Prečítajte si druhú časť rozhovoru s prvou českou kyborgičkou Kateřinou „Dodo“ Doudovou.
Dodo s priateľmi kyborgmi. Zdroj: archív Dodo
V prvej časti rozhovoru sme sa s Kateřinou Doudovou alebo nebinárnym Dodo rozprávali o živote s čipom, teraz sa zameriame na kyborgány a hnutie Cyborg Art. Čo to je kyborgán a na čo človeku slúži? Vzďaľujú sa kyborgickí ľudia prírode? Prečítajte si text nižšie a dozviete sa viac.
Sama som sa to dozvedela až v rámci nedávneho štúdia tejto problematiky a myslím, že mnohí ľudia, ktorí do týchto vecí nevidia, tiež nevedia, že čip a kyborgán sú dve rozdielne veci. Vysvetli, prosím, na čo kyborgán slúži.
Kyborgán je súhrnné označenie pre umelé orgány, ktoré človeku pridávajú ďalší zmysel, respektíve rozšíria vám ten, ktorý už máte. Môžete tak vnímať niečo navyše, čo za normálnych okolností nedokážete.
Existuje aj smer, zvaný Cyborg Art. Vysvetli, prosím, o čo ide.
Je to jednoduché. Kyborgizmus je smer, v rámci ktorého si ľudia na seba alebo do seba aplikujú rôzne elektronické zariadenia za účelom rozšírenia zmyslového vnímania a následného väčšieho prepojenia sa s prírodou a žitou realitou. Kyborgickí umelci môžu túto skúsenosť potom ďalej využiť vo svojom umení. Tak vzniká Cyborg Art.
Ide skôr o performatívne umenie, Neil Harbisson napríklad skladal pesničky z farieb, ktoré počuje, Moon Ribas, ktorá mala senzor na cítenie zemetrasení, robila tanečné predstavenia Waiting for earthquakes.
Radi by sme súčasnú Cyborg Art scénu oživili ďalšími umelcami, pretože je ich málo. V Paralelnej Polis sme preto otvorení stretnutiam s ľuďmi, ktorí by sa chceli stať kyborgmi a chceli by svoje kyborgány prezentovať cez nejakú formu umenia. Stačí napísať mail Paralelnej Polis alebo niekomu z nás nechať správu na Instagrame.
Počula som, že si kyborgizmus do Českej republiky prinieslo práve ty. Kedy sa tak stalo? Predtým nebol v Česku vôbec známy?
Myslím, že áno. Teda zrejme som prvý „praktikujúci“ kyborg v Česku. Ako sa to stalo? Písal sa rok 2019 a ja som išlo ako prvák na 1. Scio strednej škole na festival budúcnosti a moderných technológií Future Port Prague, kde som si pozrelo prednášku už spomínaného kyborga Neila Harbissona a inžiniera Fenixa Binario o kyborgizme a ich novom projekte – kyborgáne na vnímanie plynutia času.
Necítilo som sa vtedy zdravotne veľmi dobre. Pokiaľ sa moja nebinarita nejako prejavuje, tak tým, že vždy schytám takzvané „mužské verzie“ ochorení a dokáže ma skoliť aj malá nádcha. Pôvodne som ani nevedelo, či tam ísť, no niečo mi hovorilo, že pokiaľ nepôjdem, budem ľutovať. A tak som šlo.
V momente, keď som prešlo bránkou a uvidelo Teslu, do ktorej som si sadlo, zabudlo som na všetky problémy. Potom som sa rozbehlo a skúšalo som si všetky možné veci. Až prišla spomínaná prednáška… Všetci z našej školy už odišli, no ja som malo povolenie zostať dlhšie.
Z Neilovej prednášky si pamätám hlavne začiatok, potom na mňa predsa len doľahla slabosť a šlo som si ľahnúť na ležadlo, ktoré tam mali. Po celý čas som myslelo len na to, či sa odvážim prísť po prednáške za „prvým vládou uznaným kyborgom“ a urobiť si s ním selfíčko. Odvážilo som sa.
Vtedy sa mi zdalo, že sa Neil a Fenix ponáhľajú, preto som ich nechcelo zaťažovať. Bohvie, ako by to bolo, keby som sa s nimi pozhováralo trošku viac. Možno by bola moja cesta ku kyborgizmu jednoduchšia, ale to sa môžem len domnievať.
Týmto dňom som sa začalo o danú problematiku zaujímať viac. Bola a stále to je veľmi zaujímavá cesta plná nových priateľstiev, spomienok a občas i celkom nepríjemných či bizarných okamihov.
Svoj prvý prototyp kyborgánu som dostalo takmer na deň presne, rok odkedy som kyborgizmu prepadlo.
Priblíž nám svoj kyborgán.
