Prof. Elena Marushiakova-Popova získala ocenenie Cena za vedu a techniku 2024 v kategórii Osobnosť vedy a techniky.
Prof. Elena Marushiakova-Popova, laureátka Ceny za vedu a techniku 2024 v kategórii Osobnosť vedy a techniky. Zdroj: CVTI SR
Prof. Elena Marushiakova-Popova získala ocenenie Cena za vedu a techniku 2024 v kategórii Osobnosť vedy a techniky za medzinárodné úspešné vedeckovýskumné pôsobenie v oblasti rómskych štúdií, histórie Rómov ako etnickej menšiny v Európe.
Aktuálne pokračuje vo svojej práci v Ústave etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Spolupráca profesorky Eleny Marushiakovej-Popovej s odborníkmi a inštitúciami na Slovensku zaoberajúcimi sa najmä rómskymi štúdiami pretrváva od osemdesiatych rokov doteraz. Jej vedecký prínos je značný, pomáha poznávať Rómov žijúcich na Slovensku a porozumieť im v širšom celoeurópskom kontexte.
Laudácio prof. Eleny Marushiakovej-Popovej (.pdf)
Pri príležitosti získania Ceny za vedu a techniku 2024 vám prinášame rozhovor s ocenenou, kde sa okrem iného dozviete, prečo sa rozhodla venovať štúdiu rómskych komunít, aké rozdiely sú medzi rómskymi etnikami v Európe a v Ázii, či je asimilácia vôbec potrebná alebo v ktorej krajine sa Rómom darí najlepšie.
Prof. Elena Marushiakova-Popova, Zdroj: Betty Burianová/CVTI SR
Rozdiely medzi Rómami v Európe a Ázii
Prekvapilo vás ocenenie Osobnosť vedy a techniky 2024?
Správa, že som dostala ocenenie Osobnosť vedy a techniky 2024, ma veľmi príjemne prekvapila. Verila som v platnosť známeho porekadla, že nikto nie je prorokom vo svojej domovine, a preto som vlastne podobné ocenenie nečakala. O to viac ma potešilo a o to viac si vážim, že moje práce nezostali nepovšimnuté.
Pochopiteľne, keď som chcela Rómom rozumieť a robiť medzi nimi výskum, musela som sa naučiť jazyk komunity, kde som robila terénne výskumy.
Kedy a prečo ste sa začali venovať práve problematike rómskej menšiny?
Od detstva som sa zaujímala o históriu a kultúru rôznych národov. Rómovia ma zaujali už počas štúdia na vysokej škole, keď som si mala vybrať tému diplomovej práce v odbore etnológia. Ukázalo sa, že nikto z mojich kolegov nechce robiť výskum Rómov, tak som to zobrala ako vedeckú výzvu a začala som chodiť medzi ľudí, rozprávať sa, vypytovať sa.
Jedna z prvých vecí, ktoré som sa dozvedela, je, že existujú rôzne rómske komunity, každá má svoje špecifiká a postupne sa môj záujem čím ďalej, tým viac prehlboval. Pochopiteľne, keď som chcela Rómom rozumieť a robiť medzi nimi výskum, musela som sa naučiť jazyk komunity, kde som robila terénne výskumy.
Pozrite si
Mohli by ste porovnať situáciu Rómov v Európe a Ázii? Sú tam veľké rozdiely?
Rozdiely medzi situáciou v Európe a Ázii sú značné. V prvom rade treba povedať, že v Ázii (s výnimkou Ruska) nie sú takmer žiadni Rómovia. Na mnohých miestach, najmä v Strednej Ázii, sú komunity nazývané „Cigáni“ (používa sa ruský termín цыгане) a taktiež „Ľuli“ alebo „Džugi“ (termíny z miestnych jazykov), ktoré nemajú priame historické ani iné spojenie s Rómami. Malá rómska komunita je len v Iráne, rovnako ako v krajinách Strednej Ázie, kde žijú rómski prisťahovalci z európskych častí bývalého ZSSR.
