffa na Kryme. Obliehanie trvalo dlho a chán váhal, či sa stiahnuť, keď sa v jeho vojsku začala šíriť nákaza. Mŕtve telá nakazených vojakov sa rozhodol vrhnúť obliehacími strojmi za hradby Kaffy a potom odtiahol. Ľudia sa následne z mesta rozutekali preč, čím rozšírili mor ďalej.
Lekár Ján Jesenius v tom čase hovoril, že ak sa človek vyvaruje hltavosti, žravosti a opilstva, nemusí sa nakaziť touto chorobou. Odľahčene povedané, v stredoveku však piť vodu nebol úplne dobrý nápad, pretože bola často znečistená. Ak ste nepili fermentované alebo trochu chemicky upravené nápoje, mohli ste sa ľahko nakaziť. Veľmi dobrým príkladom je cholera. V blízkosti studní boli latríny, splašky sa dostali do spodnej vody a studní, a tak ste časti exkrementov aj konzumovali.
Ľudia skúšali viaceré spôsoby, ako sa vyhnúť chorobe. Neodporúčal sa poobedný spánok alebo ranný odchod z príbytku nalačno. Neodporúčala sa ani prílišná námaha, ani prílišná lenivosť. Odporúčalo sa jesť viac mäsa, pretože ľudia verili, že tak budú silnejší. Neodporúčalo sa prílišné jedenie strukovín. Ľudia vtedy nepoznali mikroorganizmy, a tak si mysleli, že vzduch je nakazený ako celok. Často sa preto robili vatry, ktorými chceli prečisťovať prostredie, prípadne ho „prevoniavali” liečivými bylinkami alebo sa dezinfikovalo octom.
Prvé očkovanie
Tým, že Európania žili so zvieratami dlhšiu dobu spolu, voči určitým ochoreniam sa stali odolnejší. To sa ukázalo hlavne pri dobývaní Strednej, Južnej a neskôr aj Severnej Ameriky Európanmi, ktorí sa stretli s pôvodnými obyvateľmi. Množstvo z nich následne po strete podľahlo novým ochoreniam. Francúzi a Angličania to využívali, prinášali im oblečenie či deky posiate pravými kiahňami a podobne. Takto úmyselne vyhladili veľkú časť ich civilizácie.
Písomné záznamy hovoria, že od 11. storočia praktizovali v Číne, Tibete a Japonsku inokuláciu. Slabšia verzia kiahní – vysušený hnis – sa fúkala do nosných dierok človeka, ktorý ich ešte neprekonal. Obdobnou metódou je variolizácia, ktorú v Európe v 18. storočí spropagovala Lady Mary Wortley Montegu. Človeku vytvorili ranu, do ktorej sa priložil hnis z človeka, ktorý prekonával ľahšiu verziu kiahní.
V roku 1796 Edward Jenner očkoval malého osemročného chlapca. Vzal vzorku kiahní dojičke kráv, ktorá ich dostala od kravy. O šesť týždňov neskôr chlapcovi menom James Phipps naočkoval vírus pravých kiahní a nič sa nestalo. Chlapec bol imúnny. Metódu doviedol do dokonalosti až Louis Pasteur v 19. storočí. Prišiel na to, že izolovaná baktéria vtáčej cholery, ktorá bola oslabená, môže znamenať to, že keď sa ňou infikuje sliepka, tak voči opätovnej nákaze už bude imúnna. V tomto čase veľmi pomohol aj vynález mikroskopu, ktorý odhalil existenciu baktérií, čo bola revolúcia.
(MAT)