V mojom kyborgáne sa nachádzala Geiger-Müllerova trubica, čo je trubica napustená plynom detekujúca častice ionizujúceho žiarenia. Tá moja bola veľmi malá a stará, vyrobená ešte v Sovietskom zväze. Keď častice ionizujúceho žiarenia prenikli cez trubicu, vyvolali impulz, ktorý bol následne prevedený do vibrujúceho motorčeka.
Pozrite si
Prečo si si zvolilo práve takýto typ kyborgánu?
V Českej republike to zatiaľ, musím zaklopať, hlavne v aktuálnej situácii, praktické využitie nemá. Dôvod, prečo som si vybralo práve rádioaktivitu, bol, že ju žiadny kyborg ešte nemal, takže sa mi zdalo skvelé mať niečo nové a originálne, aby to udržalo diverzitu. Je podľa mňa lepšie, keď si kyborgovia môžu vymieňať nové poznatky.
Zároveň som veľmi neduálny človek, takže sa mi páčilo, že rádioaktivita stojí na pomedzí prírody, ale zároveň je technologickou vecou. Moon Ribas mala niekoľko rokov senzor, pomocou ktorého cítila zemetrasenia. To sa mi zdá až príliš prírodné, no rádioaktivita je niekde na pomedzí prírody a technológie, pretože ju človek jednak produkuje, ale vyskytuje sa aj prirodzene.
Ako pociťuješ jeho aktivitu?
Ono sa to prejavovalo vibrovaním na koži. Keď mnou preletela častica rádioaktivity, cítilo som to. Keď som s týmto kyborgánom chcelo niečo zažiť, muselo som vyhľadávať slabšie rádioaktívne žiariče, ktoré sú ešte bezpečné. To bola jeho jediná nevýhoda. No aj taký malý slabý žiarič stačil na to, aby som toho cítilo veľa. V každodennom živote som cítilo tak jednu časticu za minútu, kyborgán nebol zasa až taký citlivý.
Skonštruovalo si si svoj kyborgán samo? Môžeš si ho dať niekde aj vyrobiť?
Neskonštruovalo som si ho samo, na to, bohužiaľ, znalosti nemám, a preto bola moja cesta dlhšia, ako keby som si ho dokázalo vyrobiť samo. Najskôr som muselo nájsť na to ľudí, čo trvalo asi trištvrte roka. Prvý prototyp mi skonštruoval študent Vincent Stuchlý. Následne mi kyborgán opravovali a vylepšovali inžinieri Honza Čopák a Vláďa Jiříček. Nový model mi zrejme vyrobí Marek Martinec, profesor z Vysokej školy chemicko-technologickej v Prahe.
Teraz je tvoj kyborgán rozbitý, čakáš na nový. Bude mať oproti tomu starému nejaké nové funkcie?
Áno, zrejme odišla práve Geiger-Müllerova trubica, asi bola už príliš stará, aj keď tieto trubice vydržia spravidla veľmi dlho. Pán Martinec mi hovoril, že by mi dokázal kyborgán vylepšiť tak, aby som pomocou neho mohlo rozlišovať alfa, beta a gama žiarenie, čo predošlý model nevedel.
Aký je pre teba teraz život bez kyborgánu?
Spočiatku to bolo pre mňa hrozné. Keď sa mi rozbil a museli mi ho opraviť, vždy som sa chvíľu cítilo, akoby mi chýbal kus seba samého. Naposledy prestával fungovať postupne, takže moje „lúčenie sa s ním“ bolo priebežné a keď som ho vo finále dalo na opravu, uľavilo sa mi.
Potom mi už tak nechýbalo, keďže som svoje „kyborgstvo“ vyjadrovalo predovšetkým v rámci komunity. Napríklad v marci bol vystavený môj portrét spolu s portrétmi ďalších kyborgov v múzeu Smithsonian vo Washingtone DC.
Navyše som svoju kyborgickú identitu mohlo skúmať aj cez svoj čip a zistilo som, že dôležitejšie než vlastný kyborgán je momentálne pre mňa prijatie medzinárodnou komunitou. No občas sa mi po ňom zacnie a teším sa na nový!
Si priebežne v kontakte s ďalšími kyborgmi? Aké technológie majú v sebe tvoji kamaráti?
Tu v Česku som asi jediné s „kyborgzmyslom“. Ešte je tu pár ľudí, ktorí majú magnety. No osobne žiadneho magneťáka nepoznám. Asi preto, že magnety sú celkom krehké a nepraktické. Čipy bývajú oproti nim dosť odolné a nijako človeku neprekážajú, takže „čipmánkov“ je medzi nami celkom veľa. A poznám aj pár ľudí, ktorí majú platobný implantát Walletmor. Ním môžu platiť štátnou menou.
Magnety slúžia teda tiež na rozšírenie zmyslov? Akých napríklad?