Medzi situáciou Rómov v samotnej Európe však sú nemenšie rozdiely, pričom najsilnejšia je deliaca čiara medzi Východom a Západom. Historicky boli Rómovia vo východnej Európe ako celku (s výnimkou kniežatstiev Valašska a Moldavska) občanmi svojich krajín po stáročia, kým na Západe získali plné občianske práva v 20. storočí a v niektorých krajinách až v 21. storočí (napríklad vo Francúzsku v roku 2015). Prirodzene, vzhľadom na tieto historické okolnosti je stupeň integrácie Rómov vo východnej Európe oveľa vyšší a rovnako aj ich etnické a zároveň občianske sebauvedomenie je najvyššie.
Prof. Elena Marushiakova-Popova, Zdroj: Betty Burianová/CVTI SR
Asimilácia robí Rómov neviditeľnými
Aké sú príčiny slabej asimilácie Rómov medzi majoritou?
Nepovedala by som, že asimilácia Rómov medzi majoritou je slabá. Je to prirodzený proces, ktorý prebieha už stáročia a dnes sa nedá povedať, koľko z nich sa asimilovalo, keďže asimilácia ich robí neviditeľnými pre okolité obyvateľstvo.
Túžba po asimilácii medzi časťami Rómov, najmä vo východnej Európe, je miestami značná, ale naráža na problém, že nestačí chcieť sa asimilovať do danej komunity, ale ona zo svojej strany musí byť pripravená a ochotná ich prijať.
Existujú početné komunity, napríklad maďarsko-, rumunsko-, tureckojazyčných Rómov, ktorí napriek veľkému úsiliu nie sú akceptovaní ako súčasť národov, do ktorých by sa chceli asimilovať. Miestami takáto reakcia odmietnutia zo strany majority vedie k zrieknutiu sa rómskej identity zo strany Rómov a ku kreatívnemu konštruovaniu nových identít, najznámejší a najúspešnejší je príklad takzvaných balkánskych Egypťanov.
Samostatnou otázkou je, či je asimilácia vôbec potrebná a či nestačí, aby sa Rómovia plne sociálne integrovali bez straty etnickej identity.
Pokusy o nútenú asimiláciu uskutočňované v minulosti boli neúspešné. Násilie vyvoláva odpor a opačnú reakciu a je vlastne prekážkou procesu dobrovoľnej asimilácie.
Samostatnou otázkou je, či je asimilácia vôbec potrebná a či nestačí, aby sa Rómovia plne sociálne integrovali bez straty etnickej identity. Prečo a komu je potrebná ich asimilácia? V prírodných vedách usilujeme o biodiverzitu a rátame počet rôznych druhov žijúcich spolu v jednom ekotype, v moderných spoločenstvách sme až obsesívne zameraní na programové zničenie ľudskej rozmanitosti. Rómske etnicity a kultúrne identity pestované v komunitách po celom svete považujem za dôležitú súčasť ľudskej histórie a kultúry.
Keď si napríklad slovenské komunity v zahraničí zachovávajú svoju etnickú identitu, to si veľmi vážime a dokonca to podporujeme. Keď niekto stratí slovenské sebauvedomenie a asimiluje sa do inokultúrnej spoločnosti, hovoríme o ňom ako o odrodilcovi. Avšak len čo je reč o Rómoch, hodnotenie sa zrazu od základu mení. Pýtam sa, prečo Rómov vždy hodnotíme inými štandardmi a pre koho je to výhodné?
Čo by podľa vás reálne pomohlo túto situáciu vyriešiť a začleniť ich do života na vyššej životnej úrovni?
Predstava, že Rómovia sú prevažne marginálnou populáciou s nižšou životnou úrovňou, je stereotyp, na Slovensku je to hlboko zakorenený predsudok, ktorý je často posilnený najlepšími úmyslami pomôcť. Tých, ktorí si zachovávajú etnickú špecifickosť, no žijú na dobrej životnej úrovni, si väčšinou nikto nevšíma – ani novinári, ani vedci. Stačí si porovnať, koľko štúdií sa sústreďuje na sociálne vylúčené spoločenstvá/komunity/lokality a koľko na opačné prípady.
Niet na svete národa, ktorého časť by v tej či onej historickej chvíli nezažila existenčné ťažkosti a ktorý by sa v istých častiach svojej histórie nenachádzal v marginálnej pozícii.
Niet na svete národa, ktorého časť by v tej či onej historickej chvíli nezažila existenčné ťažkosti a ktorý by sa v istých častiach svojej histórie nenachádzal v marginálnej pozícii. Situáciu možno reálne vyriešiť len úplnou zmenou prístupu k Rómom – konečne ich treba prestať vnímať ako špecifických etnických marginálov a treba sa k nim začať správať ako k všetkým ostatným, ako k etnickej komunite so všetkými právami menšín v oblasti historického poznania a kultúry.
Sociálne problémy, bývanie, otázky chudoby by sa mali prestať vnímať v etnickom kľúči a mali by sa riešiť spolu s problémami všetkých ostatných občanov v krajine.
Ako prebiehali vaše výskumy? Ako sa skúma daná problematika?
Vo svojej práci spájam etnografický a historický prístup. Etnografia zahŕňa predovšetkým priamu prácu s komunitou vrátane zúčastnených, pozorovaní, rozhovorov, dlhodobejšieho či kratšieho zapájania sa do života skúmanej komunity. História, to je predovšetkým práca s archívnymi prameňmi, práca, ktorá je často podceňovaná. Je to mimoriadne prácne, no zároveň mimoriadne obohacujúce, pretože v archívoch neustále narážame na nové objavy, ktoré často menia, vyvracajú alebo výrazne dopĺňajú naše doterajšie poznatky.
To všetko je, samozrejme, doplnené čítaním príslušnej literatúry, keďže každý jeden výskum musí byť aj kontextový. Nemôžeme napríklad skúmať rómske rodinné zvyky na Slovensku bez toho, aby sme poznali ich slovenské analógie, ale aj také, ktoré fungujú medzi inými národmi, kde určitá rómska skupina žila v predchádzajúcich historických obdobiach. Rovnako nemožno študovať občianske emancipačné hnutie Rómov bez toho, aby sme nepoznali hnutie národov, medzi ktorými Rómovia žijú alebo žili.
Výskumom Rómov mnohí pohŕdali
Akým problémom ste čelili počas výskumov?
Počas výskumov som nemala žiadne zvláštne problémy, skôr naopak, samotná rómska komunita a jej jednotliví predstavitelia a predstaviteľky mi vždy poskytovali všetku možnú pomoc. Ak som mala problémy, tie súviseli skôr s pohŕdavým prístupom k téme kolegov a často aj financujúcich inštitúcií. Problémy vytvárajú aj politické a geopolitické faktory.
Najväčším problémom preto je, keď sa k výskumu pristupuje ako k jednorazovému aktu, aby bol úspešný nateraz, pre tento moment.
Napríklad v období, keď bola existencia Rómov v Bulharsku oficiálne popieraná, bolo prirodzene nemožné o tejto téme písať a publikovať. V súčasnej geopolitickej situácii sú regióny, kde nie je možné pracovať v teréne buď z ideologických, alebo z bezpečnostných dôvodov (najmä v prípadoch vojny). Podobná situácia je s archívnym výskumom: nedá sa v nich pracovať, keď krajina zatvára svoje archívy pre externých bádateľov. Keďže geopolitická situácia a ideologické obmedzenia majú tú vlastnosť, že sa menia, to, čo nebolo možné včera, sa dá urobiť dnes a čo sa nedá urobiť dnes, bude možné zajtra.
Najväčším problémom preto je, keď sa k výskumu pristupuje ako k jednorazovému aktu, aby bol úspešný nateraz, pre tento moment. Podľa môjho názoru je potrebné výskumy robiť s ohľadom na dlhodobú perspektívu, v rámci ľudského života alebo v rámci generácií. Preto považujem za mimoriadne dôležité vytvárať vedecké školy, vychovať si nasledovníkov a nasledovníčky.
Prof. Elena Marushiakova-Popova, Zdroj: Betty Burianová/CVTI SR
Ktoré skupiny Rómov ste skúmali?
Moja diplomová práca sa venovala trom rómskym skupinám z Bulharska, dizertačná práca štyrom rómskym skupinám na Slovensku. Potom som svoj výskum rozšírila na početné a rôznorodé rómske skupiny na Balkáne, v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu vrátane Kaukazu a Strednej Ázie. Z ďalekých krajín mám výskum a publikáciu o Rómoch v Iráne. Oveľa menej som pracovala s Rómami v západnej Európe, kde asi najlepšie poznám situáciu vo Veľkej Británii.