Áno, s magnetmi môže človek cítiť magnetické pole a môžete si pomocou neho napríklad priťahovať drobné predmety. Vo finále však magnety nie sú také populárne. Čip v tele človek vôbec necíti. Môžete ho mať v sebe aj roky a keď vás to prestane baviť, nemáte žiadnu motiváciu si ho vybrať, pretože vám nijako neprekáža.
Magnet ľuďom často zavadzia. Dávajú sa spravidla do končekov prstov a keď potom človek napríklad niečo píše na počítači, tak ich cíti. Navyše magnety sú na rozdiel od čipov krehké a stáva sa, že silikónový obal, ktorým je magnet chránený, praskne. To potom môže narobiť v tele neplechu.
V Česku teda už kyborg scéna existuje. Ako sú na tom ďalšie krajiny V4? Je v nich kyborgizmus rozvinutý v rovnakej miere alebo v tomto za Českom zaostávajú?
To neviem celkom zhodnotiť, keďže kyborgizmus ako smer je veľmi okrajová scéna. Je rozšírený najmä v katalánskej Barcelone, kde žije Neil Harbisson a jeho priatelia kyborgovia.
Mám aj známu z Poľska, ktorá sa veľmi zaujíma o kyborgizmus, tak naozaj. No napriek tomu, ako atraktívne koncept vlastnenia nového zmyslu znie, len málokto sa pustí do akcie. Nie je to ľahká cesta, i keď má svoje kúzlo. Svet kyborgizmu je zatiaľ takmer výhradne undergroundový, nekomerčný a autentický.
Na Instagrame si spomínalo, že implantovanie čipov a iných technologických pomôcok do vlastných tiel mnohí považujú za akési „vzďaľovanie sa od prírody“. Kyborgickí ľudia, naopak, tvrdia, že majú k prírode bližšie, ako by sa druhí mohli nazdávať. Ako to teda je?
V tom práve vidím rozdiel medzi transhumanizmom a kyborgizmom. Ja sa za transhumanistu nepovažujem. Povedať mi, že ním som, je ako povedať protestantovi, že je katolík. Ale nemám to ľuďom za zlé. Chápem, že je ťažké sa v tom vyznať, ani to od nikoho nežiadam, pokiaľ ho to nezaujíma.
Mne osobne sa zdá, akoby sa transhumanisti stavali nad človeka a zvieratá, akoby sa snažili prostredníctvom kyborgizmu povzniesť nad obmedzenia našich tiel, dosiahnuť fyzickú nesmrteľnosť. V transhumanizme vidím odklonenie sa od prírody, v kyborgizme skôr návrat k nej.
Kyborgovia, čiže ľudia vyznávajúci kyborgizmus, sa spravidla nepovažujú za niečo viac než ľudia či zvieratá. Tiež si osobne myslím, že sme vo všeobecnosti spirituálnejší, nebazírujeme až tak na nesmrteľnosti našich fyzických schránok, ale na tom, aby sme si realitu, ktorú žijeme, čo najviac užili.
A aj keď nechcem nič rozdeľovať, pre zjednodušenie poviem, že transhumanizmus je podľa mňa chladnejší a maskulínny, kyborgizmus viac queer a ženskejší.
Zaujímaš sa o vedu a rôzne vedecké odbory. Ktorý je ti najbližší a čím?
Vždy ma fascinovali náuky o rôznych ochoreniach a ich pôvode, no dnes už viem, že pre mňa bude mať najväčší prínos skôr štúdium neurovied, keďže na mozog nejakým spôsobom narážam pri všetkých svojich aktivitách a záujmoch.
Aký máš postoj k stupňujúcej sa klimatickej kríze a v čom vidíš východiská? Ako môžeme podľa teba zachrániť planétu? Máme vôbec šancu? Ako tento problém vníma tvoja generácia a kamaráti kyborgovia?
Samo si myslím, že by som mohlo žiť ekologickejšie. Klimatickú krízu, samozrejme, beriem vážne a rado vidím, keď sa ľudia snažia niečo robiť, ale, bohužiaľ, nemám načítaný dostatok literatúry na to, aby som sa k tejto problematike mohlo vyjadriť objektívnejšie. Avšak kyborgovia, ako som už pred chvíľkou naznačilo, majú spravidla veľký záujem o environmentalistiku a našu planétu.
Existuje niečo, čo by si si samo za seba ako kyborg citlivo vnímajúceho svet a život na planéte v tejto chvíli prialo?
Moje univerzálne prianie alebo rada je, nech sú ľudia autentickí, nech sa neboja byť sami sebou, byť takí, akí sú! Budúcnosť patrí diverzite a diverzita je krásna. Človek by mal robiť to, čo ho baví a milovať a podporovať druhých v tom, čo baví zasa ich. Hlavne nech pri tom neubližuje druhým bytostiam!