Okrem Rómov som pracovala aj s komunitami, ktoré sa za Rómov nepovažujú a ktoré majú často iný pôvod a históriu ako Rómovia, ako napríklad Ľuli/Džugi (ktorí používajú ako vlastný etnonym Mugat) v Strednej Ázii, Domi v Gruzínsku a Azerbajdžane a Boša v Arménsku a Gruzínsku.
Kritériá na určenie toho, čo znamená žiť dobre alebo zle, nie sú jasné a každý do týchto kritérií vkladá vlastný obsah.
Prípad Arménska
V ktorej krajine sa Rómom darí najlepšie?
Toto je možno najzaujímavejšia otázka a najťažšie sa na ňu odpovedá, pretože kritériá na určenie toho, čo znamená žiť dobre alebo zle, nie sú jasné a každý do týchto kritérií vkladá vlastný obsah. V západných krajinách s vyššou životnou úrovňou sa Rómom z materiálneho hľadiska žije lepšie, hoci aj na okraji spoločnosti. Sami však Rómom z východnej Európy závidia ich lepšiu začlenenosť do spoločnosti, lepšie vzdelanie, dostupnosť príležitostí na zvýšenie sociálneho statusu a tak ďalej.
Zaujímavým kritériom je, kde najmenej sú Rómovia okolitou spoločnosťou vnímaní ako problém, a teda majú možnosť rozhodovať o svojom osude sami, bez vplyvu špeciálnych politík, projektov mimovládneho sektora a podobne. Z tohto pohľadu je pre mňa najzaujímavejší prípad Arménska, hoci tam nežijú Rómovia, ale im príbuzné skupiny Lom (nazývané Boša alebo Poša).
Spoločný historický osud a spoločný odpor voči vonkajším výzvam viedli k tomu, že Arméni prijali Boša za súčasť svojho národa. Ešte počas Osmanskej ríše sa ich pred úradmi zastával patriarcha (takzvaný Katholikos) všetkých Arménov, ktorý ich vyhlásil za súčasť arménskeho národa (millet), potom spoločne utekali pred genocídou.
Dnes už miestne obyvateľstvo v Arménsku takmer úplne zabudlo na existenciu Boša ako samostatného spoločenstva, oni sami si však zachovávajú etnickú identitu, kultúrnu špecifickosť a do značnej miery aj endogamiu, no zároveň sa považujú aj za súčasť arménskeho národa. Myslím si, že toto je cesta k zlepšeniu situácie s Rómami v Európe, čo sa však v tejto fáze javí ako veľmi ťažko dosiahnuteľné.
Prof. Elena Marushiakova-Popova, Zdroj: Betty Burianová/CVTI SR
Aké máte plány v rámci budúcich výskumov?
Je viacero tém, ktorým sa začínam venovať alebo nad ktorými som už pracovala a venujem sa im aj naďalej. Azda najdôležitejšia sa mi momentálne javí téma týkajúca sa Rómov z Ukrajiny a procesov rozvoja ich občianskej identity. Naďalej sledujem, ako sa vyvíjajú procesy „budovania národa“, to jest procesy hľadania novej cesty rozvoja, ktoré sú viditeľné najmä na Balkáne a ktoré sledujem od čias kosovskej krízy, ktorá ich katalyzovala.
Veľa času trávim vyhľadávaním a podporou talentovaných mladých výskumníkov a výskumníčok vo svete, či už nerómskych, alebo rómskych, aby sme zabezpečili udržateľnosť výskumu Rómov v budúcnosti.
Osobitnú pozornosť venujem zmenám v tradičnej rómskej samospráve, ktorá existuje v niektorých rómskych skupinách („cigánsky súd“) a aktuálne sa realizuje prostredníctvom moderných technológií a sociálnych sietí.
Súčasne s tým teraz pracujem na monografii, v ktorej zhrniem teoretické a metodologické prístupy, ku ktorým som dospela za roky svojho pôsobenia v oblasti rómskych štúdií. Veľa času trávim vyhľadávaním a podporou talentovaných mladých výskumníkov a výskumníčok vo svete, či už nerómskych, alebo rómskych, aby sme zabezpečili udržateľnosť výskumu Rómov v budúcnosti.
Záznam z podujatia odvysiela STVR na Dvojke 23. novembra 2024 o 20.10 hod.
